%20(1).jpg)
V živote svätej Mariany od Ježiša (1618-1645) názorne vidieť, ako môže mať duša odovzdaná Bohu, vplyv dokonca na prírodu. Mariana prišla na svet pred 400 rokmi v dnešnom Ekvádore. Vďaka tomu, že vedome obetovala svoj život, sa v jej rodnom meste Quito skončil mor a navyše bolo toto mesto uchránené pred výbuchom sopky.
Šľachtická rodina de Paredes y Flores, do ktorej sa Mariana narodila, požívala v Quite veľkú úctu, pretože jej rodičia boli srdeční, hlboko veriaci ľudia. Otec i matka zomreli, keď mala Mariana iba päť rokov, a tak sa ako sirota dostala do rodiny svojej vydatej sestry Jerónimy.
Modlitba a malé sebazápory z lásky k Bohu sa onedlho stali Marianinou obľúbenou činnosťou. Keď sa jej ako šesťročnej pri dvoch ťažkých nehodách nič nestalo, z vďačnosti darovala svoj život Bohu a začala konať skutky kajúcnosti. Bol to však sám Boh, kto ju k tomu pobádal a dodával jej sily. Jerónima s úžasom sledovala stále rastúcu obetavosť svojej malej sestry.
Ako sedemročnú ju priviedla k jezuitom, ktorí jej umožnili už v skoršom veku pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Unesená Ježišovou láskou v Eucharistii začala Mariana nový život: sľúbila Ježišovi, že bude patriť iba jemu. Vybrala si jedného jezuitu za svojho duchovného vodcu a želala si, aby ju volali Mariana od Ježiša.
Sotva dvanásťročná dostala povolenie denne prijímať Eucharistiu – čo bolo v tom čase neslýchané. Posledných sedem rokov života žila Mariana iba z Eucharistie. Úplne jasne vtedy v modlitbe spoznala svoje povolanie: nemá žiť v kláštore, má zostať vo svete a tam žiť utiahnuto a len pre Boha. A tak sa Mariana vrátila späť do rodičovského domu a tam viedla mimoriadne prísny život pokánia. Z drsnej čiernej látky si ušila šaty, na nich vpredu vyšila nápis IHS a šťastná vyhlásila: „Už celkom patrím k jezuitom!“
Napriek tomu, že viedla prísny život plný obiet, vyžarovala z nej pokojná veselosť. Voľný čas rada trávila v kruhu svojej rodiny a často spievala v sprievode hry na lutne. Aj v Quite si ju ľudia onedlho veľmi vážili. Mariana veľa času venovala núdznym. „Keby som mohla obetovať svoj život v službe chudobným, urobila by som to,“ povedala. S materinskou láskou začala okolo seba zhromažďovať aj deti z mesta a vyučovala ich vo viere. V neposlednom rade svojimi podnetnými a múdrymi slovami, ako aj osobným žiarivým príkladom priviedla mnohých hriešnikov k obráteniu a prispela tak k duchovnej obrode svojho národa.
Vo svojej nevinnosti konala pokánie a prinášala zmierne obety aj za hriešnych krajanov, pred Bohom stála ako ich zástankyňa a vyprosila pre nich skutočné zázraky. Pápež Pius IX. pri príležitosti blahorečenia v roku 1853 nazval Marianu Ľaliou z Quita, ako ju už dávno predtým nazývali v jej vlasti. Toto pomenovanie sa vzťahovalo na jeden mnohonásobne potvrdený zázrak, ktorý sa stal tesne pred Marianinou smrťou v jej záhrade: krv, ktorá jej počas choroby pri početných púšťaniach žilou vytiekla, vylievali do jamky v záhrade. Presne na tom mieste cez noc vyrástla ľalia s tromi kvetmi.
Vo februári 1645 vypukol v Quite mor, ktorému za šesť týždňov padlo za obeť 12 000 ľudí, čo bola asi štvrtina obyvateľstva mesta. Hlavné mesto Quito leží na východnom svahu aktívnej sopky Pichincha. V marci sa čoraz častejšie objavovali otrasy zeme ako predzvesť blížiaceho sa silného zemetrasenia a ľudia sa výbuchu sopky veľmi obávali. Mali ešte v čerstvej pamäti hrôzu zo zničenia mesta Riobamba, keď tam prednedávnom sopka vybuchla a vyvolala zemetrasenie. Blížiace sa nebezpečenstvo vyvolalo otras aj v srdciach občanov Quita; v preplnených kostoloch mesta kazatelia vyzývali k obráteniu a organizovali prosebné procesie.
Na štvrtú pôstnu nedeľu 26. marca 1645 mal P. Alonso de Rojas, jeden z Marianiných spovedníkov, v kostole jezuitov ohnivú kázeň, v ktorej ponúkol Bohu svoj život, aby bolo mesto oslobodené od moru a uchránené pred zemetrasením. Vtedy sa to 26-ročnej Mariany hlboko dotklo a namiesto tohto kňaza sa sama ponúkla Bohu. Nahlas pred všetkými prítomnými vyhlásila: „Môj Bože, obetujem ti svoj život za môj ľud!“ A vo svojom srdci dodala: „Keďže Pán slobodne, z vlastnej vôle obetoval svoj život, aby daroval život dušiam, ja obetujem tebe, môjmu Bohu, bez výhrad svoj život, aby som tak napodobnila môjho ženícha a aby som milovala svojho blížneho tak, ako ho miloval Kristus, aby tvoja bolesť nad Quitom utíchla. Osloboď mojich krajanov a vrúcne milovaných bratov pred bičom, ktorý si dopustil v podobe moru a hroziaceho zničenia pri zemetrasení. Viem, aká nepatrná je hodnota mojej obety, no nech moja túžba doplní to, čo jej chýba. Nech bič zasiahne mňa, nech na mňa dopadne trest, len aby moja domovina nebola zničená a jej obyvatelia nemuseli pocítiť tvoju spravodlivosť.“
Ešte v ten deň Mariana ťažko ochorela. Dostala vysokú horúčku, celé telo ju bolelo a dusila sa. No zem sa upokojila! Ako veľmi sa Mariana tešila, že Boh prijal jej obetu! Čím viac sa zhoršoval jej stav, tým menej v Quite vyčíňal mor, až kým jedného dňa, po prvýkrát po troch týždňoch od prepuknutia jej choroby, na mor nikto nezomrel.
26. mája 1645, presne o dva mesiace po tom, čo Bohu ponúkla svoj život, si Pán Marianu nežne vzal k sebe. Jej duchovný vodca uistil ľudí prítomných pri jej smrteľnej posteli: „Neplačte nad smrťou tejto svätej panny. Vystúpila priamo do neba a nazbierala toľko zásluh, že veľa zvýši aj pre nás úbožiakov tu dole.“
Pozoruhodná je hlboká jednota, ktorú Mariana žila s niekoľkými svätými. Aj keď si svätého Ignáca z Loyoly uctievala ako svojho duchovného otca a sama sa nazývala „jezuitkou“, ako svoju duchovnú matku si uctievala veľkú svätú dominikánsku terciárku Katarínu zo Sieny. Marianina jednota so svätou Ruženou Limskou, taktiež dominikánskou terciárkou, sa dá nazvať jedinečnou. Aj svätá Ružena viedla vo svojom rodnom dome v Peru podobný prísny život pokánia a zomrela ako 31-ročná, rok pred Marianiným narodením. Akoby mala Mariana pokračovať v jej povolaní v Quite, ktoré je od Peru vzdialené 1300 km.
Na príhovor svätej Ruženy vymodlila Mariana dokonca aj oživenie mŕtveho: mocou jej úpenlivého príhovoru a priložením usušených ružových lupienkov svätej Ruženy Limskej ožila jedna Indiánka, ktorú zahrdúsil jej muž. Hernando de la Cruz, umelecky nadaný jezuitský brat a Marianin duchovný vodca, na vyjadrenie vzájomnej jednoty týchto dvoch duší namaľoval portrét Ruža z Limy – svätú Ruženu Limskú s ľaliou v ruke a portrét Ľalia z Quita – Marianu s vencom ruží na hlave.
Ako dieťa raz Mariana v kostole jezuitov počula o Pavlovi Mikim a jeho spoločníkoch, japonských mučeníkoch. Aj ona, zapálená misionárskou horlivosťou, sa chcela vydať na cestu a za každú cenu priniesť evanjelium Indiánom v peruánskej oblasti Marañón. So súcitom si uvedomovala: „Ani len nevedia, že Ježiš existuje!“
Historik Chantre y Herrera napísal o 100 rokov neskôr o jezuitskej misii v tejto oblasti Peru: „Som presvedčený, že vďaka Marianiným modlitbám mohla Spoločnosť Ježišova dosiahnuť svoje šťastné výsledky v misijných oblastiach a predovšetkým to, že sa im po viacerých pokusoch podarilo preniknúť do regiónu Marañón.“ Zdá sa, akoby Mariana svojím zrieknutím sa misií uvoľnila cestu pre úspešné jezuitské expedície.
V neskorších rokoch sa Mariana od jezuitov dozvedela viac o krutom prenasledovaní kresťanov v Japonsku, ktoré pretrvávalo aj v čase jej života. Túžila po tom, aby mohla mať účasť na utrpení tamojších mučeníkov. A skutočne, Boh dopustil, že Mariana tri mesiace trpela, mala veľké bolesti, o ktorých sa zverila jednej svojej priateľke: „Tieto nesmierne a prudké bolesti úplne presne zodpovedali mukám japonských mučeníkov.“
Mariana sa často modlila k Panne Márii: „Najmilosrdnejšia Pani, úpenlivo ťa prosím, daruj mi taký postoj srdca, také zmýšľanie, s akým si sa ty obetovala ako služobnica Pána.“
Telo svätej Mariany dnes odpočíva pod hlavným oltárom jezuitského kostola v Quite. Tento kostol je jedným z najkrajších chrámov v Latinskej Amerike.
zdroj: podľa Víťazstvo srdca
