S prijatím prvého svätého prijímania dostala mystický dar

Terézia od Ježiša z Los Andes sa narodila 13. júla 1900 v Santiago de Chile. Pri krste dostala meno Juana Enriqueta Josefina od Najsvätejšieho Srdca Fernandez Solar. Ktorí ju poznali bližšie, hovorili jej Juanita a pod týmto menom ju pozná najviac ľudí aj dnes. Vyrastala obklopená svojou rodinou: rodičmi Miguelom Fernandez a Luciou Solar, tromi bratmi a dvoma sestrami, dedkom z matkinej strany, strýkami, tetami, bratrancami a sesternicami. Jej rodina patrila k tým zámožnejším a kresťanská viera sa tu žila verne a skutočne.

Základné vzdelanie získala Juanita v škole Francúzskych sestier Najsvätejšieho Srdca. Dá sa povedať, že jej krátky, avšak intenzívny život sa rozvinul predovšetkým v prostredí rodiny a školy. Keď mala štrnásť rokov, rozhodla sa, pod vplyvom Božieho vnuknutia, zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľníčka rádu bosých karmelitánok. 

Jej túžba sa naplnila, keď 7. mája 1919 vstúpila do maličkého kláštora Ducha Svätého v Los Andes, asi 90 km severne od Santiaga. Obliečka sa konala 14. októbra toho istého roku a Juana začala noviciát so svojím novým menom Terézia Ježišova. Dlho vopred vedela, že zomrie mladá, lebo jej to Pán zjavil. Mesiac pred svojou smrťou to oznámila svojmu spovedníkovi.

Prijala to v pokoji a s dôverou, ba s pocitom šťastia. Bola si istá, že jej misia - pomáhať ľuďom Boha poznať a milovať - ​​bude pokračovať aj na večnosti. Po mnohých vnútorných skúškach a neopísateľnom telesnom utrpení, spôsobenom prudkým záchvatom týfusu, ktorý nakoniec ukončil jej krátky život, opustila tento svet 12. apríla 1920, aby dospela k svojmu nebeskému Otcovi. Sviatosť pomazania chorých a viatikum prijala s najväčšou vrúcnosťou. Ešte predtým, 7. apríla, zložila svoje rehoľné sľuby práve z dôvodu nebezpečenstva smrti. Za tri mesiace by mala dvadsiate narodeniny a do ukončenia riadneho kánonického noviciátu jej chýbalo šesť mesiacov.

Juanita »precitla« k duchovnému životu už ako dieťa. Sama povedala, že Boh ju priťahoval už vo veku šiestich rokov a viedol ju k tomu, aby všetku silu svojej lásky smerovala k nemu. "Bolo to krátko po zemetrasení v roku 1906, kedy si Ježiš začal nárokovať moje srdce pre seba", napísala vo svojom denníku. 

Jej schopnosť lásku dávať a lásku prijímať bola enormná a spájala sa u nej s mimoriadnou inteligenciou. Boh jej »dovolil« zakúšať jeho prítomnosť. Týmto poznaním ju očistil a prostredníctvom skúsenosti kríža ju urobil »svojím vlastníctvom«. Čím viac ho poznala, tým viac ho milovala a v láske sa k nemu pripútala úplne a bezvýhradne. 

Raz jej bolo dané poznať, že láska sa osvedčuje skôr skutkami než slovami, preto sa snažila všetko vo svojom živote robiť z lásky. Juanita veľmi dobre pochopila, že aby človek patril Bohu, musí umrieť sám sebe vo všetkom, čo sa Bohu protiví.

Jej prirodzené sklony boli úplne opačné, než požiadavky evanjelia. Bola pyšná, sústredená na seba, tvrdohlavá, so všetkými chybami, ktoré sú s týmito dispozíciami spojené. Avšak rozhodla sa ísť proti prúdu a dôsledne viedla boj proti každému podnetu, ktorý nevychádzal z lásky.

V desiatich rokoch sa stala novým človekom. To, čo tejto premene bezprostredne predchádzalo, bola príprava na prvé sväté prijímanie. Keď pochopila, že k nej chce prísť a v nej prebývať sám Boh, dala sa tým horlivejšie do práce, aby získala cnosti, ktoré ju urobia menej nehodnou takej milosti. V najkratšom možnom čase sa jej podarilo - s pomocou Božej milosti - dokonale premeniť svoj charakter.

S prijatím prvého svätého prijímania dostala mystický dar Pánovho rozprávania v jej vnútri, ktorý jej potom bol veľkou oporou po celý život. Boh jej odňal jej porušené prirodzené sklony a od toho dňa žila hlbokým životom modlitby v dôvernom priateľstve s ním. O štyri roky neskôr jej potom Ježiš povedal, aby sa stala karmelitánkou a že si želá, aby svätosť bola jej jediným životným cieľom.

S prispením hojnej Božej milosti a s veľkodušnosťou, s ktorou miluje mladé dievča, oddala sa modlitbe, aby dosiahla cnosti a život podľa evanjelia. Jej úsilie bolo také veľké, že počas niekoľkých rokov dospela k vysokému stupňu zjednotenia s Bohom. Kristus bol jej jediným vzorom, ideálom a cieľom. Milovala ho a učila sa kvôli nemu v každom okamihu zabúdať na seba. Snúbenecká láska prestupovala celú jej bytosť a ona netúžila po ničom inom, než sa plne zjednotiť s tým, ktorý očaril jej srdce. V pätnástich rokoch preto urobila sľub panenstva na deväť dní a po ich uplynutí ho vždy znovu a znovu obnovovala.

Jej svätosť prestupovala jej každodenný život a bola viditeľná všade tam, kde sa práve nachádzala: doma, v škole, v styku s priateľmi, s ľuďmi, s ktorými trávila prázdniny. Ku všetkým hovorila s apoštolskou horlivosťou o Bohu a pomáhala im, ako len mohla. Hoci bola rovnako stará ako jej priatelia, predsa spoznávali, že je odlišná. Brali ju ako vzor, ​​vyhľadávali jej pomoc i radu. Vedela sa veľmi dobre vcítiť do všetkých bolestí, ktoré patria k životu, a podobne doviedla v Bohu, do hĺbky spoluprežívať šťastie druhých. Bola veselá, radostná, sympatická, príťažlivá, komunikatívna a rada športovala. Počas dospievania dosiahla dokonalú psychickú a duchovnú rovnováhu, ktorá bola plodom jej askézy a modlitby. Pokoj a ušľachtilosť, ktoré vyžarovali z jej tváre, boli dôsledkom prítomnosti božského Hosťa v jej vnútri.

Život v kláštore od 7. mája 1919 bol pre Juanitu poslednou fázou výstupu k dosiahnutiu svätosti. Stačilo iba jedenásť mesiacov, aby sa zavŕšil proces jej pripodobnenia Kristovi. Komunita rýchlo rozpoznala Božie pôsobenie v jej doterajšom živote. V karmelitánskom spôsobe života našla mladá novicka dokonalý prostriedok na odovzdanie vnútorného bohatstva, ktoré jej bolo zverené pre cirkev. Týmto bohatstvom bol jej vnútorný život dôverného priateľstva a zjednotenie s Bohom, pre ktorý sa narodila.

Terézia od Ježiša z Los Andes bola blahorečená pápežom Jánom Pavlom II. v Santiago de Chile 3. apríla 1987 a ten istý pápež ju v Ríme, 21. marca 1993, svätorečil. Jej telo je uložené vo svätyni na pútnickom mieste Auco-Rinconada v Los Andes. Prichádzajú sem tisíce pútnikov, aby tu hľadali a nachádzali duchovnú pomoc, svetlo a inšpiráciu pre svoju osobnú cestu nasledovania Krista.

Svätá Terézia od Ježiša z Los Andes je prvou sväticou čílskeho pôvodu, je prvou mimoeurópskou svätorečenou pápežom bosou karmelitánkou a je štvrtou kanonizovanou Teréziou na Karmeli - vedľa svätej Terézie z Avily, svätej Terézie z Florencie a svätej Terézie z Lisieux. 

Odovzdala som sa Mu. Týmto sľubom som sa zaviazala 8. decembra. 

Je nemožné, aby som ti povedala všetko, po čom túžim. 

Moje myšlienky sa netýkajú ničoho iného ako Neho. 

Je to môj ideál, bez obmedzenia. 

Dýcham pre ten deň, kedy môžem ísť na Karmel, 

keď sa nebudem môcť zamestnať ničím iným ako Ním, 

rozplynúť sa v ňom a žiť tak len podľa Jeho života: milovať 

a trpieť pre spásu duší. 

Áno, žíznim po ňom, pretože viem, že to je to, čo môj Ježiš chce. 

Ó, ako veľmi ho milujem .... 

Úryvok z listu jej sestre Rebecce, ktorá sama vstúpila po smrti Terezy do rovnakého Karmelu. Napísala ho 15. apríla 1916 - ešte nemala šestnásť rokov.

Masima