%20(1).jpg)
"Ja mám hlas a ty, Anna, konanie," hovorievala svätá Terézia z Avily blahoslavenej Anne od svätého Bartolomeja, ktorá sa jej stala jednou z najbližších osôb tu na zemi. Annino konanie smerovalo vždy a za všetkých okolností na plnenie Božej vôle, k "úplnému odovzdaniu sa dobrotivému Bohu, v ktorého náruči sa cítim toľko v bezpečí", ako uviedla. A to napriek početným útrapám, ktoré musela znášať. Boh sám jej to v jednom videní naznačil na úplne vyschnutom ružovom kríku, plnom bielych a červených kvetov, kedy jej povedal, že ružu nemožno odtrhnúť bez toho, aby sa poranila o tŕne. Ich hrotov pri trhaní ružových kvetov okúsila táto karmelitánka veľa.
Anna sa narodila 1. októbra 1549 na usadlosti Navamorcuende, patriacom k dedine Almendral de la Cañada, ktorú nájdeme neďaleko Avily. Jej rodičia Hernán García a María Manzanas boli roľníci, zvyknutí dennej účasti na svätej omši. Mali sedem detí, Anna bola šiesta v poradí.
Anna ako desaťročná osirela a jej výchovu prevzali starší bratia. Museli sa oháňať, aby sa uživili, Annu preto tiež zapriahli do práce a poverili ju pasením oviec. Takto osamote mala čas na premýšľanie o všetkom možnom a Boh mal priestor pre pôsobenie v jej neskazenej detskej duši.
Anna už ako malá počúvala hlasy, ktoré však neboli výplodom jej fantázie, ale návštevami živého Boha v jej vnútri. Anna vo svojej prostote zatúžila po pustovníckom živote a získala pre tento plán aj svoju rovnako starú sesternicu Františku. Dohodli sa, že spolu utečú a v nejakých nehostinných končinách začnú žiť ako pustovníčky. Plán oboch dievčat zmaril zásah ich starších príbuzných, ktorí im v úteku zabránili.
V Anne však túžba po živote v úplnej odovzdanosti Pánovi neodumrela. Živila ju v sebe aj naďalej, zvlášť potom, čo sa jej na pastve zjavil sám Vykupiteľ a uistil ju: "Ja som Ten, ktorého miluješ. Zasnúbim sa s tebou." Potrebovala toto ubezpečenie ako soľ, pretože starším bratom sa už takmer podarilo otriasť ju v jej rozhodnutí, proti ktorému sa stavali, lebo mali pre ňu pripravenú výhodnú manželskou partiu.
Jednej noci - to už mala Anna 20 rokov - sa jej zdalo o kláštore svätého Jozefa v Avile. Bolo to zvláštne, pretože ho nikdy predtým nevidela, napriek tomu mala istotu, že ide práve o neho. Keď o svojom sne rozprávala novému farárovi vo farnosti, podľa popisu spoznal, že ide skutočne o tento karmelitánsky kláštor, kde už v tej dobe pôsobila sv. Terézia od Ježiša. Sľúbil jej, že do Avily pôjde a pokúsi sa u sestier vyjednať jej prijatie.
Terézia, predstavená konventu, však bola v čase farárovho príchodu nadlho preč, mala totiž povinnosti v súvislosti so zakladaním iných kláštorov. Jej zástupkyňa Mária od sv. Hieronyma ale nemala nič proti tomu, keby sa Anna prišla ukázať. Natešené dievča si návštevu ávilského Karmelu musela u starších súrodencoch vybojovať, obmäkčila ich až po vytrvalých prosbách.
Ani si nevieme predstaviť, aká asi musela byť užasnutá, keď prvýkrát uvidela budovu kláštora, ktorá presne zodpovedala tej z jej sna. Síce o tom nemala pochýb, napriek tomu ju však skutočnosť, na ktorú si mohla siahnuť, ohromila. Návšteva doslova vysnívaného konventu mala však obmedzené trvanie - Matka Terézia sa zdržiavala stále mimo Avily, takže sa Anna musela vrátiť domov a vyčkávať na vhodnejší čas.
Jej čakanie trvalo takmer rok trvalo a celé prebiehalo v znamení ustavičných vnútorných bojov, ktorých bodom bola otázka povolania k zasvätenému životu. Súrodenci navyše skúšali Annu prehovoriť, aby sa predsa len vydala, ale ona ich naliehaniu odolávala. V tom čase ju dokonca sklátila ťažká choroba, možno z nervového vypätia, tá však pominula, keď Anna so sebazaprením navštívila 24. augusta 1570 pustovňu svätého Bartolomeja.
V novembri toho istého roku už bola v ávilskom kláštore, v ktorom neskôr dostala rehoľné meno po tomto apoštolovi. Nevadilo, že je analfabetkou, súčasťou tereziánskej reformy Karmelu bolo aj prijímanie nevzdelaných dievčat, ktoré v úlohe laických sestier nachádzali uplatnenie v mnohých potrebných prácach, ktorých v kláštore bolo vždy požehnane.
Anna bola sv. Teréziou prijatá "na diaľku", osobne sa s ňou zoznámila až v máji 1571, kedy ešte len Matka zakladateľka do Avily pribudla. Od prvého okamihu si padli do oka a vzniklo medzi nimi úžasné duchovné priateľstvo, jedno z tých, aké medzi sebou uzatvárajú svätci. "Veľká Terézia" priľnula k dievčaťu z vidieka materskou láskou takmer až nadoblačných výšin. "Je to laická sestra, ale taká veľká služobnica Božia a taká rozumná, že mi prospeje viac než ostatní," napísala svätica vo svojej Knihe o zakladaní.
Zblíženie oboch žien bolo zvlášť silné v posledných rokoch Teréziinho života, kedy sa od nej Anna takmer nepohla. Keď prevorka ku koncu roka 1577 nešťastne spadla a zlomila si ruku, pomáhala jej Anna so všetkým, čo bolo potrebné. Naviac sa zranenia nehojili a na Teréziu začala čoraz zreteľnejšie doliehať ťarcha rokov. Anna ju sprevádzala pri vizitačných cestách alebo pri cestách do miest, kde mala založiť nový kláštor, a počet drobných služieb, ktoré musela Matke predstavenej preukazovať, rástol. Terézia už časom nebola schopná ani sa sama obliecť. Vždy však mala nablízku starostlivú a stále ochotnú rodáčku z Navamorcuende, trpezlivú a zbožnú bytosť, pripravenú urobiť pre svoju milovanú matku predstavenú, čo jej na očiach vidí ...
Postupom času stratila Terézia aj schopnosť písať. Anna, hoci doteraz písať nevedela a aj onoho 15. augusta 1572, pri skladaní rehoľných sľubov sa podpísala jednoduchým krížikom, sa v snahe vziať aj túto činnosť na svoje plecia, podľa textov, písaných Teréziou, naučila písať, a to dokonca presne ako ona. A tak písala listy aj spisy diktované Teréziou, trebárs aj dlho do noci, kedy spiacu matku predstavenú neopúšťala a podriemávajúc bdela pri jej lôžku.
U Anny sa nejednalo iba o telesnú podporu, ale aj o tú duchovnú, ktorú sv. Terézii z Avily poskytovala predovšetkým v čase, keď bola táto svätica vnútorne vyprahnutá a navyše mrzutá z počínania niektorých karmelitánok. Anna pre ňu v tých časoch predstavovala pevný, viditeľný pilier, o ktorý sa mohla Terézia kedykoľvek oprieť.
Ako si Terézie veľmi Annu vážila, svedčí list zaslaný prevorke istého kláštora, ktorá si jej sťažovala na jednu zo sestier potýkajúcou sa s pokušeniami a stratami: "Nedovoľ jej písať nikomu, iba mne alebo sestre Anne." Ako veľmi prirástla Anna Terézii k srdcu, svedčia jej posledné chvíle na tomto svete: zdržiavala sa pri jej smrteľnej posteli celý čas a len na okamih odišla na pokyn prítomného kňaza niečo málo zajesť. Sama Anna si na to takto spomína: "Sotva som odišla, začala byť svätica nepokojná a neustále sa obzerala k dverám. Otec sa jej spýtal, či ma má rada, a ona nepatrným gestom prisvedčila. Zavolali ma preto naspäť. Len čo ma zbadala, usmiala sa, objala ma rukami a hlavu si mi položila na hruď. Tak mi ju tam držala, kým nezomrela."
Terézia Annu neopustila ani po smrti: zjavovala sa jej, hovorila k nej, povzbudzovala ju na duchu. Vtedy Anna vypomáhala v kuchyni, v špitáli a vlastne všade, kam ju predstavená poslala. Žila životom obyčajnej rehoľníčky, v skutočnosti však neobyčajnej, plnej pokory, dobroty a bezodnej duchovnej hĺbky - Teréziin rukopis na nej bol prosto čitateľný.
Čo sa týka Anniných videnia sv. Terézie, nešlo o jediné nadprirodzené stretnutie, ktorých sa Anne dostávalo. Ako je uvedené vyššie, už oveľa skôr sa jej začal zjavovať sám Spasiteľ. Takto na jedno zo stretnutí spomínala: "Zjavil sa mi Pán na kríži a hneď prvými slovami, ktoré mi povedal, vyhovel jednému môjmu želaniu: Chcela som vyzvedieť, či žízeň, ktorý trpel na kríži, bol smäd prirodzený. Povedal mi: »Moja žízeň bola len smädom po dušiach, je na čase, aby si o tom uvažovala a vydala sa inou cestou než doteraz.« A ukázal mi všetky svoje dokonalé a úžasné cnosti, ktorých som sa až zľakla, lebo som sa cítila ďaleko od takejto úžasnej krásy a dokonalosti. Potom Pán zmizol a zanechal moje srdce celé zranené svojou láskou a rozjímaním o kríži, na ktorom visel tak zranený z lásky k dušiam. Toto jeho prejavenie priazne mi v duši zostalo natoľko živé, že vo mne bolo dňom i nocou."
Inokedy sa jej Ježiš zjavil veľmi smutný: "Na ľavé rameno mi položil svoju svätú ruku. Bola to jeho pravica a bola taká ťažká, že to nemožno vyjadriť. Zveril mi potom dôvod svojho smútku: »Pozri sa, koľko duší hynie, pomôž mi!« A ukazoval mi Francúzsko tak, ako by som tam sama bola, v ktorom milióny duší hynuli vinou bludných náuk." Na toto videnie si dozaista spomenula v roku 1604, keď spolu s ďalšími sestrami prišla do Paríža, aby tu založili prvý karmelitánsky kláštor na území Francúzska.
Prenesenie ducha Karmelu za hranice Španielska so sebou pre Annu prinieslo jednu zásadnú zmenu - prestala byť laičkou. Síce sa tomu zdráhala, ale iba do chvíle, keď jej bolo jasne povedané, že ide o želanie predstavených. Anna, viazaná sľubom poslušnosti, musela poslúchnuť a na znamenie večných sľubov prijať čierny závoj.
Teraz už predstaveným nič nebránilo, aby Annu v januári roku 1605 vymenovali prevorkou novo zriadeného Karmelu v Pontoise. Bola hodená do vody a musela plávať, ako sa hovorí - po francúzsky vedela sotva pár slov, dosť biedne čítala, ale bola tu jej osobnosť odrážajúca ducha Matky zakladateľky a účinkujúca tak, že si ju sestry zamilovali. Cítili z nej lásku a pravdivosť, vľúdnosť, takt, schopnosť pristupovať k ostatným presne podľa ich dispozícií a stupňa duchovného vývoja. Podobná situácia nastala, keď presídlila do parížskeho kláštora - opäť by sa mohlo zdať, že ju jej nedostatočné externé predpoklady vopred diskvalifikujú, lenže Anna si svoje duchovné dcéry získala svojim nádherným človečenstvom, z ktorého doďaleka vyvierala svätosť.
Všetko však len do času. Na vine bola pochybná národnostná nevraživosť. Niektorí ľudia sa obávali toho, že Anna vo Francúzsku bude mať tendenciu poddávať svoje duchovné dcéry poslušnosti španielskym karmelitánov, keby oni prišli do Francúzska, a pretože sa im táto predstava priečila, začali proti nej jednotlivé sestry štvať - je vraj cudzinka, ktorá nerozumie Francúzskam a ktorá by v sladkom Francúzsku chcela s pomocou svojich krajanov zavádzať povestnú tuhú španielsku disciplínu. Nie vždy sa im podarilo sestry proti Anne poštvať, avšak väčšinou boli úspešní. Takto ovplyvnené rehoľníčky sa jej začali vyhýbať, ba dokonca s ňou ani nerozprávali, a ak áno, tak len na popud z vyšších miest, aby jej do očí vyčítali všetky jej nedostatky.
Jeden z francúzskych kňazov Annu dokonca osočil z toho, že v sebe nosí diabla a nenávisť ku všetkému francúzskemu. Niet divu, že Anna prežívala ťažké, preťažké časy, v ktorých nemala núdzu ani o pocity nemožnosti dosiahnuť spásu a opustenosti Bohom. Podpísalo sa to aj na jej zdraví, v jednej chvíli sa dokonca jej lekár obával najhoršieho a dôrazne kládol sestrám na srdce, aby o Annu dbali, ak nechcú, aby zomrela.
Keď jej niektoré zo spriaznených rehoľníčok radili, aby radšej odišla späť do Španielska, odmietla, Kristus ju predsa žiadal o pomoc s touto krajinou. "Nemôžem a nechcem sa vyhýbať krížu. Aj keby ma zabili - s takýmto rozhodnutím som sem prišla. [...] Nemienim opustiť to, čo Pán vložil do mojich rúk. Prišla som sem preto, aby som trpela, predtým som nevytrpela nič," odvetila im.
V máji 1608 bola Anna poslaná založiť kláštor v Tours. Pred sebou mala ďalšie tri roky na pozícii prevorky, tri roky, do ktorých vchádzala po predchádzajúcich neblahých skúsenostiach s istými obavami. Tie sa však ukázali ako zbytočné - snáď preto, že Tours bolo na rozdiel od parížskej metropoly mimo hlavného diania, jej nepriatelia nemali potrebu proti nej brojiť a vďaka tomu mohla Anna nájsť zase pokoj. Nevadilo tu ani jej lipnutie na Tereziánskom modeli Karmelu, ktoré bolo jedným z jabĺk sváru v jej predošlom pôsobisku.
V roku 1611 sa napriek tomu radšej podujala Francúzsko opustiť a odobrala sa do Flámska. Po roku v Monse odišla založiť karmelitánsky kláštor v Antverpách. Tu prežila Anna druhú jar svojho života. Tú prvú strávila po boku Terézie z Avily († 1582), ktorej beatifikácia v roku 1614 a kanonizácia v roku 1622 ju naplnili bezmedznou radosťou. V Antverpách sa stala matkou nielen sestier karmelitánok, ale všetkých, ktorí k nej prichádzali. Annina náruč bola totiž doširoka otvorená všetkým žiadateľom o modlitbu, duchovnú radu či almužnu. Ľudia ju naozaj milovali a ona milovala ich, vážili si ju, s prosbou o radu jej písavali aj z biskupských a grófskych palácov.
Annine modlitby mali úžasnú moc, prosil ju o nich sám pápež Pavol V. Dvakrát od Antverp odvrátili nebezpečenstvo zničenia protestantskými vojskami. Nie sú to prázdne slová - o modlitby tvárou v tvár smrteľnej hrozbe u Anny žobronilo celé mesto, vrátane mestskej rady a arcivojvodkyne Alžbety Kláry Eugénie, ktorá sa nechala počuť, že jej "antverpský hrad nerobí žiadne starosti, pretože tu žije Matka Anna od sv. Bartolomeja, ktorá je zárukou silnejšej obrany než akékoľvek armáda, ktorú by som mohla nasadiť".
Po dvojitej vymodlenej záchrane začali ľudia Anne hovoriť "Osloboditeľka Antverp". Prežívanie Božej lásky naberalo u Anny na intenzite, "bola som touto láskou zo všetkých strán tak preniknutá, že keby ju Boh neobmedzili, asi by som zomrela." Inokedy zasa zaznamenáva: "Ukazuje duši, že dôvodom jeho smrti bola láska. Akonáhle človek dospeje k tomuto zážitku, nie je už schopný to zniesť a hovorí: »Ó Pane, uchváť moje srdce!« Alebo: »Chcela by som byť celá strávená a vôbec nebyť, chcela by som, aby si bol vo všetkých tvoroch ešte úžasnejší a ja som bola zničená a strávená v Tebe.« Tento spôsob lásky nedokážem vysvetliť. Nemožno slovami vyjadriť, ako sa duša v Božej prítomnosti rozplýva a ako sa jej zdá, že je nútená povedať: »Ty, Pane, buď a ja nech sa dočista rozplyniem.« Kde je naozaj láska, tam človek hovorí nezmysly a pôsobí pomätene, ak dá sa to tak povedať."
Láska bola u Anny po celý jej život, a to tak, že pre mnohých bolo jej konanie nepochopiteľné, neuchopiteľné. Nie tak pre Cirkev svätú, ktorá ju na dôkaz pochopenia jej "pomäteného pôsobenia" ústami pápeža Benedikta XV. vyhlásila 6. mája 1917 za blahoslavenú - takmer 300 rokov po jej skone, ktorý nastal 7. júna 1626.
Keď sa pomaly chýlila ku svojmu koncu II. svetová vojna, hrozilo Antverpám opäť celkové zničenie. Vtedy sa obyvatelia Antverp obrátili s prosbou o pomoc na tú, s ktorou už mali v tomto smere dvojakú dobrú skúsenosť. Vzývali blahoslavenú Annu od svätého Bartolomeja, na dvere svojich domovov vylepovali jej podobizeň, iní si ju pripínali na hruď. Čoskoro mohli zase vzdávať vďaku "Osloboditeľke Antverp" - mesto bolo proti všetkým predpokladom zachránené.
