%20(1).jpg)
„Vo svojej diecéze mám druhého farára z Arsu,“ povedal svojho času parížsky kardinál, arcibiskup Léon-Adolphe Amette. Tým „druhým farárom z Arsu“ mal byť Jean-Édouard Lamy (1853‐1931).
Jean-Édouard sa narodil v roku 1853 ako syn jednoduchého roľníka v malej francúzskej dedinke Pailly pri Paríži. Keďže sa o detskú izbu delil so svojou sestrou, tá bola svedkom toho, ako jej brat „strávil celú noc v modlitbe, vystretý kľačal na kľačadle pred obrazom Nepoškvrnenej... Ani raz som sa nezobudila bez toho, aby som nenašla svojho brata v tejto polohe.“ Preto niet divu, že tento chlapec v deň prvého svätého prijímania pocítil povolanie ku kňazstvu.
Pretože rodina prišla pri požiari o celý majetok, nedalo sa na štúdium v kňazskom seminári ani len pomyslieť. Ako 22-ročný musel narukovať do armády, kde prišiel o pravé oko. Napriek tomu mu obláti svätého Františka Saleského umožnili teologické vzdelanie, za čo mal 15 rokov pracovať ako vychovávateľ chlapcov v inštitúte. To mala byť jeho protislužba.
Keď bol potom ako 33-ročný konečne vysvätený za kňaza, stal sa ešte oddanejším pastierom svojich zverencov. „Často som vyspovedal 250 až 280 chlapcov po sebe – deň i noc,“ povedal neskôr. Jeho snaha sa neminula účinku a priniesla ovocie: počas jeho pôsobenia vyšlo z tohto inštitútu 23 kňazov.
La Courneuve pri Paríži, jeho prvá farnosť, bola miestom stretania trhanov, žobrákov. Páter Lamy bol aj ďaleko za hranicami svojej dediny čoskoro známy ako farár chudobných. Ľudia prichádzali i zďaleka, aby boli na jeho svätej omši alebo aby sa u neho vyspovedali. Popri biednych jeho mimoriadna starostlivosť patrila aj tu chlapcom a dievčatám. Niet divu, že mu pri takom návale práce bolo nebo zvlášť nápomocné! Zjavovala sa mu nielen Panna Mária, aby ho posilnila a viedla, ale verne ho sprevádzali aj svätí a anjeli.
Jeho priateľ gróf Dr. Biver, filozof, píše: „Všetci najbližší pátrovi známi skôr či neskôr spozorovali, že hovoril s neviditeľnými bytosťami, ba mnohí dokázali zachytiť aj hlasy jeho nebeských sprievodcov.“
Dr. Biver sa po prvýkrát stal svedkom takéhoto rozhovoru 19. novembra 1927. Odprevadil pátra Lamyho do spálne a sám sa uložil na odpočinok vo vedľajšej izbe. „Mohli prejsť nanajvýš tak dve, tri minúty, keď som cez veľmi tenké dvere počul priateľský rozhovor vo vedľajšej izbe. V tichu noci sa dali zreteľne a jasne rozlíšiť tri mužské hlasy. Táto zvláštna udalosť vo mne okamžite vzbudila krajnú zvedavosť, keďže som si hneď uvedomil celý jej rozmer. I keď bolo veľmi chladno, sadol som si na posteľ, aby som lepšie počul.
Ráno okolo piatej, keď páter Lamy odchádzal do kostola, som sa ho spýtal: ,Otče, včera večer, keď ste mi zaželali dobrú noc, som vás počul ešte rozprávať a zachytil som aj iné hlasy. Boli to snáď vaši anjeli strážcovia?‘
S úsmevom odpovedal: ‚To je možné, pretože tí sú večer mojou útechou!‘ Na moje opakované otázky mi páter Lamy však predsa len potvrdil, že som skutočne počul hlas jeho anjelov.“
O anjeloch strážcoch pátra Édouarda Lamyho by sa dalo skutočne veľa rozprávať. Avšak na jednu zvláštnu udalosť si miestni obyvatelia spomínali ešte dlho. Keď sa raz páter ponáhľal domov zo svätyne Našej milej Panej z lesa, ktorú dal on sám na pokyn Panny Márie postaviť, mal sklonenú hlavu, aby ho neoslepovalo slnko.
„Keďže som už aj tak bol takmer slepý, zo všetkého toho, čo bolo na ceste, som nevidel vôbec nič. Zrazu sa predo mnou vynoril cyklista. Nebol ďalej než na vzdialenosť dĺžky ramena. V okamihu by ma musel pri najbližšej otáčke kolesa zhodiť na zem. No hľa, tu anjel uchopil bicykel za predné a zadné koleso a spolu s chlapcom ho opatrne položil na kraj cesty k priekope. Pre anjela váha nezohrávala žiadnu rolu. Chlapec pozeral na nebeského atléta a na mňa tak vyjavene, že som len s veľkou námahou dokázal potlačiť smiech.
Keď som prechádzal popri ňom a pred anjelom som sňal klobúk, v plnej rýchlosti dorazil aj druhý cyklista.
Prvý na neho volal: ‚Oni sú dvaja, oni sú dvaja!‘
Predpokladám, že myslel anjela a mňa. Panna Mária bola taká dobrá, že ma zverila do ochrany môjho nebeského priateľa, čo mi pri mojom zlom zraku padlo veľmi dobre.“
Počas prvej svetovej vojny volali tohto druhého farára z Arsu často k zraneným vojakom. Ťažko ranení muži boli uložení vo vagónoch na vlakovej stanici. Niekedy tu bývalo až 80 vagónov naraz. Páter Lamy aj v tejto situácii zažil pomoc svojho anjela strážcu mimoriadne mocne. „Svedomie spovedajúcich sa jasne osvecoval, a tak som mohol rýchlo udeľovať rozhrešenia a popritom pochovávať mŕtvych, slúžiť bohoslužbu a len Pán Boh vie, čo všetko som ešte musel robiť. ... Uprostred hrôz vojny som mal aspoň tú útechu, že som mohol vidieť, aký milostivý bol anjel k dušiam zosnulých.“
Na príhovor P. Lamyho sa udialo mnoho duchovných i telesných uzdravení. Okrem toho, že bol divotvorcom, bol veľmi vyhľadávaný aj ako duchovný radca.
O anjelských stvoreniach, ktoré sú ustavične zjednotené s Bohom, napísal: „Neviete si predstaviť moc archanjela, ani moc svätej Panny! Modlitba k anjelom má veľké využitie.“
"Svätá Panna mala tú dobrotu, že ma dostala pod ochranu svätého archanjela Gabriela a zverila ma mu."
V mnohých kritických situáciách bol otec Lamy fyzicky zachránený pred nehodami a istou smrťou vďaka zásahu archanjela Gabriela, služobníka Najvyššieho a posla dobrých správ, ktorý predstavuje v existencii francúzskeho apoštola nepretržitý zdroj uzdravenia a na podporu práce vykonávanej pouličným kňazom.
Archanjela Gabriela, ktorý hral zásadnú úlohu v živote otca Lamyho, odlišuje osobitosť: je najvyšší zo všetkých anjelov. "Archanjel Gabriel je vyšší ako všetci ostatní anjeli. Podľa neho spoznávam ducha vyššej kategórie. Čo je na ňom veľmi pekné, sú zlaté dosky nepravidelného tvaru: umiestnené ako v mozaike, ktorej horná časť tela je zakrytá, neustále iskria. Prijímajú Božie svetlo. Tieto zlaté platne, ktoré sa neustále pohybujú, by sa mohli podobať na toľko sĺnk.“ V ďalších pasážach sa venuje aj typu vlasov, ktoré ho odlišovali: „Archanjel Gabriel má dobre ostrihané a vlnité vlasy.“
Objavujú sa ďalšie zvláštnosti anjelov, najmä čo sa týka ich estetického pôsobenia, ktorému dominuje bezkonkurenčný jas, na čo sa kňaz veľmi často odvoláva. Dozvedáme sa, že tieto nebeské stvorenia, ktoré sa ako bežní veriaci zúčastňovali Lamyových eucharistických osláv a prenášali ho z jedného miesta na druhé, keď ho opustili sily a zmocnila sa ho zjavná slabosť, žiaria viac ako Panna Mária, majú biele oblečenie, sú bez krídel a majú veľmi mladistvý vzhľad.
Tu je podrobný popis: „Anjeli - odhaľuje - majú aspoň na prvý pohľad jasnejší aspekt ako Svätá Panna. Vďaka tým fascinujúcim odrazom svetla, ktoré sa na ich bielych šatách neustále menia, majú so sebou taký jednoduchý vzduch, i keď brilantný. Nikdy som nevidel ich krídla. Majú vždy mladý vzhľad, v tvári majú dobroprajnosť, zatiaľ čo démoni majú naopak tvrdý, zvláštny, niekedy nechutný a odpudzujúci výraz.“
Keď sa otec Lamy cítil unavený, a vo chvíľach vyčerpania vyslovil slová „Bože môj, Bože môj, aký som unavený!“, zrazu sa ocitol prenesený pred svoju farnosť alebo na miesta, kde ľudia potrebovali jeho milosrdnú prácu.
Páter Lamy viedol všetkých katolíkov na svete k jedinému cieľu: neustálej modlitbe k anjelom. Ale prečo? Nielen preto, aby sme dokázali vnímať ich prítomnosť vedľa nás, vždy, v každej chvíli, ale aj preto, že „zakaždým, keď sa k nim modlíme a žiadame o pomoc, sú veľmi šťastní (...). Naši anjeli strážni sa na nás pozerajú, akoby sme boli ich chudobní bratia. Ich dobrota voči nám je extrémna.“
Vďaka ochrane anjelov slávil otec Lamy svätú omšu s mimoriadnou horlivosťou a oddanosťou, ktorá bola neprekonateľná - vnútorným prístupom, takmer premeneným. Na svätej omši sa v skutočnosti zúčastňovali nielen veriaci, ale aj skupiny anjelov, ktorí žiarili viac ako kedykoľvek predtým intenzívnym svetlom. Vďaka zvláštnym darom, ktoré odovzdávali anjeli, bol rehoľník schopný pochopiť, či má z toho duša, za ktorú slávil omšu, úžitok. „V tých chvíľach už nemyslíte na pozemské veci, ale vo svojom vnútri jasne cítite niečo nebeské, čo je dôsledkom ich prítomnosti.“
