Svätá Katarína z Janova

Svätá Katarína z Janova (1447–1510) patrí k veľkým mystičkám stredoveku; od Boha mala dar úplne nového chápania Božej lásky. Právom jej patrí titul ,teologička očistca‘, pretože to, čo jej Boh dal spoznať o tomto stave očisťovania duše, bolo v úplnom protiklade k vtedajším bežným predstavám o očistci – ktoré tvrdili, že očistec je miestom kdesi v útrobách zeme, kam je duša uvrhnutá, aby tam v hrozných mukách ohňa trpela za svoje hriechy.

Katarína sa narodila 15. apríla 1447 ako piate dieťa v známej šľachtickej rodine Fieschi. Jej otec, ktorý bol vicekráľom Neapola, zomrel pol roka pred jej narodením. Matka Francesca aj napriek tomu dokázala svojim deťom zabezpečiť v zámožnej janovskej spoločnosti znamenitú výchovu a vzdelanie.

Katarína je opisovaná ako ,obzvlášť jemné, nadovšetko nežné a pekné dievča‘, čo však predovšetkým platilo aj o jej duši. Pohľad na trpiaceho Pána na kríži zapálil v nej už ako v dieťati veľkú túžbu utešovať ho a preukazovať mu svoju lásku, takže vo všetkom hľadala možnosti ako prinášať obety.

Keď mala 13 rokov, vyjadrila svoje rozhodné želanie vstúpiť do kláštora Santa Maria delle Grazie, kde podľa rádovej regule sv. Augustína žila už niekoľko rokov jej staršia sestra Limbania. Hoci bola Katarína na svoj vek veľmi zrelá, do kláštora ju neprijali.

Jej túžba vstúpiť do kláštora sa úplne rozbila, keď sa 16-ročná Katarína Fieschi musela vydať za mladého Giuliana Adorna, aby takýmto spôsobom spečatila priateľstvo rozhádaných rodín Fieschi a Adorno. Dňa 13. januára 1463 sa konala veľká, parádna svadba, ale čoskoro sa Giuliano prejavil ako násilnícky, zvrhlý a nemravný muž, ktorý mal už v čase sobáša viacero nemanželských detí.

Svadbou sa pre vzdelanú a hlboko veriacu Katarínu začali ťažké roky manželstva. Kým ona v paláci rodiny Adorno žila opustená a zanedbávaná, Giuliano premárnil nielen svoj, ale aj jej značný majetok.

Aj napriek tomu, že sa Katarína za svojho manžela veľa modlila a obetovala za neho všetko utrpenie, jeho životný štýl sa nezmenil. Práve naopak. Giuliano podľahol ešte aj hrám s kockami, kartovým hrám a vášni k ženám.

Po piatich rokoch manželstva stratila 21-ročná Katarína všetku nádej na lepšiu budúcnosť. Upadla do hlbokého smútku a schudla až tak veľmi, že ju ani jej priateľky nespoznávali. Zúfalá Katarína sa podvolila naliehaniu príbuzných a priateľov, ktorí jej radili oddať sa svetským zábavám vysokej spoločnosti.
Netrvalo dlho a svetské zábavy ju úplne pohltili a ona sama o tomto čase vo svojom duchovnom dialógu píše:

„Napokon som došla až tak ďaleko, že som sa vyžívala v hriechu samotnom a ešte som sa tým aj chválila.“ 

Napriek všetkému však Katarína nenašla vnútorný pokoj ani na jediný okamih. Neskôr priznala, že počas týchto piatich rokov svetského života neprežila ani jeden šťastný deň.

Ako 26-ročná – ešte stále bezdetná, schudobnená, žijúca v rozvrátenom vzťahu, s budúcnosťou bez perspektívy – upadla Katarína opäť do hlbokej depresie. Ak dokázala zo začiatku svoje nálady skrývať, neskôr sa všetko vystupňovalo až tak, že sa pre ňu stalo nemožným viesť naďalej takýto povrchný svetský život.
V tejto najkrajnejšej skľúčenosti sa vydala v predvečer sviatku svätého Benedikta, dňa 20. marca 1473, do kostola, ktorý bol zasvätený práve jemu. Prosila tohto svätého o milosť, aby ako chorá musela ležať v posteli aspoň tri mesiace a aby týmto spôsobom získala odstup od všetkého svetského.
Nasledujúci deň navštívila Katarína v kláštore Santa Maria delle Grazie svoju sestru Limbaniu, a tá jej poradila, aby predsa len išla na svätú spoveď. Bez tušenia, že nadišla hodina jej obrátenia, vyhľadala zúfalá Katarína istého spovedníka.

No skôr, ako mohla začať vyznávať svoje hriechy, náhle ju zasiahol lúč lásky Božej milosti až tak prudko, že upadla do extázy a nemohla vydať zo seba ani slovo. 

Kňaz v spovednici čakal, mysliac si, že sa pripravuje. Čas plynul, a keď kvôli akejsi naliehavej záležitosti musel zo spovednice odísť, mlčiacej Kataríne sľúbil, že sa hneď vráti.

Po návrate ju našiel mlčiacu a v tom istom postoji. Keď ju páter vyzval, aby začala hovoriť, Katarína sa len s ťažkosťami prebrala z extázy a bola schopná iba poprosiť o odklad spovede na neskôr. Uvidela vlastný život od svojho pádu a spoznala, s akou veľkou láskou ju Pán chcel pritiahnuť k sebe a aké utrpenie mu spôsoboval jej hriešny život. Toto spoznanie vyvolalo v Kataríne hlbokú ľútosť a súčasne v nej zapálilo lásku k Bohu v dosiaľ nepoznanej miere.
V hlbokej bolesti, že urazila svojho láskavého Boha, zvolala: „Ó, láska moja, už nikdy viac svet a už žiaden hriech!“ Tieto slová sa od tejto chvíle stali mottom jej života.

Oheň lásky Katarínu vnútorne úplne pretvoril. Odišla domov bez spovede a horko plakala. V jej duši ešte dlho pretrvávala milosť ľútosti.

O krátky čas nato mala víziu. Videla trpiaceho Pána s krížom na pleciach, krvácajúceho zo všetkých rán. Ježiš sa na ňu s láskou pozrel a povedal jej: „Vidíš túto krv? Všetka bola vyliata iba z lásky k tebe a na odčinenie tvojich hriechov.“ 
Hlboko rozrušená si vykonala generálnu spoveď a nasledujúci deň prijala sväté prijímanie, ktoré sa pre ňu od tej chvíle stalo každodenným nevyhnutným zdrojom sily.

Katarína, vedená Ježišovou láskou, žila nasledujúce roky životom pokánia. Chcela odčiniť svoje hriechy a k zlu cítila taký veľký odpor, že si sama uložila mnoho rôznych odriekaní. Takýmto spôsobom sa začala zbavovať všetkého egoizmu, až kým si šťastná mohla povedať: „Myslím, že už nemám nič iné iba lásku!“

Zapálená a naplnená Božou láskou Katarína cítila, že by mala túto lásku prinášať aj iným. Preto sa ako 30-ročná pridala k Spoločenstvu dám milosrdenstva.

Spolu s inými šľachtičnými z tohto spoločenstva sa oddane venovala chudobným a chorým, ba neváhala ani v tých najšpinavších uliciach Janova prinášať útechu a úľavu úbožiakom rozožratým červami. 

Keďže už onedlho sa stala známou, požiadali ju, aby prevzala starostlivosť o chorých v nemocnici Pammatone. Po niekoľkých rokoch pokornej služby ju vymenovali za riaditeľku tejto nemocnice. Mala tak na starosti nielen celý personál, ale niesla aj bremeno finančných záležitostí domu, ktorý poskytoval prístrešie niekoľkým stovkám chorých.

Jej manžel Giuliano, ktorý si medzitým svojou hýrivosťou privodil úplný finančný úpadok, sa prostredníctvom modlitieb a obiet svojej manželky pomaly začal obracať. Po mnohých rokoch utrpenia sa stal napokon verným pomocníkom svojej 50-ročnej manželky pri ošetrovaní chorých a súhlasil s tým, že ďalšie roky budú spolu žiť ako brat a sestra.

Charitatívna činnosť neprekážala Kataríne viesť život modlitby, stala sa veľkou v modlitbe. Počas dvadsiatich rokov jej Boh v mnohých extázach daroval poznanie tajomstiev svojej lásky. Oheň lásky, ktorý v nej horel, sa pre ňu stal mučeníctvom, ale súčasne jej dával nenapodobiteľnú horlivosť v konaní dobra a v zapaľovaní Božej lásky v každom, koho poznala.

Katarína prežívala tento oheň tak intenzívne, že niekedy bolo vidno plamene, ako prenikajú z jej tela. Keď v tomto stave ponorila ruky do vody, tá ihneď začala vrieť. Katarína sama pociťovala, ako táto láska stravovala jej srdce. Dokonca bola presvedčená, že po smrti nájdu jej srdce úplne spálené na popol.

Deväť rokov pred smrťou sa svätej Kataríny zmocnili záhadné, veľmi bolestivé chorobné stavy, ktoré ani najlepší lekári tej doby nevedeli vysvetliť ani liečiť. Až do vyčerpania všetkých síl sa neúnavne starala o chorých.
Posledné dva roky svojho života, keď bola pripútaná na lôžko, mala už len jedno prianie: byť úplne zjednotená s Bohom. 
Táto veľká ,teologička očistca‘ zomrela 15. septembra 1510 vo veku 63 rokov so slovami: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha!“

Katarínu z Janova svätorečil v roku 1737 pápež Klement XII. V aktoch svätorečenia je napísané: „Učenie našej svätej je čisté, bez omylov ... a úplne serafínske.“ Neporušené telo tejto svätej, vystavené v prekrásnej sklenenej schránke, si dodnes možno uctiť v kostole S. Caterina a Santissima Annunziata v Janove.

Ako Matka Tereza v 20. storočí, tak sa aj sv. Katarína z Janova počas celých desaťročí obetovala za chudobných, chorých a zomierajúcich.
Raz sa takto sťažovala Ježišovi: „Kážeš mi milovať blížneho, ale ja dokážem milovať iba teba samého a okrem teba nikoho iného.“ 
Tu jej Pán odvetil: „Kto miluje mňa, miluje aj všetko to, čo milujem ja. Stačí, že si stále ochotná robiť, čo je potrebné pre dobro blížneho, pre jeho telo i dušu. Táto láska je bez zmyslovej závislosti, pretože blížny nie je pritom milovaný v sebe, ale v Bohu.“

Vo svojom povestnom spise Traktát o očistci Katarína opisuje, čo duša po prechode z tohto života do druhého zakúsi a ako je očisťovaná, aby dosiahla úplnú jednotu s Bohom.

Vo svojom vlastnom vnútri prežívala Katarína celé roky očisťujúci proces, ktorým prechádzajú duše v očistci.

Táto mystická skúsenosť, ktorá priviedla aj jej vlastnú dušu k čistej, nezištnej láske k Bohu, ju urobila schopnou pochopiť a opísať podstatu očistca. Vďaka jej spisom mnohí teológovia nadobudli celkom nové chápanie tohto miesta očisťovania, ako napr. učiteľ Cirkvi sv. František Saleský.

Keď Pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii 12. januára 2011 hovoril o Kataríne z Janova, tiež vyzdvihol veľký význam jej mystiky pre teológiu: „Drahí priatelia, svätí dosahujú vo svojom spojení s Bohom také hlboké ,poznanie‘ Božích tajomstiev, ... že môžu poskytovať pomoc i teológom v ich úsilí o ,náhľad‘ do tajomstiev viery, ako napríklad v otázke očistca.“

Očistec pre Katarínu – to nie je vonkajší oheň, ale iste vnútorný, oheň Božej lásky. „Vďaka ohňu lásky horiacemu v jej vlastnej duši pochopila, ako sa na mieste očistca vodí dušiam veriacich, ktoré sú očisťované od ,hrdze‘ hriechu, od ktorej ešte neboli očistené počas svojho pozemského života.“

Vo svojom traktáte Katarína vysvetľuje:

„Podstatnou príčinou všetkej bolesti a utrpenia je hriech, dedičný hriech a osobný hriech. Boh stvoril dušu čistú, číru a slobodnú od každého hriechu a s blaživou túžbou po ňom. Táto túžba dedičným hriechom zoslabla. Keď sa k tomu pridá aj osobný hriech, zmenšuje sa ešte viac. Čím viac ale tejto túžby v duši ubúda, tým sa stáva horšou, lebo tým menej sa jej Boh môže odovzdávať.“

Katarína vidí, ako sa duša zosnulého stretáva s Božou dobrotou a čistotou. V tejto Božej láske spoznáva ako v zrkadle seba samú, svoj hriech, svoje nedostatky až po tie najmenšie nedokonalosti.

Ak je duša v stave milosti, čo znamená, že je schopná prijať Božie milosrdenstvo, tak ľutuje svoje hriechy a celou svojou vôľou sa rozhoduje už nikdy viac nezhrešiť. Skrze takúto dokonalú ľútosť môže Boh oslobodiť dušu od následkov za hriech.

Teraz musí byť duša už len „očistená od hrdze a ošklivostí, ktoré boli spôsobené hriechom“. Na to slúži čas v očistci. Katarína to opisuje týmto obrazom: „Ako sa na predmete ležiacom na slnku, ktorý je prikrytý, nemôžu prejaviť slnečné lúče, tak podobne je to s hrdzou hriechu. Je to – takpovediac – deka, ktorou sú duše v očistci prikryté. Čím viac je hrdza hriechu stravovaná ohňom, tým viac duša odpovedá na žiaru pravého Slnka, ktorým je Boh.“

Vo svojej túžbe, dokonale sa zjednotiť s Bohom, si duša dobrovoľne a s vďačnosťou vyberá miesto očisty, aby bola očistená úplne.

„Vidím, že zo strany Boha už brána do raja nie je viac zamknutá, pretože ten, kto chce vstúpiť, aj vstúpiť môže. Boh je len milosrdenstvo samo a stojí pred nami s roztvorenou náručou, aby nás prijal do svojej slávy. 
Ale vidím tiež, že Boh je vo svojej podstate taký čistý a číry, že taká duša, ktorá by na sebe mala čo i len minimálnu nedokonalosť veľkosti drobnej črepinky, by sa čo najrýchlejšie vrhla do tisícich pekiel, len aby sa s takouto, čo i celkom minimálnou škvrnou neobjavila v prítomnosti Boha.

Keďže vidí, že očistec je určený na odstraňovanie takýchto škvŕn, vrhne sa tam a považuje to za veľké milosrdenstvo, že sa takýmto spôsobom môže oslobodiť od existujúcej prekážky, ktorá sa nachádza v nej samej.“

Katarína spoznáva, ako duše v očistci intenzívne prežívajú dva stavy: „Na jednej strane ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili, a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia.“ 
Na druhej strane duše v očistci prežívajú Božiu lásku, ktorá sa do nich vlieva a poskytuje im pokoj. „Tak prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie utrpenie; bez toho, že by jedno rušilo druhé.“

Očisťovanie duše ohňom Božej lásky porovnáva Katarína s procesom, akým sa získava zlato: „Čím viac sa zlato taví, tým ušľachtilejším sa stane. Keď je zlato očistené na 24 karátov, oheň ho už viac nestravuje, akokoľvek by sa páľava ohňa vystupňovala.“

Katarína zakúsila aj to, ako v očistci všetko utrpenie a očisťovanie vychádza z lásky: „Duša vidí v Božom svetle, ako ju Boh nikdy neprestáva priťahovať a láskyplne ju viesť k úplnej dokonalosti, a to s veľkou starostlivosťou a prezieravosťou; a všetko len z čistej lásky. Zároveň jej ale Boh vo svojom svetle ukazuje aj to, aká prekážka sa v nej ešte nachádza, pre ktorú nedokáže nasledovať túto príťažlivú silu zjednocujúcej Božej lásky, s ktorou sa on k nej obracia. Duša spoznáva, čo pre ňu znamená, že je ešte zadržiavaná a nemôže ešte uvidieť Božie svetlo, no zároveň má nevysloviteľnú túžbu, nechať sa bez prekážky pritiahnuť touto zjednocujúcou láskou. Práve poznanie všetkých týchto vecí plodí to bolestné súženie, ktorým duše v očistci trpia.

Boh ale ustavične priťahuje dušu k sebe a stále viac ju zapaľuje a nepoľavuje v tom, pokým ju neprivedie k pôvodnej čírej čistote, v akej bola stvorená.“ 
Teraz už môže duša vstúpiť do dokonalého zjednotenia sa s Bohom v nebi.

Masima