%20(1).jpg)
Biskup Apor bol jedným z najostrejších kritikov prenasledovania Židov, proti ktorému opakovane protestoval spoločne s ostatnými maďarskými biskupmi, aj sám. Organizoval pre nich humanitárnu pomoc, krstil ich aj potom, čo to prijaté protižidovské zákony zakazovali (pre pokrstených Židov existovali zo zákonov výnimky), a schválil, aby im boli vydávané sfalšované krstné osvedčenia. Vystupoval tiež na ich obranu vo svojich kázňach a organizoval pre nich medzinárodnú pomoc. Taktiež ženy a dievčatá ukrýval pred fašistami a tým bránil ich odvlečeniu do koncentračných táborov.
Kto odmieta prvý príkaz kresťanstva a vyhlasuje, že tu sú ľudia, skupiny a rasy, ktoré môžu byť nenávidené a prenasledované, kto predpokladá, že ľudia ako černosi či Židia môžu byť týraní, musí byť považovaný za pohana, hoci by sa sám vydával za kresťana. Každý, kto schvaľuje týranie ľudí, alebo sa na ňom podieľa, pácha ťažký hriech. /biskup Apor v kázni na Bielu sobotu 1944/
Vilmos Apor sa narodil 29. februára 1892 v Segesvári, vo vtedy maďarskom, teraz rumunskom Sedmohradsku. Rodina mala deväť detí, Vilmos bol siedmy. Jeho otec, barón Apor, potomok slávneho rodu a vynikajúci právnik, sa stal roku 1895 štátnym sekretárom cisára Františka Jozefa a presťahoval sa so svojou rodinou do Viedne. Tu však po troch rokoch zomrel vo veku 47 rokov. Malý Vilmos bol otrasený pri pohľade na horko plačúcu matku a povedal jej nežne: "Mamička, ja sa naučím hrať na husle a budem ti hrať také pekné veci, že na otecka zabudneš."
Vdova vychovávala deti veľmi prísne a kládla veľký dôraz na náboženskú výchovu. Vilmos navštevoval jezuitskú školu. Už vo svojom detstve začul Boží hlas a zatúžil stať sa kňazom.
Koncom roka 1909 ho biskup prijal do seminára v Györi. U jezuitov získal doktorát teológie. 24. augusta 1915 prijal kňazské svätenie a stal sa kaplánom v Gyule. Krajina sa nachádzala vo vojne. Posledné vojnové mesiace pôsobil ako duchovný Červeného kríža na rôznych frontoch.
V roku 1919 sa vrátil do Gyuly a pôsobil tu 25 rokov. Nebol vynikajúci kazateľ, ale jeho hlboká viera pôsobila na veriacich presvedčivo. Všetkých si získal ako dobrotivý spovedník. Ako mladý farár nastupoval v čase krátkej, ale krutej diktatúry Bélu Kuna. Miestna revolučná rada vydala zákaz vyučovania náboženstva.
Vilmos zorganizoval pred radnicou demonštráciu a prinútil radu, aby zákaz odvolala. Čoskoro bolo mesto obsadené rumunským vojskom. Aby zastrašili obyvateľstvo, zajali maďarských dôstojníkov ako rukojemníkov. Farár sa vypravil až do Bukurešti, aby sa prihovoril u rumunskej kráľovnej.
Apor Vilmos sa s nadšením angažoval za náboženskú a sociálnu obnovu a založil vo svojej farnosti Katolícku akciu. V roku 1922 usporiadal ľudové misie a bol veriacim k dispozícii až dlho do noci. Jeho dobročinnosť bola bezhraničná. Dokázal rozdávať aj vlastné nevyhnutnosti, ako napríklad svoju obuv. Staral sa o mladých, ktorých nakazil svojím nadšením, tiež sa staral o postihnutých.
Často slúžil svätú omšu v starobinci. Jeho zamilovaným projektom bol sirotinec, ktorý sám založil. Všetky tieto aktivity mu nijako nebránili v duchovnom živote. Veľa času trávil v kostole pri modlitbe a každý rok vykonal ignaciánske exercície.
V januári 1941 ho pápež Pius XII. menoval biskupom v Györi. Keď zistil, že kňazi jeho diecézy sa svojmu pastierovi nedokážu zveriť, pozýval ich sám k sebe a zaviedol pre nich otvorenú poludňajšiu tabuľu. Jeho otcovská dobrotivosť mu nebránila v tom, aby bol veľmi náročný vo veci slávení svätej omše. Dbal tiež prísne na výchovu seminaristov. Veriacich prijímal s neúnavnou trpezlivosťou a pomáhal im všetkými možnými prostriedkami. Neodmietal ani alkoholikov a notorických povaľačov.
Vilmos Apor nastúpil na biskupský stolec uprostred vojny. Po vstupe nemeckých vojsk do Maďarska (19. marca 1944) sa stala maďarská mesta cieľom častých spojeneckých náletov. Györ bol bombardovaný 25x. Biskup usiloval všemožne o to, aby tešil obyvateľstvo a pomáhal mu.
V júni začali deportácie maďarských Židov do nemeckých koncentračných táborov. Biskup Apor zajatcom všemožne pomáhal a posielal im potraviny a odev. Keď mu raz zakázali ich navštíviť, poslal do Berlína telegram samotnému Hitlerovi: "Nebeské prikázanie platí i pre Vodcu: Príde čas, kedy aj on bude skladať zo svojich činov účty pred Bohom." Pripomenul diktátorovi nevyhnutnosť posledného súdu, ktorý rozhodne o večnom osude každého človeka.
Biskup ukryl mnoho osôb vo svojom biskupskom paláci a na pôde katedrály. Jedna z nich, ktorú sa nikto v Györi neodvážil prijať, opisovala neskôr srdečné prijatie, akého sa jej dostalo, a angažovanosť biskupa pri hľadaní úkrytu v Budapešti.
V marci 1945 dorazili k Györu Rusi. V meste sa odohrávali kruté pouličné boje. 28. marca sa zrútila horiaca veža katedrály a uvrhla celú budovu do plameňov. Biskup sa uchýlil do svojej rezidencie, ktorá zostala nepoškodená. V priestrannej pivnici našla stovka žien útočisko pred znásilnením.
V stredu večer vtrhli prví ozbrojení ruskí vojaci do biskupskej rezidencie. Aby ich upokojil, dal im hodinky a iné cenné predmety. Celú noc zostal bdieť. Na druhý deň slúžil svätú omšu v pivnici. Prichádzali stále ďalší pľundrujúci vojaci. Domáhali sa vstupu do pivnice. Jeden vojak vyzýval druha: "Pošli mu niekoľko guliek do brucha!"
Vilmos sa nepohol z miesta.
Ďalšia noc bola noc zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok a biskup naďalej držal stráž. Veriacim v pivnici potom čítal pašie.
V piatok o 19,00 sa objavila skupina podnapitých vojakov pod vedením jedného majora a žiadali, aby im vydal mladé ženy, ktoré práve varili zemiakovú polievku pre chudobných. Že ich potrebuje na čistenie zemiakov a drobné krajčírske práce. Biskup mu sľúbil, že mu pošle staršie ženy a muža. Major vytiahol pištoľ, ale neodvážil sa vystreliť. Biskup ho vytlačil z pivnice, ale odtiaľ sa ozvali výkriky o pomoc. Biskup, bez ohľadu na svoju bezpečnosť bránil ženy pred násilníkmi. Jeden z nich začal strieľať. Biskup bol trikrát zasiahnutý a jedna guľka ho trafila do brucha.
Na otázku, či nemá bolesti, odpovedal: "Ďakujem Ježišu, že môžem trpieť na Veľký piatok!" Sanitné vozidlo, ktorý ho viezlo do nemocnice, ruskí vojaci zadržali a prehľadávali. Svietili mu baterkami do tváre, ale on ich žehnal.
Na druhý deň ho navštívil jeden kňaz a oznámil mu, že ani jedna zo žien, ktoré utiekli do biskupského paláca, nebola znásilnená. Biskup sa usmieval radosťou a mrmlal: "Stálo to za tú námahu. Ďakujem Bohu, že prijal moju obeť!" Neskôr sa zistilo, že všetkým osobám, za ktoré biskup dobrovoľne nasadil svoj život, sa dostalo nebeskej ochrany.
Na Veľkonočnú nedeľu prijal sväté prijímanie a večer začal jeho krvný tlak klesať. Lekár konštatoval zápal pobrušnice. Umierajúci sa vyspovedal a obetoval svoj život ako zmiernu obetu za svoju vlasť. Zomrel vo veľkonočný pondelok, 2. apríla 1945.
9. novembra 1997 ho Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného: "Podľa vzoru Dobrého pastiera, ktorý dal svoj život za svoje ovce, prežil nový blahoslavený svoje vyznanie vo veľkonočnom tajomstve v prvej osobe až k najvyššej obeti. K jeho vražde došlo práve na Veľký piatok. Bol zasiahnutý práve vtedy, keď hájil svoje stádo. Takto prežil v osobnej skúsenosti Veľkú noc ako mučeník. Kiež to povzbudí veriacich, aby bez váhania celým svojím životom nasledovali Krista. Každý pokrstený je povolaný k svätosti!"
