%20(1).jpg)
Írsky dominikán otec Paul O’Sullivan (1871 - 1958), horlivý ctiteľ Ježišovho mena, pôsobil v Portugalsku a 63 rokov jeho života je poznačených bohatým a plodným apoštolátom pera. Bol to práve on, kto preskúmal historické pramene a zverejnil zázrak o tom, ako bol Lisabon oslobodený od morovej nákazy.
V roku 1432 vypukol v Lisabone, hlavnom meste Portugalska, mor. Všetci obyvatelia, ktorí mohli, utiekli z mesta na vidiek. To však spôsobilo, že sa táto veľmi nákazlivá choroba rýchlo rozšírila aj do tých najodľahlejších kútov krajiny. Tisícky mužov, žien a detí zo všetkých sociálnych vrstiev podľahli morovej nákaze. Táto zákerná epidémia bola taká agresívna, že ten, kto sa nakazil, zomrel celkom náhle, pri stole, na ulici, v obchode, na trhu alebo v kostole.
Mor sa rýchlo prenášal z jednej obete na druhú aj cez kabát, klobúk či iné oblečenie, ktoré obeť nosila. Vo veľkom počte zomierali aj kňazi, lekári a zdravotné sestry. Pre nedostatok pomocného personálu ležalo na uliciach veľké množstvo mŕtvych nepochovaných tiel.
Ako by táto hrôza ešte nestačila, túlaví psi lízali krv mŕtvych a hrýzli do ich tiel, a tým prispievali k ešte rýchlejšiemu šíreniu nákazy medzi nešťastným obyvateľstvom.
K hrdinským dušiam, ktoré sa neúnavne starali o morom nakazených ľudí, patril aj ctihodný biskup Mons. Andrés Diaz de Escobar (1366 - 1448), ktorý žil v dominikánskom kláštore. Tento sväto žijúci dominikán začal voči tejto obrovskej ničivej nákaze, ktorá sa zo dňa na deň stupňovala, bez nádeje na akúkoľvek ľudskú pomoc, pobádať nešťastných obyvateľov Lisabonu k tomu, aby vzývali najsvätejšie meno Ježiš.
Biskupa Andrésa Diaza bolo vidieť všade tam, kde táto nákaza zúrila najviac, ako pobáda a úpenlivo vyzýva všetkých chorých a zomierajúcich, ale aj tých, čo ešte neboli nakazení, aby neprestajne a vždy znova volali: „Ježiš, Ježiš, Ježiš!“
Všade apeloval na ľudí: „Napíšte Ježišovo meno na kus papiera a noste ho ustavične pri sebe! Vložte si ho večer pod vankúš a upevnite si ho nad vaše vstupné brány a na všetky dvere. Meno Ježiš musí byť umiestnené všade. Ale predovšetkým svojimi perami a vo svojom srdci neprestajne vzývajte toto najmocnejšie zo všetkých mien!“
Biskup Andrés ako anjel pokoja neustále vyhľadával chorých a zomierajúcich, aby ich povzbudzoval a dodával im odvahu. A tak chorí, posilnení v dôvere, začali neochvejne vzývať Ježišovo meno a papieriky s jeho menom si pripevnili na hruď, vkladali do vreciek a do tašiek a všade ich nosili so sebou.
Okrem toho zvolal biskup Andrés všetkých ľudí k veľkému kostolu svätého Dominika, kde rozprával o moci mena Ježiš. Na záver v mene Ježiša požehnal vodu a vyzval všetkých prítomných, aby sa ňou prežehnali a pokropili aj tváre chorých a zomierajúcich.
Pri tomto akte sa udialo veľa zázrakov: chorí ozdraveli a zomierajúci, ktorí už boli v agónii, sa vrátili k novému životu. Nákaza ustúpila a o niekoľko dní bol Lisabon oslobodený od najdesivejšej hrôzy, aká ho kedy postihla. Táto dobrá správa sa rozniesla po celej krajine ako oheň a všade jednohlasne vzývali meno Ježiš.
V neuveriteľne krátkom čase bolo od moru oslobodené celé Portugalsko. Vďačný ľud si pri spomienke na zažité zázraky a uzdravenia uchoval lásku a dôveru k Ježišovmu menu. Veriaci odvtedy vzývali Ježišovo presväté meno, meno svojho záchrancu, svojho Spasiteľa, pri všetkých starostiach, hrozbách a pri každom hroziacom nebezpečenstve.
Z vďačnosti vznikali všade bratstvá a oltáre k uctievaniu najsvätejšieho mena Ježiš a každý mesiac sa konali procesie k úcte Ježišovho mena. Portugalci si uchovali počas celých stáročí svoju živú dôveru v moc mena Ježiš.
Otec Paul O’Sullivan uzatvára svoje rozprávanie slovami: „A tak sa to najhoršie, čo kedy postihlo krajinu, premenilo na to najväčšie požehnanie.“ Z Portugalska bola táto úcta rozšírená aj do Španielska a Francúzska.
