Mária Anna Jozefa Lidmayr - Pomáhala dušiam v očistci

Poslaním mníchovskej meštianskej dcéry Márie Anny Jozefy Lindmayr (1657-1726) bolo, aby v politicky nepriaznivej situácii prorocky upozorňovala a vyzývala svojich krajanov, a aby sa tak stala záchrankyňou svojho rodného mesta.

Keďže od Boha dostala dar živého kontaktu s dušami, mohla pomôcť stovkám zosnulých a vyslobodiť ich duše z očistca. Táto mystička jasne písala vo svojom denníku o duchovnom úžitku, ktorý jej prinášala pomoc dušiam v stave očisťovania. Neskôr ju ako stigmatizovanú karmelitánku pokladali za „bavorskú Teréziu z Avily“.

Mária Anna prišla na svet ako tretie z 15 detí v Mníchove, vtedajšom sídelnom meste. Narodila sa 24. septembra; v minulosti sa vtedy slávila spomienka Panny Márie – Vysloboditeľky uväznených. Mária Anna to neskôr vnímala ako prvý náznak jej budúceho povolania: „Ako väzeň som sa mala obetovať Bohu za Cirkev, za obrátenie neveriacich a hriešnikov a zvlášť za oslobodenie duší z očistca.“

Deti v rodine boli vychovávané s láskou, no prísne; boli vedené k láske k Bohu a pripravované pomáhať chudobným. Preto si šesť jej súrodencov zvolilo cestu duchovného povolania.

Bystrá a živá Mariandl (Marienka) sa síce zaujímala o márnivosti sveta, no okrem ochrany bdelých rodičov mala aj citlivé svedomie a obdivuhodnú odhodlanosť neurážať Boha. V rodine sa zapájala do intenzívneho náboženského života, kde sa každú sobotu modlili ruženec za zosnulých.

Sama spätne hovorí: „Od malička som cítila náklonnosť a lásku k dušiam v očistci ... už ako dvanásťročná som ju jasne pocítila, no vtedy som to ešte nechápala... A tak sa dušiam v očistci dostalo odo mňa v tom čase málo pomoci.“

Ako 15-ročná si urobila generálnu svätú spoveď. To sa stalo začiatkom jej hlbokého obrátenia, takže pod vedením svojho spovedníka sa rozhodla: „Pane, na tvoju slávu chcem byť niečím, čo je pravé, alebo nechcem byť vôbec ničím.“

Hoci Mária Anna, sympatický „mníchovský originál“, nikdy nevyhľadávala výnimočné veci a udalosti, ako 27-ročná dostala v roku 1684 od Pána vnuknutie, ako by mohla čo najlepšie pomáhať dušiam v očistci: „Každý týždeň si mám ako predsavzatie zvoliť istú čnosť a cvičiť sa v nej, vnútorne i navonok ... zásluhu tejto činnosti mám však venovať dušičkám ... a to cez ruky Panny Márie alebo môjho svätého anjela strážcu; napr. pokoru mám obetovať za tie duše, ktoré trpia v očistci pre pýchu, pretože tejto čnosti nevenovali dostatočnú pozornosť ... Práve pokorou možno dušičkám pomôcť oveľa viac než prostredníctvom iných veľkých skutkov pokánia ... ak by som v tejto čnosti pochybila, mám ako pomocníkov vzývať práve duše v očistci, aby ma prostredníctvom svojho anjela strážcu napomenuli a upozornili, že im mám pomôcť ... Takto som dušiam v očistci preukazovala svoju lásku už niekoľko rokov predtým, než som od Boha dostala milosť byť s nimi v spojení. Vďaka tomuto cvičeniu v čnostiach som sa veľa naučila. A keďže ma duše z očistca usilovne napomínali, len tak ľahko som do chýb neupadala.“

Napriek vnuknutiu, ktoré dostala od Panny Márie, že je povolaná viesť Bohu zasvätený život ako laička vo svete, sa Mária Anna trikrát snažila o vstup do kláštora. Márne. V roku 1691 sa teda pripojila k tretiemu rádu karmelitánok, s ktorými bola už od detstva vnútorne spojená. V tomto laickom stave ju Pán viedol mimoriadne pozoruhodnou, strmou mystickou cestou až po stigmatizáciu (v roku 1699), a to ešte skôr, ako sa v roku 1711 stala nakoniec karmelitánkou.

Prvé bezprostredné stretnutie Márie Anny s dušami v očistci sa začalo vtedy, keď ako 33-ročná 1. decembra 1690 spozorovala Máriu Pecher, zosnulú mladú ženu zo susedstva: „‚Modli sa za mňa,‘ počula som hlas, keď som sa večer modlila pred obrazom Panny Márie. Zdalo sa mi, akoby som počula spev mŕtveho ... a videla som prejsť okolo seba čosi ako tieň.“

Po ďalších znameniach, že táto duša je nablízku, sa Mária Anna 8. decembra modlila: „ ‚Ak je to na Božiu slávu a na spásu tejto duše, nech táto duša príde a dá sa spoznať.‘ Ešte tej istej noci o dvanástej bola duša blízko pri mne ... a mne bolo zjavené, čo jej chýbalo.“

Nasledovali ďalšie „návštevy“ Márie Pecher a aj jej matky, za ktoré Mária Anna obetovala modlitby a utrpenie. „13. decembra prišli matka a dcéra naposledy do mojej izby a zrazu zaznel nádherný žalmový spev: ‚S radosťou pôjdeme do domu Pánovho!‘ To ma naplnilo neopísateľnou radosťou.“

Mária Anna sa zdôverila iba svojmu spovedníkovi a povedala mu o týchto udalostiach. Od neho dostala potrebné povolenie prijímať duše, ktoré sa jej ohlasovali stonmi, klopaním a plameňmi. Stále častejšie návštevy duší však nemohli zostať skryté nadlho, takže Mária Anna Lindmayrová sa stala známou a bola čoraz častejšie témou rozhovorov obyvateľov mesta.

Ako priateľ vyhľadáva v núdzi priateľa, tak sa duše zosnulých všetkých spoločenských vrstiev zjavovali Márii Anne. Často prichádzali v podobe, ktorá jasne prezrádzala stav ich duše a poukazovala na ich bývalé neresti a chyby. Mária Anna Lindmayrová o tom napísala: „Stále som sa utvrdzovala v tomto: Ako hrešíme, tak musíme konať aj pokánie.“

Ak duše z očistca počas pozemského života nekontrolovane jedli a pili, ukázali sa ako vyhladované a prosili o pôst. Tým, ktorí boli na zemi nemilosrdní, sa najlepšie dalo pomôcť skutkami milosrdenstva.

Ak duše ukazovali na čelo, Mária Anna vedela, že to boli tvrdohlaví ľudia, ktorým uľahčenie mohla priniesť predovšetkým vedome žitá poslušnosť. Záhaľčivé duše sa zjavovali s dokaličenými rukami a prosili o skutky lásky.

Už v decembri 1690 prišla k Márii Anne duša, ktorú v čase jej pozemského života dobre poznala: bol to skvelý hudobník, dvorný huslista Johann Georg Löderer. Kedysi učil jej brata a aj ju. Keďže rád pil, Mariandl ho často upozorňovala, aby s tým prestal, lebo inak skoro zomrie. Žiaľ, nepočúval ju, a keď jeho duša prišla s prosbou k Márii Anne, priznal, že teraz musí trpieť toľko rokov, o koľko si na zemi nemiernym pitím skrátil život. „O jeho dušu som sa veľmi snažila a napokon som dostala predzvesť jeho blaženosti,“ dosvedčila Mária Anna, ktorá často s údivom sledovala, čo všetko sa v očistci deje a s akou presnosťou sa všetko musí splatiť. 

Duše dvoch svetských kňazov v albe /dlhá biela košeľa kňazov/ a so štólou videla mystička v podobe detí vo veku desať, dvanásť rokov. No nie preto, že by dosiahli evanjeliový ideál detskosti pred Bohom, ale na znamenie ich duchovnej nezrelosti. „Takí malí sa zjavili preto, lebo si príliš vážili časné veci a viac hľadeli na peniaze a majetok. Videla som ich prežívať veľké muky a so zaviazanými očami úpenlivo prosili o pomoc ... pretože svojim farníkom síce prednášali o pravom svetle, sami ho však nemilovali, a preto ani nekráčali vo svetle.“

Keď zomrel rakúsky cisár Jozef I., Márii Anne sa po dlhom pôste a pokání ukázal ešte stále s jedným otvoreným a jedným zavretým okom a jej bolo zjavené: „Je to preto, lebo sa v živote príliš málo staral o Božiu Cirkev.“

„Nikto by neveril, čo všetko ma stáli duše z očistca,“ priznala Mária Anna. A predsa tu bol aj dôvod, prečo jej Pán dal takúto milosť kontaktu s dušami: „...aby som ťa privádzal k dokonalosti.“

Sama potvrdila: „Tým, že som videla ich chyby, učila som sa takým istým chybám vyhýbať. Duše mi pripomínali moje cvičenia v čnostiach ... a neustále sa mi prihovárali, aby som im pomohla... Na tejto ceste pomoci dušiam v očistci sa najrýchlejšie príde k dokonalosti a pravej čnosti.“

Počas vízií videla Mária Anna očistec a jeho obyvateľov v dojímavých obrazoch. Duše v očistci jej ako nespočetné množstvo lietajúcich iskier dávali často najavo, „že im veľmi pomáha obeta nášho utrpenia. Vo dne v noci ma na to upozorňovali ohnivými iskrami, ktoré mi v celých rojoch padali na ruku, na nohy a na posteľ.“ Táto matka duší v očistci pochopila aj to, že tieto duše ako iskry horia oveľa viac svätou túžbou po Bohu než ohňom ich trápenia a že oveľa radšej trpezlivo zostávajú na mieste očisťovania, než by sa čo i len s najmenšou škvrnou mali zjaviť pred Bohom.

V iných víziách videla Mária Anna rybník plný bielych rýb, ktoré sa obracali za ňou, aby si v ich mene vzbudila ľútosť a obetovala za ne predrahú Ježišovu krv a svoje vlastné skutky. Nespočetné a zabudnuté duše v očistci videla Mária Anna Lindmayrová aj v podobe obyvateľov mraveniska, ktorí sú pred našimi očami skrytí. „Boh si mnou však poslúžil ako paličkou,“ píše mystička, „aby ňou v tomto mravenisku pohýbal a aby som mohla vidieť to veľké množstvo tých, o ktorých si všetci mysleli, že sú už v nebi.“ 

Istá duša, ktorá zomrela pred 15 rokmi a bola považovaná za veľmi zbožnú, sa v tomto zmysle takto posťažovala: „Do neba sa tak rýchlo dostať nedá! Je to trestuhodné, keď ľudia považujú niekoho hneď za svätého; potom sa za jeho dušu svedomito nemodlia!“

Svätá z Mníchova bola poučená aj o tom, že ľudia, ktorí sa s dôverou obracajú na duše v očistci, vzývajú ich a prosia, budú rýchlo vypočutí, „že toto ‚rýchle vypočutie‘ ale nepochádza od nich ... pretože duše v očistci nám samotné pomáhať nemôžu, pokým nie sú pred Božou tvárou. Boh nás však vypočuje kvôli dušiam v očistci, pretože ich miluje ... a pretože našu lásku k nim veľkoryso odmeňuje ... ony sú tie najúbohejšie, lebo samotné si už pomôcť nemôžu.“

Ako veľmi Pán odmení našu lásku k dušiam v očistci, ukazuje nasledovná udalosť: Jedna spolusestra prosila Máriu Annu o modlitbu za zosnulú ženu a o orodovanie u Boha, aby k nej táto duša mohla prísť. Ešte tej istej noci však táto spolusestra uvidela Krista, ktorý ju priateľsky a láskavo vzal za ruku. Keď sa o tom Mária Anna dozvedela, prosila Pána o vysvetlenie, prečo neprišla duša, ale on sám. „Tu mi bolo zjavené, že lásku mojej spolusestry k tej duši v očistci prijal Ježiš práve tak, ako keby ju bola preukázala jemu samému, a preto sa teda namiesto duše poďakoval on sám.“

Ohovárania a odpor niektorých duchovných k zverejneným posolstvám duší z očistca, ktoré Mária Anna musela niekedy odovzdávať ďalej, vyústilo do ťažkého osočovania Márie Anny Lindmayrovej, ktorú mnohí dokonca považovali za čarodejnicu a klamárku.
Podľa cirkevného zákazu, vydaného na sviatok sv. Petra a Pavla v roku 1691, sa už naďalej nesmela kontaktovať s dušami v očistci a pomáhať im. Toto nariadenie rešpektovala nielen sväto žijúca žena, ale aj duše z očistca, až pokým po dva a pol roku nebol tento zákaz zrušený. Mária Anna neskôr priznala: „Poslušnosť dušičkám neublížila, ale prospela.“

No aj v inej veľkej misii, ktorú jej Boh zveril, sa jej dostalo mnoho nepochopenia a pokorenia. Počas španielskej vojny roku 1704 musela vystúpiť ako prorokyňa – čo bolo pre ženu v tej dobe veľmi nezvyčajné, aby uchránila Mníchov pred zničením a aby vyzvala bojujúce kniežatá uzavrieť mier. Tu je vhodné spomenúť, že dvaja habsburskí cisári a traja francúzski následníci trónu zomreli skôr, „lebo to bolo dobré pre ich dušu,“ ako to Pán Ježiš vysvetlil Márii Anne, pretože nechceli počúvať výzvy veľkej prorokyne, aby konečne uzavreli mier.

V roku 1711 bola jej úloha vo svete splnená a 54-ročná Mária Anna mohla vstúpiť do kláštora, ako si to už od detstva túžobne priala. Ten však musela sama založiť vedľa Kostola Najsvätejšej Trojice.

Sestra Mária Anna Jozefa od Ježiša ako klauzúrna karmelitánka tam pokračovala vo svojom apoštoláte pre duše v očistci až do konca života.

Táto skúsená mystička a v povesti svätosti žijúca priorka kláštora tu ako 63-ročná v apríli 1721 prijala o 25 rokov mladšiu františkánku Crescentiu, ktorej sa po hlbokej duchovnej kríze práve prostredníctvom Márie Anny uľavilo a dostalo potvrdenia svojej vlastnej mystickej cesty. Obe duchovne spríbuznené ženy zostali počas svojho života a dokonca i po smrti zjednotené v duchovnom priateľstve, kde ich spájalo rovnaké povolanie – stať sa zmiernou obetou a orodovníčkou za duše v očistci. 

Keď Mária Anna na sviatok sv. Mikuláša v roku 1726 odovzdala svoj život Bohu, v jej diele a dedičstve pokračovala Crescentia.

Masima

Mária Anna Jozefa Lindmayr a jej vízie o očistci