%20(1).jpg)
Angličanka Mary Potter (1847-1913) bola v roku 1988 pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za ctihodnú. Počas svojho života založila inštitút rehoľníčok, ktorý sa venuje starostlivosti o zomierajúcich. Vzorom Malej Máriinej spoločnosti je trpiaca, prihovárajúca sa a prosiaca Matka Božia na Kalvárii.
Mary Potter vyrastala v Newingtone (južne od Londýna), šťastná a ochraňovaná rodinou, ktorá konvertovala na katolícku vieru. Keď mala 19 rokov, cítila rehoľné povolanie a vstúpila k milosrdným sestrám v Brightone. Táto vzorná novicka ale po necelom roku ochorela a s vážnou srdcovou chorobou sa vrátila domov. Nasledujúcich sedem rokov strávených doma bolo pre 22-ročnú Mary tvrdou prípravou na jej budúcu misiu. Mary, trápená bolesťami, trávila doma denne mnoho hodín v modlitbe pred krížom.
Trpká skúsenosť samoty a izolácie v nej vzbudila naliehavú potrebu starať sa o osamotených zomierajúcich a vnukla jej dokonca myšlienku na samostatný rád, ktorý by týmto ľuďom pomáhal.
Práve v tom čase sa jej dostala do rúk kniha Dokonalá úcta k Panne Márii od svätého Ľudovíta Máriu z Montfortu, ktorá rozhodujúco poznačila tak jej osobný život, ako i jej budúce dielo. Vedome sa zasvätila Panne Márii a už v krátkom čase dosiahla obdivuhodnú duchovnú zrelosť.
V roku 1847 pocítila Mary Potter silné a naliehavé vnútorné nutkanie, aby sa modlila za zomierajúcich, keď sú v najväčšej núdzi. Neskôr ona sama píše: „Zomierajúci potrebujú našu modlitbu dnes. Zajtra už môže byť neskoro! ... Nesieme zodpovednosť ... hriešnici ležia na smrteľnej posteli, duše idú do zatratenia. Cítim, akoby mi patrili, a nemôžem strpieť, že mi ich berú. Bolo by to pre mňa hrozné a neznesiteľné, keby som im nemohla pomôcť. S Božou pomocou to ale dokážem.“
V tom čase cítila 27-ročná Mary Božie volanie, aby sama založila dielo, ktorého naliehavosť a nevyhnutnosť už spoznala. Počas modlitby počula Mary jasné slová Panny Márie: „Je to moja vôľa, ty uskutočníš toto dielo.“ A Pán jej zreteľne prikázal: „Uctievaj si Srdce mojej Matky!“ Tak sa stalo materinské Srdce Panny Márie patrónom nového rádu. Mary chcela vo svojom budúcom apoštoláte nasledovať jej lásku, ktorá uprednostňovala zomierajúcich.
„Byť jedno v Máriinom srdci.“ Tak znelo neskôr motto sestier, ktorých spoločenstvo sa nazýva Malá Máriina spoločnosť, aby pripomínali malý zástup, ktorý na Kalvárii verne vytrval pri zomierajúcom Spasiteľovi, celkom blízko pri Matke Božej.
„Srdce Panny Márie. Predrahá krv. Duch Svätý. Týmto musíš bojovať a zvíťaziť!“ – to bolo zakladateľke rádu vložené do srdca ako krištáľovo jasné presvedčenie.
Jej duchovný vodca, aj keď spočiatku súhlasil, zrazu zavrhol jej plány ako „mylnú predstavu – klam.“ „Moja duša bola prebodnutá tým najbolestnejším spôsobom,“ píše mladá žena, ktorá upadla do vnútornej temnoty a znovu smrteľne ochorela. Mary však mala neochvejnú dôveru a tri roky s veľkou odovzdanosťou niesla toto svoje vnútorné utrpenie: „Kiežby mohla moja bolesť pomôcť aspoň jednej duši v jej smrteľnej núdzi.“
Až začiatkom roku 1877 dostala konečne od biskupa Bagshawa v Nottinghame povolenie na založenie inštitútu. Keď sa na okraji mesta našla „vhodná“ budova (bola to už takmer rozpadnutá fabrika na výrobu pančúch), biskup vymenoval 29-ročnú Mary za prvú predstavenú a podľa jej priania zasvätil kláštor materinskému Srdcu Panny Márie. Matka Mary sa so svojimi spoločníčkami a „s horlivosťou, ktorá nepoznala medze,“ ihneď pustila do vyhľadávania chudobných a chorých, aby sa o nich starala. Súčasne ale pripomínala sestrám ich skutočný apoštolát: „Viete, že prvoradým cieľom založenia našej spoločnosti nie je starostlivosť o chorých, ako si to mnohí myslia ... Prvou a najprednejšou úlohou každej sestry je starostlivosť o dušu zomierajúceho ... Tejto duši musí byť matkou a popri všetkých službách trpiacemu navonok sa nesmie v srdci prestať modliť, ustavične sa modliť... Áno, naším prvým cieľom je byť obrazom Kalvárie ... pozorne sa starať o nášho milého Pána v osobe nášho pacienta. Keď sa mu snažíme priniesť úľavu, myslíme na Ježišove rany, na Ježišovu vyčerpanosť. Robte všetky malé činnosti – či už natriasť vankúš, podať úbožiakovi pohár vody, alebo chorého umyť a osviežiť vodou – akoby ste to robili Ježišovi samému.“
V každom okamihu dňa by všade, na celom svete mali sestry stáť pri posteliach zomierajúcich a mali by im vyprosovať milosť obrátenia a večnej spásy: „Myslite na ustarostenú matku a na jej túžbu: Čo všetko by neurobila, len aby uľahčila svojmu dieťaťu na tele a na duši v jeho smrteľnej tiesni! ... Ó, a čo všetko by urobila Panna Mária! Pomôž jej predsa ... a zaujmi jej miesto pri smrteľnej posteli jej detí.“
Žiaľ, už o niekoľko týždňov bolo stále jasnejšie, že ináč veľmi ochotný a dobrosrdečný biskup Bagshawe takmer zničí toto mladé dielo tým, že v ňom zdôrazňoval iba aktivitu. Matka Mary, ktorá túto neprijateľnú situáciu dlhý čas ticho znášala, ťažko ochorela na rakovinu prsníka a videla iba jediné východisko: ona sama musí o uznanie svojho diela poprosiť priamo Svätého Otca.
Celkom oslabnutá sa ako 34-ročná vydala v októbri 1882 na cestu do Ríma. Počas cesty prekonala dva ťažké srdcové infarkty. Už čoskoro sa jej však naskytla príležitosť, aby Svätému Otcovi pápežovi Levovi XIII. predložila úmysel svojho inštitútu. Svätý Otec bol otvorený pre myšlienky nového inštitútu a zakladateľke dokonca povedal: „Prečo sa vracať do Anglicka? Brány Ríma sú vám otvorené.“ A Matka Mary zostala.
V roku 1883 začala spolu so svojimi piatimi sestrami účinkovať predovšetkým medzi anglickými obyvateľmi mesta. Zanietenosť a horlivosť pomáhať zomierajúcim urobila z predvídavej Mary Potter ozajstnú predchodkyňu v oblasti starostlivosti o chorých. V Ríme otvorila pre ošetrovateľov prvú školu,
ktorú viedli sestry, a zriadila prvú modernú nemocnicu, v ktorej popri chorých prednostne prijímali zomierajúcich. Kvalifikovanú starostlivosť modrých sestier (ako ich ľudia láskavo nazývali kvôli modrému závoju) o chorých, si už čoskoro tak vysoko cenili, že ich pozývali aj do Florencie a Milána.
Božia prozreteľnosť to v nasledujúcich rokoch zariadila tak, že – vďaka vďačným a bohatým pacientom – sa rastúcemu zástupu sestier otvárali dvere v Austrálii, v Írsku, Amerike a v iných anglicky hovoriacich krajinách, aby aj tu mohli založiť nové domy svojho inštitútu. Uprostred nezištného účinkovania tejto spoločnosti pretrpela Mary Potter, duša tohto diela, znovu ťažké zdravotné krízy. Dokonca musela bojovať o život, ale pritom vždy myslela na núdzu zomierajúcich: „Duša, ktorá musí bez viery pretrpieť to isté,... čo sa s ňou stane?“
31. mája 1886 dostala Malá Máriina spoločnosť a jej 38-ročná predstavená konečne vytúžené pápežské uznanie. Napriek mnohým významným stretnutiam s vysokými vatikánskymi hodnostármi, ktorí jej dielo veľmi podporili, láska Matky Mary vždy prednostne patrila chorým a zomierajúcim ktorí ju pociťovali až do poslednej chvíle. V blízkosti Laterano v Ríme dala pre nich postaviť impozantnú nemocnicu a pomenovala ju Nemocnica – Kalvária.
Sama Mary Potter, chorá na rakovinu, strávila posledné roky ako invalidka, takmer nevychádzajúc z malej cely materského domu, ktorý bol súčasťou objektu. No napriek všetkému boli jej dvere vždy otvorené tým, čo u nej hľadali radu. Mary Potter všetko v tichosti darovala „svojim“ zomierajúcim, až kým ona sama 9. apríla 1913 v pokoji a bez smrteľného boja, ale s hlasným výkrikom ako Spasiteľ na kríži, neprekročila bránu večnosti. Tak sa pri smrti 65-ročnej Mary uskutočnilo to, o čom bola vždy presvedčená: „Nič nám nepripraví takú mäkkú smrteľnú posteľ ako to, že sme sa po celý život denne a s láskou modlili za zomierajúcich daného dňa.“
Mary Potter ako prorocká žena pochopila zmysel zasvätenia Panne Márii tak hlboko, že sa v priebehu posledných desiatich rokov života u dvoch pápežov neúnavne zasadzovala za zasvätenie Cirkvi a sveta materinskému Srdcu Panny Márie a bola presvedčená o tom, že: „Mária sa preukáže ako matka, vysoko zázračným a ľudsky teraz nepredstaviteľným spôsobom.“
Svojou, od Boha darovanou, nadčasovou spiritualitou by bola Mary Potter ideálnou patrónkou katolíckeho hospicového hnutia.
zdroj: Father Patrick Dougherty, Mother Mary Potter
