%20(1).jpg)
Narodila sa 6. 11. 1813 v Brescii v Taliansku ako šiesta z deviatich detí podnikateľa Clementa di Rosa a šľachtičnej Camilly rodenej Albani. Rodičia ju pokrstili menami Pavla Františka. V jedenástich rokoch Pavle zomrela mamička a ona bola následne poslaná do internátu Navštívenia Panny Márie, kde sa rehoľníčky starali o jej ďalšiu výchovu a vzdelanie. Sestry ju učili predmetom katechizmus, šitie, varenie, hudobná výchova a poézia.
Keď mala sedemnásť rokov, vrátila sa domov k otcovi, pripravená prevziať starostlivosť o domácnosť. Otec v tom čase plánoval jej sobáš, ale Pavla sa už u sestier rozhodla zložiť sľub zachovania panenstva. Otec jej prianie nakoniec rešpektoval a dcére dal zamestnanie v rodinnom podniku. V brescijskej obci Acquafredda dostala na starosť jednu z otcových pradiarní na hodvábnu priadzu so sedemdesiatimi robotníčkami. Čoskoro sa zoznámila so sociálnou problematikou robotníčiek a v snahe žiť pre Krista, videla jeho prítomnosť v trpiacich blížnych.
Neuspokojila sa len s plnením daných základných povinností a začala pomáhať potrebným. Zapojila sa aj do starostlivosti o dievčatá a ženy v Acquafredda aj v Capriana po duchovnej stránke. Pomoc organizovala v spolupráci so svojim duchovným radcom Mons. Faustino Pinzon.
V roku 1836 vypukla cholera a Pavla začala všetok voľný čas venovať chorým a trpiacim a zároveň v nej zrel plán na založenie náboženského združenia, ktorého členky by nezištne pracovali v nemocniciach.
Pri práci sa stretla s vdovou Gabrielou Echenos Bornati, ktorá mala určité skúsenosti so starostlivosťou o chorých a vynikala priateľským prístupom. Pavla s ňou počítala do budúceho združenia, pretože spĺňala jej predstavy, a postupne hľadala ďalšie spolupracovníčky.
Ako 24-ročná sa dostala do dosť ťažkej situácie pre nedostatok financií na pomoc 12-tim opusteným dievčatám. Zároveň s Mons. Pinzon a bratom Louisom Pavoni otvorila školu pre hluchonemých. Sama sa v nej venovala dievčatám a brat chlapcom. Neskôr prevádzku školy prenechala kanosiánkam.
V roku 1839 - 1840 začala v Brescii organizovať náboženskú spoločnosť služobníc dobročinnosti (Ancelle della Carita - ADC). Účelom bolo uspokojovanie duchovných i materiálnych potrieb chorých a biednych. Prvé štyri členky, ku ktorým sa čoskoro pripojilo ďalších pätnásť z Tirolska, sa usadili v polorozpadnutom dome v blízkosti nemocnice. Po nich vraj prejavilo záujem ďalších 32 sestier.
Keď otec Pavly Clement di Rosa zistil, v ako starom dome dcéra žije, postaral sa o nový, väčší dom. Krátko po schválení činnosti tejto spoločnosti miestnym biskupom v roku 1843 Gabriela Bornati zomrela. Spoločnosť okolo Pavly pokračovala v raste a chystala sa prevziať vedenie novej nemocnice.
V lete 1848 prišla o duchovného správcu a do severného Talianska dorazila vojna. Sestry museli znášať nevraživosť lekárov, ktorí uprednostňovali svetské zdravotníčky a vojenských nosičov.
23. marca 1849 došlo k vypuknutiu vzbury proti Rakúšanom. Keď sa vojaci pokúsili zaútočiť na nemocnicu, išla im od vchodu v ústrety skupina sestier na čele s Pavlou a veľkým krížom a po stranách sestry so sviecami. Vojaci následne v pokoji odišli. Kríž bol uložený ako relikvia a u mnohých pacientov bol vo veľkej úcte.
Na jeseň roku 1850 sa Pavla vydala do Ríma, kde ju 24. októbra prijal pápež Pius IX., a po dvoch mesiacoch boli pravidlá jej kongregácie schválené. U civilných orgánov potom schválenie trvalo až do leta 1852. Toho istého roku zložila Pavla Františka rehoľné sľuby a stala sa sestrou Máriou od Ukrižovaného (Maria Crocifisso). Pod jej vedením sa služobnice lásky začali šíriť do Lombardie a oblasti Benátok. Mária od Ukrižovaného zomrela vo veku 42 rokov doma v Brescii, tri týždne po kolapse od vysilenia v Mantove.
Po jej smrti mala Kongregácia už cez dvadsať domov a je udávaný aj nový kláštor v Splite v Dalmácii.
Mária od Ukrižovaného bola pápežom Piom XII. blahorečenia 26. 5. 1940 a 12. 6. 1954 tiež od neho svätorečená.
