%20(1).jpg)
Alžbeta Anna Setonová (1774 - 1821), manželka námorného obchodníka z New Yorku, zostala po manželovej smrti bez peňazí a s piatimi deťmi. Bola praktizujúcou členkou episkopálnej cirkvi, ale doba smútku, ktorú strávila v Taliansku, ju priviedla k prestúpeniu do katolíckej cirkvi aj napriek určitému odporu spoločnosti.
Jej životný príbeh a založenie učiteľského rádu Milosrdných sestier svätého Jozefa a jeho následné rozšírenie je obdivuhodným príkladom osobného povolania, ktoré bolo realizované na správnom mieste a v správny čas.
Alžbeta Bayleyová sa narodila v New Yorku dva roky pred vyhlásením americkej nezávislosti. Jej rodičia patrili k anglickej vrstve spoločnosti, ktorá vtedy ovládala mesto, a boli oddanými členmi episkopálnej cirkvi. Alžbetin otec, Dr. Richard Bayley, bol profesorom na King's College, ktorá sa neskôr stala súčasťou Columbijskej univerzity, a prvým newyorským prístavným lekárom. Jej matka Katarína bola dcérou episkopálneho rektora kostola svätého Ondreja v Staten Islande.
Richard Bayley stál na britskej strane a počas americkej revolúcie slúžil britským vojakom ako lekár. Jeho manželka Katarína zomrela v roku 1777, kedy ešte stále zúrila vojna a malá Alžbeta mala iba tri roky. Doktor Bayley sa čoskoro znovu oženil. Jeho druhou manželkou sa stala Charlotta Barclayová. Alžbeta ju neskôr nazvala „ženou vzácnych a sladkých schopností“. Alžbeta získala vzdelanie čiastočne na súkromnej škole a čiastočne od svojho otca. Mala voľný prístup do jeho bohatej knižnice, vďaka ktorej sa stala náruživou čitateľkou a kde sa rozvinula jej túžba pracovať s chudobnými a chorými.
V januári 1794, sa devätnásťročná Alžbeta vydala za Williama Magea Setona, syna bohatého námorného obchodníka, ktorý pochádzal z veľmi podobného spoločenského a náboženského prostredia. William Seton bol vychovaný v Anglicku a cestoval po Európe ako zástupca otcovej firmy. V roku 1795 strávil mladý pár leto v Staten Islande, kde videli doktora Bayleyho pri práci v karanténnej nemocnici, ktorej bol riaditeľom. Z Európy v tej dobe prichádzali prisťahovalci, túžiaci po práci a lepšom živote a Alžbeta bola pohnutá ich chudobou a obzvlášť neutešenou situáciou žien a detí. Počas nasledujúcich deviatich rokov mala s Williamom päť vlastných detí, ale stále nachádzala dosť času a energie na dobročinnú prácu v chudobných štvrtiach New Yorku. S podporou manžela založila organizáciu s ťažkopádnym názvom Spoločnosť pre podporu chudobných vdov s malými deťmi a stala sa známou ako „protestantská milosrdná sestra“.
Obchodovanie bolo počas francúzskych vojen riskantné, a tak William Seton v roku 1800 zbankrotoval. Šok zo straty rodinného bohatstva muselo ešte zhoršovať pokorenie z toho, že všetok rodinný majetok, vrátane nábytku a dokonca aj oblečenia, bol zanesený do zoznamu a odobraný na splatenie dlhov. William pri takom veľkom vypätí ochorel na tuberkulózu, ktorá v tom čase bola často smrteľná. Potreboval južné podnebie a lekári mu radili, aby zimu roku 1803 strávil v Taliansku, kde mal obchodných partnerov, urodzenú a bohatú rodinu Filicchiovcov z Toskánska.
Alžbeta sa sotva spamätala z pôrodu piateho dieťaťa, Rebeky, ale nedovolila svojmu mužovi, aby išiel sám. Chcela mu byť mu po boku. 2. októbra vyplávali so svojou najstaršou dcérou Annou do Talianska a ďalšie štyri deti, Williama, Katarínu, Richarda a šesťtýždňovú Rebeku nechali u príbuzných. Cesta bola nebezpečná, pretože ich kedykoľvek mohli zastaviť anglické či francúzske vojnové lode alebo piráti, ktorí vtedy často prepadali lode.
Plavba trvala osem týždňov. 18. novembra pristáli v talianskom Legnane (Livorne), kde sa ocitli v nečakanej núdzi. Hoci ich priatelia Filicchiovci boli ochotní ich prijať a postarať sa o nich, nebolo im dovolené pokračovať v ceste. V New Yorku totiž vyčíňala žltá zimnica a tak potrebovali zdravotné potvrdenie. Vážne chorý William bol kvôli tuberkulóze umiestnený do karantény. Alžbeta išla do lazaretu s ním. Spočiatku tam musel spať na holej podlahe, v chlade a bez jedla. Len vďaka Alžbetinej obdivuhodnej odvahe a pomoci Filicchiovcov sa jeho pobyt stal znesiteľnejším. Alžbeta ho ošetrovala, kým ho 19. decembra neprepustili z karantény. Koniec však bol blízko. Zomrel o osem dní neskôr. Alžbeta mala iba dvadsaťosem rokov a za sebou zdrvujúci zážitok Williamovej choroby, smrti a navyše zostala sama v cudzej krajine.
Alžbeta Setonová potom bývala v Taliansku u Filicchiovcov a snažila sa nejako usporiadať svoj život a nájsť v ňom nejaký zmysel. V rodine Filicchiovcov boli dvaja bratia: Filippi, obchodník, ktorý mal rozsiahle obchodné kontakty v Spojených štátoch a dobre poznal rodinu Setonovcov, a Antonio, notár s veľkou praxou v občianskom i cirkevnom práve. Alžbeta žila so svojou malou dcérkou u Antonia, jeho ženy Amabilie a ich siedmimi deťmi.
Keď sa Alžbeta neskôr obrátila na cirkev, pomoc prišla od katolíkov. Jediná kresťanská bohoslužba, ktorú poznala, bola rýdzo protestantská. Katolícka prax bola v anglikánskej cirkvi a episkopálnej americkej cirkvi neznáma. Filicchiovci požičiavali Alžbete knihy od Františka Saleského a Bossueta. Denne s nimi chodila na svätú omšu. Aby rozptýlili jej smútok, vzali ju do Florencie, kde bola uchvátená starobylou nádherou kostolov a začala chápať učenie o reálnej Božej prítomnosti v Eucharistii.
Keď okolo jej okna prechádzala eucharistická procesia, padla na kolená. Museli ju naučiť, ako robiť znamenia kríža a čo to znamená, poučiť ju, prečo sa katolíci postia, a tiež liturgiu cirkevného roku. V listoch domov svojej sestre opakovane chválila Filicchiových za všetko, čo pre ňu robia: "Koľko trpezlivosti a nadľudskej láskavosti nám títo drahí Filicchiovci preukazujú! Povedala by si, že je to sám náš Spasiteľ, koho prijímajú v chudobných a chorých cudzincoch." Onedlho zasa písala: "Bože môj! Aká šťastná by som bola, hoci taká vzdialená od všetkých mojich drahých, keby som Ťa našla v cirkvi rovnako ako oni."
Keď sa vrátila do New Yorku, bola už rozhodnutá stať sa katolíčkou. To bol pre Bayleyových a Setonových veľký šok. Alžbetina švagriná napísala: "Katolíci! Špinaví, nečistí, s červenými tvárami. Ich kostol je zapľuvané hrozné miesto, kde sa všetci strkajú – otrhanci atď. atď." Alžbetina odpoveď znela: "Bohužiaľ, je to presne tak."
Katolíci v New Yorku boli vtedy väčšinou Taliani, Íri alebo prisťahovalci zo strednej Európy – práve ten druh chudobných ľudí, ktorým sa snažila pomáhať ešte ako Williamova manželka. Teraz potrebovala žiť zo sviatostí a bola prekvapená, keď prišla do katolíckeho kostola a uvidela „starých mužov a ženy i mladé dievčatá, ako kľačia okolo oltára“.
Dostala sa so svojimi príbuznými do prudkého sporu. Bayleyovci aj Setonovci prerušili všetku svoju finančnú podporu, a tak sa ocitla vo veľmi ťaživej finančnej situácii. Bývalí priatelia sa k nej nechceli priznať. Strýko aj kmotor ju vymazali zo svojich závetov, a kedykoľvek sa vo vážených newyorských kruhoch zmienilo pri stole jej meno, nasledoval „pohŕdavý smiech“.
Alžbeta bola preto skľúčená a veľmi schudla, ale svoje rozhodnutie nezmenila. Potom, čo prešla náboženskou výučbou, bola 14. marca 1805 prijatá do katolíckej cirkvi. Alžbeta vstúpila k „chudobným vdovám“, s ktorými sympatizovala, ešte keď bola šťastne vydatá a bohatá. Antoniovi Filicchimu napísala: "Mojím každodenným cieľom je dodržať Vašu prvú radu (od sv. Františka): brať všetko, čo sa stane, s miernosťou a pokojom a proti každému protivenstvu sa postaviť dobrotou a veselosťou, ... ale pani Setonová sa musí každú chvíľu strážiť, aby udržala navonok to, čo sa od nej očakáva. Viete, Filicchi, čo to stojí, aby bola stále pokorná a spokojná?"
Alžbeta si musela zarábať na živobytie sama, ale bola rozhodnutá nechať si deti pri sebe. Jej najväčším majetkom bolo vzdelanie. Nejakú dobu viedla školu, ale rodičia svoje deti vzali späť, keď zistili, že je katolíčka. Založila internátnu školu pre chlapcov, ktorí chodili do škôl v meste, varila im, šila a upratovala, ale aj ich počet sa zmenšoval. Premýšľala o tom, že by sa presťahovala do Montrealu, kde by mohla uniknúť predsudku proti katolíkom, ktorý ju tu obklopoval na každom kroku, a kde by sa tiež dalo žiť lacnejšie ako v New Yorku.
Nakoniec však prijala pozvanie od kňaza z Baltimoru, otca Dubourga, aby u nich založila dievčenskú katolícku školu. Vyplávala teda s deťmi z New Yorku do Baltimoru. Keď tam prišli, zarazilo ju, že im nikto neprišiel do prístavu naproti, ale dozvedela sa, že to ráno práve otec Dubourg svätí kaplnku. Vydala sa teda do kaplnky. Do dunenia organov na začiatku omše sa rozleteli dvere a dovnútra vstúpila čierno odetá vdova s piatimi deťmi.
Hneď, ako začala prácu, sústredila okolo seba skupinku žien s podobnými cieľmi a ideálmi. Čoskoro bolo jasné, že táto skupina je jadrom novej rehole. 25. marca 1809 Alžbeta, ktorá mala v tom čase tridsaťpäť rokov, zložila – s požehnaním biskupa z Baltimoru – svoje prvé rehoľné sľuby. Ďalšie členky komunity ju nasledovali.
V júli roku 1809 sa presťahovali do domu Stone House v Emmitsburgu blízko Baltimoru a prijali názov Sestry svätého Jozefa. Toto meno, ktoré si vzali podľa Údolia svätého Jozefa, v ktorom sa nachádzal Stone House, bolo zrejme pôvodne zamýšľané ako dočasné. Chceli prevziať rehoľu francúzskych sestier vincentiek. Tento rád, založený Vincentom z Pauly a Luisou z Marillacu, jeho prvou predstavenou, sa zameriaval na pomoc chudobným a na vyučovanie vo farských školách. Bolo im prisľúbené, že k nim pošlú niekoľko francúzskych sestier, tie sa však nemohli do Baltimoru dostať kvôli náboženskému prenasledovaniu za napoleonského režimu.
Každopádne však musela byť rehoľa francúzskych vincentiek upravená. Stanovovala totiž, že vdovy, ktoré do rádu vstúpia, musia poslať svoje deti preč, zatiaľ čo Alžbeta si chcela nechať deti pri sebe. Výsledkom bolo, že sestry z Emmitsburgu sa stali známe ako Milosrdné sestry svätého Jozefa alebo Americké milosrdné sestry. Nechávali si svoje priezvisko, čo bolo neobvyklé – pravdepodobne preto, že dve z prvých sestier sa volali Cecilia a rozhodli sa, že si nebudú meniť krstné meno. Alžbeta bola zvolená za predstavenú a od začiatku bola známa ako Matka Setonová. Stala sa riaditeľkou školy, ktorá prijímala žiakov bez školného, a jej vlastné deti s ňou žili pod jednou strechou.
Prvá dievčenská škola v Emmitsburgu bola otvorená v roku 1810. Školské osnovy boli náročné: Od 6,00 do 8,00 kaplnka; od 9,00 škola, o 13,00 obed, o 15,00 škola, o 18,30 kaplnka, potom spytovanie svedomia a ruženec.
Alžbetino pedagogické úsilie vychádzalo v ústrety skutočným potrebám, pretože do Spojených štátov prichádzalo z Európy stále viac katolíckych prisťahovalcov, ktorí chceli, aby ich deti mali vzdelanie. Matka Alžbeta Setonová bola veľmi vážená. V septembri 1809 napísala svojej starej priateľke Júlii Scottovej: "Budeš počuť o našom spoločenstve tisíce nezmyselných informácií. Pravdou je, že máme tie najlepšie podmienky pre šťastie – poriadok, pokoj a samotu... Moje meno slúži na to, aby sa zachovával poriadok a mohlo sa povedať, že dom niekto vedie. Moja hlavná práca spočíva v tom, že chodím s pletením v rukách, oznamujem svoje názory, dohliadam na to, aby bol každý na svojom mieste, píšem listy a dávam dobré rady."
Ale pod týmto jednoduchým prístupom sa skrývala múdra hlava a organizačný talent. V roku 1818 bola otvorená chlapčenská škola a samostatná škola pre nemecké katolícke deti. Vlastné deti Matky Setonovej vyrastali v Stone House. Anna a Rebeka vstúpili k Americkým milosrdným sestrám, Katarína vstúpila k Sestrám Božieho milosrdenstva a stala sa Matkou Katarínou Setonovou. Richard zomrel mladý, keď sa snažil zachrániť život jednému kňazovi. William odišiel slúžiť k americkému námorníctvu. Keď bol ako námorný podporučík v cudzine, jeho matka vo veku 47 rokov zomrela. Plánovala otvoriť ešte jednu školu, tentoraz v New Yorku, no to sa stalo až po jej smrti.
3. októbra 1808 písala Alžbeta opäť Júlii Scottovej: "Očakáva sa, že budem matkou mnohých dcér." Jej rád sa veľmi rýchlo rozrastal a dnes je jedným z najväčších a najvýznamnejších svojho druhu. Za mnoho vďačí svojej zakladateľke, ktorá prelomila triedne bariéry, aby vybudovala vzdelávací systém pre prvú generáciu katolíkov narodených v Amerike. Alžbetine živé a vzrušené listy sú jedinečným dôkazom tohto procesu.
Alžbetu Setonovú blahorečil pápež Ján XXIII. a v roku 1975 ju pápež Pavol VI. svätorečil. Kanonizácie sa zúčastnili tisíce sestier jej rádu zo severnej a južnej Ameriky, Talianska a „misionárskych krajín“. Pápež podčiarkol jej prínos pre cirkev ako matky, vdovy a zasvätenej rehoľníčky. Zdôraznil jej „dynamickú a autentickú službu pre budúce generácie“ a jej „pevnú spiritualitu v krajine, kde duchovné hodnoty začali byť zastierané dočasným blahobytom“.
Masima - Verím a Dôverujem
