%20(1).jpg)
Božia služobníčka Giuseppina Berettoni (1875‐1927) strávila väčšiu časť svojho života v Ríme. Veľa sa modlila za obrátenie „veľkých rýb“, bola zmiernou dušou za kňazov a neúnavne pracovala pre chudobných.
Hoci ona sama bola veľmi nenáročná a vlastnila iba to najpotrebnejšie, medzi núdznymi v meste bola známa svojou dobročinnosťou. O tom by vedeli rozprávať hlavne dve dobrosrdečné a zbožné sestry Maria a Teresa Borzelli, majiteľky obchodu s bielizňou na ulici Via Ripetta. Giuseppina sa ako 27-ročná nasťahovala k týmto dvom sestrám a zostala u nich päť rokov. Obe Rimanky boli svedkami toho, ako si u nich podávali kľučky rôzni prosebníci. Časom toho bolo naozaj už veľmi veľa.
Giuseppina pomáhala obom sestrám v obchode a ony videli, že je to sväto žijúca duša, ktorá mnohým prinášala útechu. Väčšinou sa však Giuseppina zdržiavala mimo domu. Pomáhala sirotám a bezdomovcom, vo farnostiach učila katechizmus, pripravovala deti na prvé sväté prijímanie a tiež navštevovala chorých, zomierajúcich a väzňov. Často bola súčasne na dvoch miestach, čo svedčí o milosti bilokácie.
Stalo sa to v roku 1906, keď opäť raz ktosi zvonil pri dverách sestier Borzelliových. Vonku v rozpakoch stála chudobná ženička. Hoci mala Giuseppina práve namierené do mesta, aj teraz si trpezlivo vypočula smutný príbeh starej, chorej návštevníčky. Pritom jej pohľad padol na jej opuchnuté, zapálené nohy, na ktorých mala obuté úplne vychodené a zničené topánky. Giuseppina si bez váhania vyzula svoje vlastné topánky a ochotne ich podala návštevníčke s tým, že ona má ešte jeden pár, hoci to v skutočnosti nebolo celkom tak.
Keď táto chudobná žena s vďačnosťou odišla, bolo treba najskôr upokojiť Mariu Borzelli, ktorá sa rozhorčila nad takou bezhraničnou štedrosťou. Pre Giuseppinu ale bolo jasné: „Nebudem si musieť kupovať nové topánky, pretože môj nebeský ženích ma určite nenechá chodiť bosú.“ Verila, že Božia prozreteľnosť sa postará.
Keďže však Giuseppina nevedela, kedy to bude, obula si svoje plstené papuče, ktoré zvyčajne nosila doma, a vydala sa do mesta na svoje pravidelné pochôdzky. V tom okamihu ohlasovalo hlasné zvonenie pri dverách ďalšieho návštevníka. Otvorila Teresa, ktorá bola zhovievavejšia ako jej staršia sestra. Vonku čakal dobre oblečený mladý muž a odovzdal jej balík zabalený do jemného hodvábneho papiera, na ktorom bolo napísané: „Pre slečnu Giuseppinu Berettoni bývajúcu u sestier Borzelliových.“
„Ale ja som nič neobjednala,“ povedala mu Giuseppina.
Nato jej mladý muž so žiarivým úsmevom vysvetlil: „Sú to topánky. Nemusíte nič platiť.“
„Ale ja som žiadne topánky neobjednávala a neočakávam ani žiadne dary,“ trvala na svojom Giuseppina.
Neznámy posol však odvetil s pokojnou istotou: „Posielajú Vám ich odtiaľ, kde netreba robiť žiadne objednávky.“
Ohromená Giuseppina si dovolila vysloviť ešte poslednú námietku: „Tieto topánky mi určite nebudú sedieť. Musím ich predsa predtým vyskúšať.“
Mladíkova odpoveď prišla rýchlo a rázne: „Ten, kto ich posiela, vie o Vás všetko, aj číslo Vašich topánok!“ A vzápätí sa už tento nezvyčajný posol rýchlo ako vietor náhlil dolu schodmi.
Až potom Giuseppina otvorila škatuľu a zbadala svetlohnedé kožené topánky s jemnými remienkami, ktoré boli na bokoch upevnené malým gombíkom. Prvotriedna práca!
Teresa, ktorá to všetko sledovala a pomáhala Giuseppine s obúvaním, sa nevedela zdržať komentára a hlasno vykríkla: „Tie sú určite z neba!“
Padli jej ako uliate. Giuseppina sa už ničomu nečudovala. Vo svojom živote často zažila neobyčajné udalosti, keď zasiahla Božia prozreteľnosť. Ale neboli tieto topánky pre ňu príliš elegantné, veď ona sama sa obliekala veľmi jednoducho?! Ešte v ten večer zašla za svojím duchovným vodcom P. Albertom Blatom. Ten celkom jednoducho rozptýlil jej obavy: „Topánky predsa potrebujete. Takže si ich nechajte a používajte ich, aby ste aj naďalej mohli napredovať na ceste Vášho apoštolátu. A okrem toho,“ dodal tento inak veľmi vážny dominikán, „nemôže to byť tak, že Pán chce občas ozdobiť svoju nevestu, ktorá sa pre neho vzdala všetkého?“
