%20(1).jpg)
Hoci o tŕňovej korune nášho Spasiteľa hovoria traja evanjelisti, a často sa o nej zmieňujú prví cirkevní otcovia, ako napr. Klement Alexandrijský, či Origenes, len málo autorov z prvých šiestich storočí o nej píšu ako o známej relikvii, ktorá stále existuje a ktorú uctievajú veriaci.
Svätý Hieronym sa napríklad zoširoka rozpisuje o kríži, nápise a o klincoch, ktoré objavila svätá Helena, ale vôbec sa nezmieňuje o kópii, ani o tŕňovej korune. A rovnako ani Andreas Krétsky z 8. storočia. Zato svätý Paulinus z Noly sa vo svojich spisoch po roku 409 odvoláva na "tŕne, ktorými bol korunovaný náš Spasiteľ" ako na relikviu, ktorú si spolu s krížom, na ktorom bol ukrižovaný, a so stĺpikom, pri ktorom bol bičovaný, hlboko uctievajú.
Cassiodorus (okolo r. 570) spomína vo svojich komentároch k žalmu 86 tŕňovú korunu spolu s ostatnými relikviami, ktoré sú oslavou pozemského Jeruzalema. Píše o nej ako o "tŕňovej korune, ktorú niesol na hlave náš Vykupiteľ, aby sa v nej spojili všetky tŕne celého sveta a aby sa zlomili".
Keď Gregor Tourský tvrdil, že tŕne koruny sú stále zelené, ich sviežosť sa obnovuje každý deň, neposilnil tým historické svedectvo, ktoré by podporilo autenticitu relikvie, avšak "Breviarius" a "Itinerary" Antonína z Piacenzy z 6. storočia jasne potvrdzujú, že tŕňová koruna bola v tom čase vystavená v kostole na hore Sion.
Z týchto útržkovitých dôkazov a ďalších skorších dát - napr. "Putovanie" mnícha Bernarda - sa dokazuje, že relikvia bola v roku 870 ešte stále na hore Sion. Je isté, že to, čo považovali za tŕňovú korunu, veriaci v Jeruzaleme uctievali už niekoľko storočí.
Podľa záverov M. de Mely by sme zostali v rovine, že celú korunu preniesli do Byzancie v roku 1063, ale je zjavné, že jej menšie časti sa už skôr dostali k východným vladárom. V každom prípade sa uvádza, že Justinián, ktorý zomrel v roku 565, daroval jeden tŕň svätému Germanovi, parížskemu biskupovi, ktorý ho uložil v Saint-Ger-main-des-Prés.
Tiež cisárovná Irena poslala v roku 798 alebo 802 niekoľko tŕňov Karolovi Veľkému, ktorý ich uložil v Aachene. O ôsmich z nich sa vie, že sa nachádzali v bazilike v Aachene počas jej svätenia pápežom Levom III.
Aj následná história ďalších tŕňov sa dá bez problémov vystopovať. Štyri tŕne daroval v roku 877 Karol Lysý opátstvu Saint-Corneille v Compiègne. Jeden tŕň poslal Hugo Veľký v roku 927 anglosaskému kráľovi Athelstanovi pri vyjednávaní o svadbe, potom sa tento tŕň ocitol v opátstve Malmesbury. Ďalší tŕň dostala v roku 1160 darom španielska princezná a ešte jeden bol v roku 1200 poslaný do Andechs v Nemecku.
V snahe získať podporu pre svoju rozpadajúcu sa ríšu, ponúkol katolícky konštantínopolský cisár Balduin II. v roku 1238 tŕňovú korunu svätému Ľudovítovi, francúzskemu kráľovi. V skutočnosti sa však ocitla v rukách Benátčanov ako záruka veľkej pôžičky. Najskôr ju vykúpili a previezli do Paríža, kde pre jej prijatie v roku 1248 svätý Ľudovít dobudoval Sainte-Chapelle. V nej táto vznešená relikvia zostala až do Revolúcie, kedy ju po prechodnom uložení v Národnej knižnici vrátili Cirkvi. V roku 1806 bola uložená v katedrále Notre Dame.
O deväťdesiat rokov neskôr (1896) bol pre tŕňovú korunu vyhotovený nádherný krištáľový relikviár, z dvoch tretín po obvode vykladaný striebrom a lemovaný drahými kameňmi.
Odborníci sa zhodujú v tom, že na výrobu "prilby" z tŕňov, ktorú na tento účel používali rímski vojaci, musel byť použitý určitý druh tŕstia, ktorý držal tieto tŕne pohromade. Podľa M. de Mely už pravdepodobne v čase, keď korunu privážali do Paríža, šesťdesiat z jej sedemdesiatich tŕňov, ktoré neskôr sv. Ľudovít a jeho nasledovníci porozdával, bolo od trstinového základu oddelených a uchovaných v onom relikviári. Žiadny z nich už teraz nie je v Paríži.
Niekoľko malých fragmentov tŕstia sa uchováva mimo tŕňovú korunu, napr. V Arrase a v Lyone. S ohľadom na pôvod a charakter tŕňov poukazuje tradícia aj existujúce pozostatky, že musí pochádzať z kríka botanicky známeho ako Ziziphus spina Christi, alebo častejšie ako jujuba. Dosahuje výšku 4,5 až 6 metrov a hojne sa vyskytuje v okolí Jeruzalema. Jeho zakrútené korene sú osadené tŕňmi, rastúcimi v pároch, z ktorých je jeden rovný ako ihlica a druhý zakrivený.
Relikvie - tŕne uchovávané v Cappella della Spina v Pise, ako aj v Trier, majú síce pochybný a záhadný pôvod, ale patria k najdlhším tŕňom a dobre slúžia k predstave o ich veľkosti. Nikto nepochybuje o tom, že údajne posvätné tŕne, o ktorých sa dozvedáme, nemôžu byť všetky autentické. Veta zo stredovekého nekrológu, že Peter de Averio daroval katedrále v Angers „unam de spinis quae fuit apposita coronae spine ae nostri Redemptoris“ zjavne znamená, že ide o tŕň, ktorý sa dotkol skutočnej tŕňovej koruny. To vysvetľuje pravdepodobný pôvod mnohých podobných relikvií.
Ani v dnešnej, oveľa modernejšej dobe nie je jednoduché vystopovať pôvod a históriu týchto predmetov zbožnej úcty, ktoré boli často delené a následne rozmnožované. V súčasnosti sa uctievajú dva "posvätné tŕne" - jeden je v kostole svätého Michaela v Gente a druhý vo Stonyhurst College. O oboch sa na základe uspokojivých dôkazov tvrdí, že ich darovala škótska kráľovná Mária Thomasovi Percymu, grófovi z Northumberlandu.
Na záver treba ešte poukázať na to, že vzhľad tŕňovej koruny v umení, konkrétne na hlave Krista, pochádza z čias svätého Ľudovíta a budovania Sainte-Chapelle. Niektorí archeológovia uvádzajú, že kruhový tvar tŕňovej koruny, ktorá býva občas obklopená chí-ró znakmi (tj. dve prvé písmená mena Kristus v gréčtine - Christos), objavili už na prvých kresťanských sarkofágoch, ale zdá sa, že takisto môže predstavovať aj vavrínový veniec .
zdroj: catholicsay.com
