Dovidenia u milého Pána Boha!

6. januára 1958 zomrela obdivuhodná žena, sestra Mária Jozefa, neter kráľa Leopolda II. a staršia sestra kráľa Alberta I. Jej život bol neobyčajný: ako princezná z vysokého rodu a šťastná matka rodiny sa rozhodla, že posledných 22 rokov svojho života zasvätí úplne Bohu a prežije pod prísnou rehoľou svätého Benedikta.

Mária Jozefa prišla na svet v bruselskom paláci 18. októbra 1872, ako dcéra princa Filipa z Flámska a princeznej Márie z Hohenzollern-Sigmaringen. Jej hlboko veriaca matka ju naučila nielen záhradníckym zručnostiam, ale aj veľkej otvorenosti voči chudobným na ich statkoch v Amerois pri Boulione. Malá Mária Jozefa vtedy snívala o tom, že sa stane milosrdnou sestrou. Celý kraj ťažil z dobroty jej srdca. Prijímala chudobných v ktorúkoľvek hodinu, aby im darovala chlieb, bielizeň a odev. Preto ju obyvatelia aj po jej svadbe nazývali "naša slečna".

Ako mladé dievča sa zamilovala do svojho vzdialeného príbuzného Karola z Hohenzollern, s ktorým 28. marca 1894 uzavrela v Bruseli sobáš. Mladý pár sa presťahoval do Berlína. Mária Jozefa sa vzápätí začala zaujímať o chudobné farnosti nemeckého hlavného mesta a podporovala mnoho rodín. Narodili sa jej tri deti: Stefanie 1895, Mária Antoinetta 1896 a Albert 1898. Rok nato získala rodina zámok Named pri Koblenze a veľmi rýchlo sa integrovala do tunajšej farnosti. Zaobstarala pre kostol dva oltáre, sedem chrámových okien a krížovú cestu. Štedro rozdávala zo svojho majetku ... až do roku 1914.

Keď vypukla prvá svetová vojna, bola princezná Mária Jozefa práve v Belgicku v Amerois. Vojaci sa našťastie uspokojili s tým, že obsadili stajne a vykradli pivnice. Tamojšia garda bola pre špionáž odsúdená na smrť a za svoj život vďačila princeznej, ktorá im do väzenia priniesla kôš plný sladkostí. Vyslanec v Bouillone jej odovzdal žiadosti o milosť a gardisti boli potom deportovaní.

Keď bola znovu v Nemecku, trpela osamelosťou, pretože princ Karol bol často na cestách. Raz bol odoslaný ako vyslanec do Japonska, potom opäť premiestnený ako veliteľ dragúnov cisárskej gardy. Vedela veľmi dobre hrať na klavír, ale túto záľubu musela zanechať pre predčasnú nedoslýchavosť. Premenila teda svoj zámok na ambulanciu a prijímala a ošetrovala tu zranených. Nemala žiadne správy o svojej belgickej rodine a nemala nikoho, komu by sa mohla zveriť so svojimi starosťami. Potom prišlo veľké nešťastie: jej milovaný muž sa nakazil nebezpečnou chrípkou a podľahol zápalu pľúc 21. februára 1919.

Princezná sa už na začiatku manželstva zriekla svetských vzťahov. Teraz pocítila, že jej túžba po rehoľnom živote sa znova prebudila. Akonáhle sa jej deti osamostatnili, vstúpila do kláštora. Roku 1922 opustila Named a odišla do Freiburgu, kde spoznala jedno rehoľné spoločenstvo, ktoré pôsobilo vo farskej a sociálnej oblasti: benediktínky svätej Lioby.

Niekoľko mesiacov nato prijala rehoľné rúcho a 6. augusta 1935 vo veku 64 rokov zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Nebol to nepremyslený čin, ako si niektorí jej príbuzní mysleli. Ona skutočne našla svoju cestu, ale nezabudla na svoje deti a svojich príbuzných a zachovala si k nim nežný vzťah.

Nová rehoľníčka obohatila spoločenstvo svojou zbožnosťou a pokorou a bola s niekoľkými sestrami poslaná do Belgicka, aby tu založili nový kláštor.
23. novembra 1935 sa usadili na panstve Coquelet v Namure. Roku 1938 bola sestra Mária Jozefa vymenovaná predstavenou. Ako skúsená pani domu venovala svojim sestrám materskú opateru a dokonalú starostlivosť. Jedna z jej výziev znela: "Rozhodnime sa naozaj konať pokánie, prijímať to, čo je nám nepríjemné od druhých, a premáhať malú pýchu, ktorú v sebe všetci nosíme. Naše srdcia majú horieť láskou k Tomu, ktorý si nás tak veľmi zamiloval. Tešme ho za všetky urážky a všetky zločiny, ktoré sa v tomto okamihu dejú."

Aj v kláštore sa sestra Mária Jozefa zaujímala o tých najchudobnejších. Zvlášť jej ležali na srdci obete vojny. Obdivovala biskupa Cardijna a v Coqueletu rada prijímala skupiny mladých robotníkov, ktoré tu konali exercície. Veľmi rada spievala s katolíckou robotnícku mládežou a zúčastnila sa slávností, ktoré boli organizované v prospech potrebných detí.

Druhá svetová vojna je ďalšia ťažká skúška pre belgickú princeznú, ktorá do svojho srdca tak uzavrela nemecký národ. Na radu kráľa Leopolda III. opustí 2. mája 1940 Belgicko a odíde s ôsmimi sestrami svojho spoločenstva dvoma autami do Tournai, kde ich prijali milosrdné sestry. Kým si sestra Mária Jozefa prezerala katedrálu, bola zatknutá políciou a odvedená na komisariát s podozrením zo špionáže. Zachránila ju len jej veľká podoba s kráľom Albertom a úrady sa jej ospravedlnili. Tournai však bolo cieľom ťažkého bombardovania, ktoré zničilo nemocničnú kaplnku a jedna sestra prišla o život. Zatiaľ čo časť mesta bola v plameňoch, sestry odchádzajú čo najrýchlejšie do Francúzska.

Utekajú pred nacistickými hordami a s mnohými utečencami prídu 19. mája do Rouene. Sestra Mária Jozefa strávi noc v jednej ľadovom pivnici, ochorie, ale snaží sa svoj humor nestratiť. Exodus pokračuje v nesmiernom chaose zablokovaných ciest.
Keď 30. mája dorazili sestry do opátstva Obazine, choroba sa zhoršila. Spoločenstvo sa rozhodne začať novénu k svätému Benediktovi, aby si vyprosili milosť stretnutia s duchovným vodcom Domom Idesboldom van Houtryve. Deň pred koncom novény sa Dom Idesbold úplne nečakane objaví.

Po vrúcnych modlitbách v Lurdoch, dôjde 1. augusta k rozhodnutiu, že polovica sestier sa vráti do materského domu v Nemecku a druhá polovica do Namure, zatiaľ čo sestra Mária Jozefa zo zdravotných dôvodov zostane v Pyrenejách v Madirane. Pretože zdravotný stav sa stále zhoršuje, prijme v januári 1941 sviatosť pomazania chorých. Podľa ľudských úsudkov znamená ťažký zápal pľúc pre sestru Máriu Jozefu istú smrť. Ale ona hovorí: "Boh rozhodol inak. Dej sa jeho svätá vôľa. Choroba je vysoká škola poslušnosti a odovzdanosti v plnej dôvere. Poznávame, ako sme úbohí." Všetky benediktínky v Madirane ju obdivujú.

Keď sa jej znovu vrátia sily, pomáha sestrám, kde len môže: v kuchyni, v práčovni, pri upratovaní. Ako veľmi si zamilovala chudobu tohto spoločenstva, ktoré sa aj v zime musí zaobísť bez kúrenia, má nedostatočnú stravu a v noci vstáva o tretej hodine, aby spievala matutinum.
"Nemôžem svoje šťastie vôbec vyjadriť slovami ... Aký dobrý je Boh a aká malá je naša bieda a naše starosti na svete proti bezmedznému Božiemu milosrdenstvu a Božej dobrote!"

Keď Nemci obsadzujú v roku 1942 doteraz slobodnú časť Francúzska, prekračuje sestra Mária Jozefa švajčiarsku hranicu a zvyšok vojny trávi vo Vevey, v kláštore Božej Prozreteľnosti a u benediktíniek v detskom domove v Seltinbergu pri Bazileji. Tam sa dozvie o strašnom bombardovaní, ktoré 18. augusta postihlo Namur. Zahynula pri ňom sestra Renelda. Ihneď píše spolusestrám, že im príde na pomoc, akonáhle skončí vojna. Ale na to musela čakať až do roku 1945.

Konečne sa môže vrátiť do svojej milovanej malej krajiny, o ktorú si robila toľko starostí a za ktorú sa ustavične modlila. Medzitým je Belgicko oslobodené od nacistov, ale menšina je z nedobrých politických dôvodov proti tomu, aby sa kráľ Leopold III. vrátil na trón. Nakoniec sa vzdá trónu v prospech svojho dvadsaťročného syna. Mladý kráľ Budouin chová veľkú úctu k svojej pratete a rád ju navštevuje. Od roku 1952 je v novom benediktínskom kláštore priamo pri kostole svätého Alberta v blízkosti pevnosti v Namure.

V Belgicku sa jej zdravotný stav znovu zhoršuje. Zápal pľúc, spojený s bronchitídou, vyžaduje nemocničný pobyt. Opäť prijme posledné pomazanie.
Roku 1951 ju postihne srdcový záchvat, ktorý ju privedie na prah smrti. Už mnoho rokov trpí ťažkou nedoslýchavosťou a teraz ju navyše postihne slepota. Svojmu spovedníkovi povie: "Ak je to vôľa Božia, prijímam to z celého srdca."

Keď sestra Mária Jozefa dospela do tejto etapy svojho života, pokročila už veľmi na strmej ceste dokonalosti. Ak táto princezná ako mladé dievča bola známa svojou nezávislosťou a spontánnosťou, teraz prekvapuje každého svojou pokorou, nežnosťou, materským srdcom a prostotou duše. V jej pohľade si zaslúži každý človek najväčšiu úctu, nech je akokoľvek prostý a úbohý.
K tomu niekoľko príkladov: Keď je v nemocnici, navštevuje ako len môže druhých chorých, s ktorými je v priateľskom spojení. Veľmi si obľúbila matku jednej upratovačky, často ju navštevovala s drobnými pozornosťami a sladkosťami a snažila sa trpezlivosť tejto ženy podporiť. Vypytuje sa diskrétne na rodiny svojich spolusestier, a kedykoľvek sú v ťažkostiach, ihneď sa im snaží pomáhať tým, že sa snaží svojim spolusestrám ušetriť nejakú prácu, aj keď sama je chorá.

Na konci každého roka ďakuje matke predstavenej za trpezlivosť a dobrotu; prosí o odpustenie za mrzuté a podráždené správanie a nalieha, aby sa modlila za jej polepšenie. Píše: "Ježiš je vtelená pokora ... Bez pokory je nemožné žiť v jednote s Ježišom. Nedám si pokoj, kým nedosiahnem hlbokej pokory ... Budem sa snažiť, aby som so sestrami v myšlienkach i slovách konala ako so samotným Ježišom."

18. októbra 1952 slávila celá rodina Hohenzollernovcov v Named 80. narodeniny svojej veľkej dámy. V predvečer usporiadalo celé mesto Namedy fakľový sprievod k zámku, aby preukázalo svojej princeznej poctu. Verná vďačnosť bola obsahom prejavov aj zborových spevov a recitáciou, prednášaných deťmi.

Pri rodinnej slávnosti zhrnul jej syn Albert pocity všetkých do týchto slov: "Ty si dokázala túžby a záujmy svojej duchovnej aj prirodzenej rodiny priviesť do harmónie. Obdivujeme v tebe zosobnenie ženských, prirodzených a katolíckych hodnôt ... Ako veľká modliaca sa rodina ťa prosíme, aby si zahrnula naše záležitosti do svojich modlitieb."

V zostávajúcich rokoch bol zdravotný stav sestry Márie Jozefy veľmi ťaživý, ale ona sa starala len o to, aby nebola spoločenstvu na obtiaž. Vykonala poslednú púť do Banneux, čo ju stálo veľa úsilia vzhľadom k jej slepote. Ako rada sa predtým modlievala k Matke chudobných, navštevovala chorých, pomáhala ošetrujúcim sestrám!
Teraz mala k vlastnej úteche sochu Panny Márie z Banneux vo svojej cele. V kaplnke sa usiluje o to, aby aj napriek artritíde, ktorá pokrivila jej údy, vždy pokľakla až k zemi. Nikdy nešla do kaplnky v domácej pohodlnej obuvi, ale vždy vo črieviciach, aj keď ju to stálo veľa námahy.

Po poslednej návšteve kráľovskej rodiny, ktorej povedala: "Dovidenia u milého Pána Boha!", začal pre Máriu Jozefu 6. januára 1958 jej smrteľný zápas. Jej tri deti boli stále pri nej a spolu so sestrami sa za ňu modlili.

Ešte v ten istý deň, na Zjavenia Pána, si ju Pán vzal o 20.21 hod. k sebe. Dom Idesbold, jej duchovný vodca a životopisec, k tomu napísal: "Sestra Mária Jozefa išla vždy za hviezdou a naozaj hľadala Pána. Jej duša vstúpila do neba, aby tam priniesla Kráľovi slávy zlato svoje srdečnej a šľachetnej lásky k blížnemu, kadidlo hlbokej zbožnosti a myrhu svojej smrteľnej osoby, ktorá toľko vytrpela." 

Masima