%20(1).jpg)
Svätý Bernardín sa narodil 8. 9. 1380 v Massa Maritima u Sieny v strednom Taliansku. Keď mal tri roky, zomrela mu matka a za ďalšie tri roky otec, ktorý bol majiteľom bane. O Bernardína sa starali otcovi príbuzní v Siene. Od babičky sa učil láske k Bohu i mariánskej zbožnosti. Na univerzitu sa pre mimoriadne nadanie dostal veľmi skoro. Bol tam obľúbený pre svoj priateľský charakter aj štedrosť. V Siene vyštudoval literatúru, právo, biblistiku a teológiu.
Asi od 17 rokov bol v kajúcom bratstve Panny Márie, ktoré sa snažilo viesť svojich členov k dokonalosti službou tým najbiednejším, chudobným a chorým. Keď vypukla morová epidémia a s druhmi ošetroval chorých a umierajúcich, sám sa veľmi vážne nakazil. Milosťou Božou sa uzdravil a nejakú dobu pomáhal chorej tete. V chorobe sa rozhodol stať rehoľníkom a zvažoval medzi augustiánskou a františkánskou rehoľou, ktorú si nakoniec zvolil. A tak sa tento temperamentný šľachtic pridal k novému, reformovanému hnutiu františkánov – observantov, po roku noviciátu zložil rehoľné sľuby a v roku 1404 prijal kňazské svätenie a od roku 1405 strávil nasledujúcich 40 rokov tým, že ako charizmatický kazateľ chodil po mestách stredného a severného Talianska.
V prvých rokoch sa ešte zdokonaľoval štúdiom teologických, asketických aj mystických spisov, zvlášť od františkánskych cirkevných spisovateľov. Predstavení mu dovolili žiť nejakú dobu na vrchu Caprioli, kde z pustovne urobil malý kláštor a žil veľmi umŕtvene v horlivej príprave.
Od roku 1417 začal kazateľskú a misijnú činnosť po strednej a severnom Taliansku. Uvádza sa, že sa k nej sprvu necítil schopný pre slabý hlas a tak sa v núdzi obrátil k Matke Božej, ktorá mu pomohla. Hovoril potom jasným a zvučným hlasom, ktorým si získaval srdcia poslucháčov. Vedel rovnako dobre ľudovou rečou kázať celkom prostým roľníkom ako aj univerzitným poslucháčom. Najhlbšie kresťanské pravdy podával všetkým primeraným spôsobom. Pre veľký počet poslucháčov kázal často na otvorenom priestranstve. Jeho kázne občas spôsobili, že zrazu bol nedostatok spovedníkov aj rozdávateľov najsvätejšej sviatosti.
Súdobí kronikári o ňom hovorili, že jeho pôsobenie sa podobalo príchodu jari. Vtedy bola doba plná nenávisti, kedy sa jednak vyskytovalo nepriateľstvo medzi šľachtickými rodmi aj medzi prostými susedmi, jednak Taliansko bolo rozdelené nielen na kniežatstvá a mestské republiky, ale aj pohľad na politické smerovanie a na rozorvaný svet bol skľučujúci.
Ale Bernardín nehovoril o pohromách, ale o Ježišovi a jeho božskej láske. „Nepovolal nás Boh vďaka pôvabu tohto mena do svojho obdivuhodného svetla? ... Preto musíme toto meno ohlasovať, aby zažiarilo.“
V čase duchovno-morálneho úpadku vo svojich kázňach jednoduchými slovami, ale s veľkým zápalom pranieroval nezmyselné vojny medzi mestami, prepych, hráčsku vášeň a úžerníctvo a ľudské srdcia viedol späť k Bohu a k pravej láske k blížnemu.
Účinok jeho kázania bol taký blahodarný, že už čoskoro tohto známeho františkána pozývali z jedného mesta do druhého, kde kázal v preplnených kostoloch a na námestiach. Okrem daru reči vložil Boh do Bernardínových rúk ešte iný zázračný „liek“: monogram s menom Ježiš – IHS.
Podobne, ako úcta k Ježišovmu menu, nebol ani tento monogram ničím novým, ale vďaka Bernardínovi nadobudol úplne novú, nevídanú podobu. Zlaté písmená monogramu sa vynímali v kruhu na modrom pozadí; z kruhu vychádzalo dvanásť zlatých plamenných lúčov ako symbol dvanástich apoštolov a dvanástich článkov Vyznania viery. Okolo tohto znaku, bohatého na symboly, bol latinský nápis z Listu Filipanom: „Nech sa na meno Ježiš zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (porov. Flp 2, 10).
„Práve takto,“ dosvedčuje Bernardín, „som videl sladké meno nášho Spasiteľa v jednej vízii.“ Tento znak bol jeho programom: slnko spásy proti každej pochybnosti vo viere a proti nemorálnosti!
Z Božieho vnuknutia prišiel Bernardín na geniálnu myšlienku a vlastnoručne namaľoval toto slnko na drevenú tabuľku. Pri svojich kázňach ju mal stále pri sebe, aby mohol ľuďom názorne ukázať, o čom hovoril. Najskôr položil tabuľku s nápisom IHS na oltár, na ktorom slávil svätú omšu. Po kázni tabuľku vyzdvihol a udelil ňou požehnanie.
Jeden očitý svedok o tomto okamihu napísal: „Horiaci láskou Ducha Svätého a láskou Kristovou vybral Bernardín, stojaci pri dvojramenných horiacich svietnikoch, malý obraz ... Celé zhromaždenie, ľudia s obnaženými hlavami padli na kolená a od dojatia všetci plakali a vzlykali.“
Bernardínove ľudové misie mali často nevídané vyvrcholenie. So skrúšenosťou a ochotou zmeniť svoj život prinášali obyvatelia osobné šperky, hracie karty a rôzne iné predmety nerestí a pálili ich na obrovskej „hranici márnivosti“. Tak sa to odohralo aj v roku 1424 počas veľkonočnej oktávy v Bologni, kde okrem toho obyvatelia sľúbili, že si už nebudú kupovať žiadne nové hracie karty. Vtedy pred Bernardína s pobúrením predstúpili obchodníci, ktorí si tlačou a predajom hracích kariet zarábali na živobytie. Bernardín mal vtedy iba 44 rokov, ale už bol veľmi vyčerpaný. S vážnosťou sa pozrel na rozzúrený dav týchto obchodníkov, potom im nakreslil predlohu – obraz žiariaceho slnka s monogramom IHS a povzbudil ich, aby si odteraz zarábali peniaze výrobou a predajom takýchto obrazov.
A tak sa aj stalo. Výrobcovia monogramu s Ježišovým menom si zabezpečili na niekoľko rokov prekvitajúci obchod. Nebolo domácnosti, pracovne či obchodu, kde by na stene neviselo Bernardínovo slnko.
Božia milosť ho sprevádzala aj pri riešení sporov medzi znepriatelenými šľachtickými rodinami, ktoré často viedli ku krvavým mestským vojnám. Kamkoľvek prišiel, predstaviteľov miest vyzýval, aby odstránili svoje erby, ktoré ako symboly moci viseli všade na stenách domov a dokonca aj na kostoloch. Namiesto nich tam malo žiariť slnko s Ježišovým menom ako symbol Kristovho kráľovstva pokoja. Táto geniálna výmena skutočne značne prispela k zmiereniu jednotlivých miest.
A tak je slnko s nápisom IHS v Taliansku dodnes viditeľné na mnohých kostoloch, radniciach a mestských bránach. Dokonca nástroje na každodenné používanie, napr. aj pluh alebo detská kolíska, mali byť podľa slov horlivého kazateľa označené monogramom IHS, aby mali všetci neustále na očiach
milostivé a presväté meno Ježiš. Svätec zdôrazňoval: „Najlepší nápis Ježišovho mena je ten, ktorý nosíme v srdci; potom ten v našich slovách, až potom príde ten, ktorý je namaľovaný alebo ktorý je vytesaný do kameňa ... V tomto mene Ježiš je ukryté všetko, čo urobil Boh pre vykúpenie sveta ... Boh nad svetom vyslovil iba niekoľko slov s bohatým obsahom, predovšetkým ale meno Ježiš, aby sa ho mohol naučiť malý či veľký, aby si ho vedel uchovať, a tak v tomto mene našiel záchranu a spásu.“
Bernardínov biograf dosvedčuje: „Bernardínove slová z kazateľne spôsobili, že úcta k najsvätejšiemu menu Ježiš vzrástla medzi veriacimi do tej miery, že sa to slovami ani nedá vyjadriť.“ Svätec sám raz vysvetlil: „Toto je môj úmysel: Ježišovo meno tak obnoviť a očistiť, ako to bolo v prvotných časoch Cirkvi.“
V roku 1438 sa Bernardín stal generálnym predstaveným františkánskych observantov a zaslúžil sa o ich rozšírenie. Ako rádový predstavený sa zúčastnil všeobecného snemu vo Florencii. V kláštore Monteripido pri Perugii založil teologickú školu, v ktorej aj sám učil a v Siene zriadil vyššie teologické učenie, z ktorého vychádzali rehoľní profesori. Františkánsku prostotu sa snažil dopĺňať rozumovou vyspelosťou.
V roku 1442 už pociťoval úbytok síl a vzdal sa úradu predstaveného. Sienským guvernérom bol potom ešte požiadaný o nejaké diplomatické služby, ktoré úspešne vykonal. Potom sa ešte snažil pokračovať v apoštolskej práci, ale v San Silvestro ho sily opustili. Bolo to pri L'Aquile, do ktorého kláštora sa ešte dostal a v predvečer sviatku Nanebovstúpenia tam vydýchol naposledy.
Svätorečený bol už Mikulášom V. roku 1450 a v roku 1474 jeho pozostatky preniesli do nového kostola v L'Aquile, postaveného k jeho cti.
