%20(1).jpg)
Je potrebné sa modliť za zomrelého, aj keď podľa nášho názoru žil zbožným životom. Len za mučeníkov nie je nutné sa modliť, lebo tí dali za Krista život a platia o nich Jeho slová: "Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho." (Mt 10,39) Pápež Inocent III. preto hovorí: "Krivdili by sme mučeníkovi modliac sa za neho."
Tiež za deti, ktoré zomreli v stave nevinnosti, hneď po svätom krste, nie je potrebné sa modliť, lebo sú oslobodené od hriechu a prichádzajú rovno do neba. Ale akonáhle dieťa dokáže rozoznať dobro od zla, čo sa u niektorých deje veľmi skoro, neujde očistcu, hoci by zomrelo v hriechu aj v najútlejšom veku.
Márii Lindmayerovej zomrel štvorročný synovec. Raz ho uzrela odetého v chatrnom sivom kabátiku s veľmi smutnou tváričkou. Povedal jej, že je v očistci mnoho detí v jeho veku.
Svätý Louis Bertrand (+ 1580), dominikán, ktorý bol apoštolom Ameriky a mal prorockého ducha tvrdil, že jeho otec, notár vo Valencii, pobudol v očistci osem rokov, hoci bol veľmi zbožný a svätý Louis sa za jeho spásu veľa modlil.
Často sa už prihodilo, že zosnulí, ktorí po úsudku súčasníkov viedli bohabojný život, sa po rokoch zjavili a prosili o prispenia. Inocent III. (1198-1216) patril k najlepším pápežom, ktorí pracovali pre blaho Cirkvi. A predsa svätý Bellarmino (1621) hovorí, že Boh zjavil svätej Luitgarde (+ 1246), že musí byť v očistci až do skonania sveta.
Blahoslavená Katarína Emmerichová dokonca hovorí: "Vidím miesta, kde sa očisťovali tí, ktorí boli neskôr blahorečení, avšak svätosti pri svojej smrti ešte nedosiahli." Podľa toho neušli očistcu ani niektorí svätci. Ak sa teda niekto domnieva, že obyčajný smrteľník nepotrebuje pomoc modlitbami len preto, že bol dobrý a zbožný veľmi sa mýli.
Nech si nikto nemyslí, že je zbytočné modliť sa za niekoho kto viedol zlý život. Taký mohol dosiahnuť milosti ľútostou v hodinke smrti, a tým bol zachránený pred peklom pre nejaký dobrý skutok, ktorý vykonal, alebo na niečí príhovor. Kajúci lotor, vrah, ukrižovaný po Kristovej pravici (Mt 27,38) nie je jediný, ktorému bola v hodinke smrti udelená taká mimoriadna milosť.
V podobenstve o robotníkoch na vinici naznačuje Kristus, že si mnohí zaslúžia nebo až na sklonku života (Mt 20,9). U žiadneho umierajúceho nenastane smrť okamžite. V prírode nie je náhlych prechodov. Všetko sa tu deje pomaly, a preto ani človek neumiera náhle, ale pozvoľna, ako bolo dokázané lekárskymi štúdiami v novej dobe. A keď umierajúci už prestal dýchať, nevyplýva z toho, že duša už opustila telo. Nie je potom úplne vylúčené, že umierajúcemu v poslednej chvíľke je dopriate zvláštne svetlo a náhle uvidí celý svoj život od najútlejšieho veku pred sebou. To dosvedčili mnohí, ktorí boli zachránení pred utopením, zamrznutím pod. Je možné, že umierajúci v okamihu smrti nahliadne aj do večnosti. Aká veľká ľútosť zachváti asi mnohú ľudskú dušu v poslednej chvíli, že pre ňu býva zachránená! Nesmieme teda žiadneho zosnulého odsudzovať, pretože nemôžeme vedieť, čo sa s ním v hodine smrti prihodilo a či sa mu v poslednom okamihu pre jeho dobré skutky nedostalo od Boha mimoriadnej milosti.
Ani samovrah, alebo popravený, sa nesmie zatracovať, pretože nie sme vševedúci a nikto nevie, čo sa v ich dušiach pri smrti dialo. A ak sa samovrahovi odopiera cirkevný pohreb, deje sa to nie preto, že by ho Cirkev zatracovala, ale pre ťažký hriech, ktorého sa človek samovraždou dopúšťa. Ak však lekár potvrdí, že si samovrah vzal život v okamihu náhlej pomätenosti, Cirkev nikdy neodopiera katolícky pohreb.
V Ríme bol kedysi odsúdený na smrť istý zlosyn. Zbožný kňaz navštívil nešťastníka v žalári a veľmi sa namáhal aby ho pohol k ľútosti a svätej spovedi. Všetko poučovanie a prosby však boli márne, nešťastník sa neobrátil. Napokon ho kňaz odprevadil k popravisku, padol mu k nohám a prosil ho ešte raz, aby neodchádzal na večnosť nezmierený s Bohom. Zlosyn mu odpovedal kliatbou. Kňaz sa nad touto zatvrdilosťou tak rozhneval, že po poprave zvolal ku zhromaždenému ľudu: "Tak umiera zatratenec!"
Po mnohých rokoch mal byť tento kňaz, ktorý viedol svätý život, blahorečený. Cirkev svätá skúmala veľmi starostlivo celý jeho život a nenašla v ňom ani jedinú chybu. Tu sa však prihlásili svedkovia, ktorí sa pamätali na onen výrok pri poprave. A hľa! Kňaz cez svoj bohabojný život nebol blahorečený a to len preto, že vtedy pochyboval o Božom milosrdenstve a zatvrdilého hriešnika zatratil. Cirkev rozhodla, že nikto nemôže vedieť, či hriešnik v najposlednejšom okamihu nedosiahol od Boha odpustenie. Preto onen výrok bol nemiestny.
Ak niekto viedol na zemi zlý život, ako kedysi Mária Magdaléna, ktorá sa však úprimne napravila, učinila pokánie a teraz je uctievaná ako svätica, nesmie sa preto po smrti zatracovať, ako ukazuje nasledujúci príklad opísaný svätým Alfonzom: V meste, kde žila blahoslavená sestra Katarína od svätého Augustína, bola žena menom Mária, ktorá viedla už od mladosti nemravný život, a preto ju napokon z mesta vypovedali. Po nejakej dobe našli jej mŕtvolu v jaskyni za mestom; bolo zrejmé, že zomrela škaredou chorobou. Každý sa mohol domnievať, že bola po smrti zatratená. Avšak po rokoch sa ukázalo, že to tak nie je.
Rehoľníčka Katarína mala na modlitbách jedného dňa toto videnie: Priblížila sa k nej temná postava - bola to duša z očistca - a hovorila: "Sestra Katarína aká som nešťastná! Tak veľa sa modlíš za zomrelých, len na mňa si nespomenieš!"
Služobnica Božia sa pýtala: "Kto si?"
Duša odvetila: "Som úbohá Mária, ktorá zomrela v jaskyni. Božím milosrdenstvom som bola zachránená. Opustená celým svetom som volala z hĺbky duše k Matke Božej: Ó Mária, útočisko všetkých hriešnikov, zmiluj sa nado mnou! Pomôž mi! Aj som potom pocítila veľkú ľútosť nad hriechmi, a tak som ušla peklu. Avšak tým viac trpím teraz. Ak za mňa dáš obetovať niekoľko svätých omší, môžem byť čoskoro oslobodená. Budem potom v nebi stále za teba prosiť."
Teda aj v tomto prípade vidíme nesmierny účinok ľútosti v hodinke smrti, zároveň aj ako je prospešné hľadať útočisko u Panny Márie.
Udalosť zo života farára z Arsu, svätého Vianneya (1859) nám ukazuje, že Najsvätejšia Panna, darkyňa milosti, spláca aj malé služby konané k jej cti, mimoriadnou priazňou v hodinke smrti.
K svätcovi prišla pani, ktorá bola takmer zúfalá z toho, že jej muž je, čo sa náboženského života, úplne vlažný, zomrel bez svätých sviatostí. Farár Vianney, ktorý prenikal tajomstvom ľudského srdca, upozornil zarmútenú pani, že nebožtík často v máji prinášal kytice kvetov na ozdobu obrazu Matky Božej, a dodal: "Kristus má zľutovanie s tými, ktorí ctia Jeho Matku. Vášmu mužovi sa v okamihu smrti dostalo milosti, aby vzbudil ľútosť. Jeho duša je v očistci a my ju môžeme modlitbami a dobrými skutkami vyslobodiť."
Pani žasla, že farár Vianney poznal tajnosti jej domáceho života, o ktorých nikdy nikomu nerozprávali. Bola presvedčená, že je pravda aj to, čo svätec o osude jej muža hovoril.
Ako tento prípad ukazuje, hriešnik môže byť ešte v poslednej chvíľke účastný zvláštnej milosti Božej a dôjsť k odpusteniu hriechov. Nemožno teda zosnulého odsudzovať, aj keď viedol v náboženskom smere veľmi vlažný život. Milosrdenstvo Božie je preveľké.
Boh preukazuje hriešnikovi milosť v poslednej hodinke aj na naše príhovory. O tom svedčí táto udalosť: Mária Denisa z Martygnatu (+ 1653), rehoľníčka z rádu Navštívenia v Annecy vo Francúzsku, strávila mladosť na kniežacích dvoroch, a preto mala mimoriadnu účasť na osudoch kniežat. Jej predstavená Františka Magdaléna vo svojich spomienkach opisuje, že jedného dňa, keď po svätom prijímaní opäť vrúcne spomínala zomrelých, upadla do vytrženia a videla očistec. Zbadala tam v plameňoch medzi inými dušu jej známeho vojvodu z Nemours, usmrteného 30. 6. 1652 v súboji jeho švagrom Beaufortom. Tento šľachtic viedol veľmi ľahkomyseľný život a hovel svojim telesným chúťkam. A predsa ho Boh nezatratil, lebo jeho príbuzní sa za jeho spásu veľmi modlili. Pre tieto príhovory sa nad ním zľutoval a doprial mu v hodinke smrti dokonalej ľútosti. Pretože nikdy nestratil vieru, podobal sa svieci, ktorá mohla byť ľahko rozžatá iskrou Božej milosti. Zmienená rehoľníčka potom ponúkla seba ako obeť za nešťastného vojvodu. Čoskoro opuchla na celom tele a mohla chodiť len za pomoci palice. Trpela aj nevýslovné duševné muky.
Kristus, ktorý nás vykúpil a pre našu spásu toľko vytrpel, nezavrhuje tak ľahko dušu, ako i my nezahadzujeme ľahkomyseľne predmety, ktoré sme s obeťami získali. Ak Spasiteľ vidí len trochu dobrej vôle u človeka, nedopustí, aby na večnosti bol zatratený, ale ako dobrý pastier prichádza v hodinke smrti za stratenou ovcou, aby ju zachránil. Sväté Písmo ohľadom toho hovorí, že Boh nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nedohasí (Iz 42,3).
Blahoslavená Katarína Emmerichová hovorí: "Veľká je spravodlivosť Božia, však ešte nepochopiteľnejšie je Jeho milosrdenstvo. Boh zatracuje len tých, ktorí sa nechcú obrátiť. Tých však, ktorí majú len iskričku dobrej vôle, zachraňuje. Kristus nevisel na kríži a nerozpínal svoje ruky nadarmo, je oveľa viac duší zachránených, než si domýšľame."
K svätej Gertrúde hovoril Pán Ježiš takto: "Keď vidím umierať človeka, ktorý na mňa rád myslel a vykonal nejaký dobrý skutok, zjavím sa mu pri smrti s tvárou plnou lásky a zľutovania, takže ten človek z hĺbky srdca ľutuje, keď ma niekedy vo svojom živote urazil. Táto ľútosť ho potom zachráni."
A preto je v očistci mnoho duší, o ktorých si žijúci domýšľajú, že sú zatratení. Ľudia robia chyby, ak v modlitbách nespomínajú zomrelých, domnievajúc sa, že by im to nič nepomohlo. Hlavne v adventnom čase, kedy očakávame príchod Pána, máme v modlitbách častejšie spomínať mŕtvych príbuzných, lebo aj oni po Jeho príchode túžia.
