%20(1).jpg)
Raz mi jeden kňaz, u ktorého som sa spovedal v Paray-le-Monial, uložil pokánie: pomodliť sa desaťkrát ruženec. Takéto pokánie mi pripadalo tradičné. Priznám sa, že na také úlohy nie som zvyknutý, niečím mi odpudivo pripomínajú školské tresty. Ale ani by ma nenapadlo sa z toho nejako vykrútiť.
Tak som sa do toho dal, odriekaval som Otčenáše a Zdravasy čoraz rýchlejšie, ako nejaký expert na rýchlo odbité modlitby. Zrazu mi to prišlo smiešne. Takto predsa chutili moje tresty z detstva, kedy som vlastne nechápal, prečo mám niečo robiť. Uvedomil som si, že namiesto toho, aby som sa modlil, usilujem sa len o rýchlosť, akoby som bežal nejaké preteky, kde každá modlitba predstavuje prekážku, ktorú je nutné čo najrýchlejšie preskočiť.
Po troch ružencoch som sa teda rozhodol takéto preteky ukončiť. Aby som dodal svojmu konaniu nejaký zmysel, rozhodol som sa najbližších sedem dní modliť jeden ruženec denne. Tak nebudem v pokušení dosiahnuť cieľ čo najrýchlejšie, budem si môcť modlitbu vychutnať. Ale bola to zbytočná opatrnosť: ďalšie tri ružence boli úplne rovnako nudné a nezmyselné. Začal som si myslieť, že toto pokánie som dostal práve preto, že je také nudné, aby som sa zriekol svojej vlastnej vôle a jednoducho odriekaval modlitbu bez premýšľania.
Štvrtý deň sa teda rozhodnem každý Otče náš a Zdravas ruženca venovať niekomu, na kom mi záleží. A začína sa ma vnútorne dotýkať, keď spomínam na všetky "svojej osoby", ako hovorievala moja matka členom svojej rodiny.
Piaty deň pri modlitbe myslím na všetkých, ktorých poznám a o ktorých viem, že trpia. Ruženec utečie rýchlo, som spokojný.
Ďalší deň sa rozhodnem obetovať modlitbu za všetkých, ktorých nemám rád, ktorým niečo vyčítam.
Zostáva siedmy deň a posledný ruženec, ktorý venujem všetkým, ktorí mi nejako ublížili. Zisťujem, že som asi objavil zmysel svojho pokánia.
Odteraz sa chcem modliť ruženec pravidelne.
