%20(1).jpg)
Mnoho svätých potvrdilo, že mali nadprirodzené vízie pekla. Súkromné zjavenia svätých nie sú prirodzene predmetom viery. Vízie svätých o pekle nám však v každom prípade pripomínajú stálu a nemennú náuku viery - že peklo je reálnym a hrozným miestom a že ľudia sa tam naozaj môžu ocitnúť.
Veľká mystička 20. storočia, svätá Faustína, hovorila o svojej vízii pekla a o účinkoch, aké to na nej zanechalo: "Preto sa ešte horlivejšie modlím za obrátenie hriešnikov, ustavične na nich zvolávam Božie milosrdenstvo. Môj Ježišu, radšej by som do konca sveta umierala v najväčších útrapách, než aby som ťa urazila najmenším hriechom."
Ctihodná Anna Katarína Emmerichová žila v rokoch 1774 až 1824 v Severnom Porýní-Vestfálsku. Bola mystička, ktorá vypovedala, že má vízie o rozličných duchovných veciach. Tu je výňatok jednej z jej vízií pekla: "Zvonku vyzeralo peklo hrôzostrašne a desivo, bola to obrovská, ťažkopádna stavba, vybudovaná z čierneho granitu (žuly), vrhajúceho metalické odlesky. Temné a ťažké dvere boli zabezpečené hrozivými závorami, pričom pri pohľade na nich sa hneď začnete chvieť. Dokonca aj spoza zatvorených dverí bolo zreteľne počuť vzdychanie a zúfalý nárek, ale nedá sa to ani opísať, aký to je desivý rev, vreskot a škrečanie, ktoré sa ozvalo po otvorení brán. Ó, kto popíše melanchóliu obyvateľov na týchto zlých miestach! (...)
Vnútri je peklo naopak, akoby ohradené, chaotické, preplnené; myseľ každého objektu je plná bolesti, žiaľu, znaky Božieho hnevu a odplaty sú všade viditeľné; zúfalstvo ako sup požiera každé srdce; sváry a mizéria vládnu okolo, ... v pekle nie je vidieť nič iné, než ponuré kobky, temné jaskyne, desivé pustiny, zapáchajúce močiare, plné jedovatých a odporných plazov. (...)
V pekle je vidieť nekonečné scény zúfalých a nešťastných zvád a všetky druhy hriechov, úpadku a skazenosti, a to vo forme nepredstaviteľných príšer alebo ako rozličné druhy hrozných múk. Všetko na tomto pustom a bezútešnom mieste naplní myseľ hrôzou. Nie je tu ani slovo útechy, či upokojenie; vládne tu ukrutné poznanie, že spravodlivosť všemohúceho Boha, ktorá dopadla na zatratených, je spravodlivosť, ktorú si plne zaslúžia, a to ich najviac trýzni. Neresť sa ukazuje vo vlastnej odpudivej a nechutnej farbe a je zbavená masky, v ktorej pôsobila na svete, a pekelná zmija otáča hlavu, aby zožrala
všetkých, ktorí sa jej na tomto svete klaňali a ktorí ju živili. Peklo je jedným slovom chrám mučivej úzkosti a zúfalstva ... "
Veľká mystička a učiteľka Cirkvi 16. storočia, svätá Terézia z Avily, mala s peklom takúto skúsenosť: "Vchod vyzeral ako dlhá úzka chodba, veľmi nízka, tmavá a uzavretá. Zem bola nasiaknutá vodou, takže sa tvorilo krajne odporné bahno, z ktorého sa zdvíhali smradľavé jedovaté výpary; zem sa hemžila odporným hmyzom a kadejakou háveďou, ... na konci bol v stene výklenok a v ňom som uvidela sama seba akoby utlačenú v tom priestore. (...) V duši som cítila oheň ... Moje telesné utrpenie bolo neznesiteľné.
V pozemskom živote som si prešla tým najbolestivejším utrpením, ... a predsa to nebolo nič v porovnaní s tým, čo som pociťovala vtedy tam; zvlášť, keď som vnímala, že tam neexistuje nádej na úľavu, alebo že to nikdy neskončí. (...)
Nevidela som, kto ma trýznil, ale cítila som sa ako v ohni, akoby ma trhali na kusy, a znovu opakujem, tento vnútorný oheň a zúfalstvo sú tie najväčšie a najotrasnejšie zo všetkých múk ... Nemohla som ani sedieť, ani ležať, nebolo tam miesto. Bola som v tom otvore v stene a steny ma začali z každej strany akoby stláčať, nemohla som dýchať, nebolo tam žiadne svetlo, len hustá, nepreniknuteľná temnota ...
Táto vízia ma tak vydesila a hrôzu pociťujem aj teraz pri písaní, aj keď od toho, čo sa to stalo, už uplynulo šesť rokov; telo mi vždy zachváti triaška zo strachu. (...) Práve kvôli tejto vízii ma vždy naplnila úzkosť a tieseň pri pohľade na také množstvo stratených duší, najmä luteránov - pretože oni boli kedysi krstom začlenení do cirkvi - a tiež mi táto vízia pomáha stále vrúcnejšie túžiť po záchrane a spáse duší. Som presvedčená, že radšej by som dobrovoľne podstúpila viac »smrtí«, ak by som dokázala aspoň jedného uchrániť od týchto otrasných múk."
V roku 1868 mal svätý Ján Bosco sen o pekle. "Len čo som prekročil prah, pocítil som neopísateľnú hrôzu a neodvážil som sa urobiť už ani krok. Pred sebou som videl niečo ako obrovskú jaskyňu, ktorá sa striedavo objavovala a mizla ďaleko medzi horami.
Bola v plameňoch, ale nie ako v pozemských. Celá jaskyňa, steny, strop, podlaha, železo, kamene, drevo a uhlie - všetko bolo rozžeravené do biela teplotou tisíc stupňov. Oheň však nič nespaľoval, nemenil na popol, nepohasínal. Neviem nájsť slová na opis tejto jaskynnej hrôzy. (...)
Môj sprievodca mi natiahol ruku, násilne ju otvoril a pritlačil na prvú z tisíc stien; pocítil som takú neznesiteľnú bolesť, že som odskočil a s výkrikom som sa zobudil, sediac vo vlastnej posteli. V ruke ma pichalo a ja som si ju stále trel, aby som sa zbavil bolesti. Keď som ráno vstal, všimol som si, že ju mám opuchnutú. Hoci som ruku pritlačil k stene len vo sne, bolo to také reálne, že koža sa mi z dlane neskôr olúpala ako po popálení. Myslím na to, že vás nechcem veľmi vydesiť, tak tieto veci neopisujem v celej ich hrôze, ako som ich videl a ako na mňa zapôsobili. Vieme, že náš Pán vykresľuje peklo v symboloch, pretože keby ho opísal také, aké je v skutočnosti, nerozumeli by sme mu. Žiadny smrteľník totiž tieto veci nepochopí."
Sestra Lucia z Fatimy zomrela nedávno, v roku 2005, v roku 2017 bola uzavretá diecézna fáza procesu kanonizácie. Bola jednou z detí - fatimských vizionárov zo začiatku 20. storočia a svedčila o zjavení v cirkvi. Súčasťou jedného zo zjavení bola aj vízia pekla: "Videli sme obrovské ohnivé jazero, v ktorom boli ponorení diabli a duše zatratených. Duše zatratených boli ako priehľadný žeravý popol, čierny alebo vyleštený do bronzova, a mali ľudskú podobu. Plávali v tomto ohnivom mori a plamene z ich vnútra ich vyhadzovali do vzduchu v obrovských mračnách dymu. Padali potom naspäť na všetky strany ako iskry z obrovského táboráku, pričom vrieskali a vzdychali z bolesti a zúfalstva, čo v nás vzbudzovalo nesmiernu hrôzu a začali sme sa triasť (muselo to byť vtedy; keď som sa rozplakala, ako mi potom povedali ľudia). Diabli sa od zatratených duší líšili svojou hrozivou a odpudzujúcou podobou s odpornými a neznámymi živočíchmi, čiernymi a priehľadnými ako žeravé uhlíky."
Svätá Mária Faustína Kowalská bola poľskou rehoľníčkou, ktorá potvrdila veľmi veľa mystických zážitkov z 30. rokov 20. storočia. Tu je výňatok z jej Denníčku o jednej z vízií: "Dnes som bola v priepastiach pekla. Viedol ma anjel. Je to miesto veľkých múk. Jeho územie je veľké. Druhy múk, ktoré som videla: prvé utrpenie, ktoré vytvára peklo, je strata Boha, druhé - ustavičné výčitky svedomia, tretie - tento osud sa už nikdy nezmení, štvrtá muka je oheň, ktorý bude prenikať dušou, ale ju nezničí. Je to strašná múka. Je to oheň čisto duchovný, zapálený Božím hnevom. Piata muka je ustavičná tma a strašný dusivý zápach. Hoci je tma, satani a zatratené duše sa navzájom vidia a vidia všetko zlo iných aj svoje. Šiesta muka je ustavičná prítomnosť satana, siedma muka - strašné zúfalstvo, nenávisť voči Bohu, zlorečenia, kliatby, rúhanie. Sú to muky, ktoré všetci odsúdení trpia spolu. Ale to nie je koniec trápenia.
Sú jednotlivé muky pre duše, a to sú muky zmyslov. Čím ktorá duša hrešila, tým je mučená strašným spôsobom, ktorý sa nedá opísať. Sú tam strašné jamy, priepasti múk, kde sa jedna muka odlišuje od druhej. Zomrela by som pri pohľade na tie strašné muky, keby ma nepodopierala Božia všemohúcnosť. Nech hriešnik vie, že akým zmyslom hreší, takým bude mučený po celú večnosť. Píšem o tom na Boží rozkaz, aby sa žiadna duša nevyhovárala, že pekla niet alebo že tam nikto nebol a nevie, ako tam je.
Ja, sestra Faustína, som bola na Boží príkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje. Teraz nemôžem o tom hovoriť, mám príkaz od Boha, aby som to zanechala napísané. Satani prejavovali voči mne veľkú nenávisť, ale na Boží príkaz ma museli poslúchať. To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho, čo som videla.
Všimla som si jednu vec: je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje. Keď som prišla k sebe, nemohla som sa spamätať zo zdesenia, ako strašne tam duše trpia. Preto sa ešte vrúcnejšie modlím za obrátenie hriešnikov. Ustavične vzývam Božie milosrdenstvo pre nich.
Ó, môj Ježišu, radšej budem do konca sveta zomierať v najväčších mukách, než by som Ťa mala uraziť čo i len najmenším hriechom." (741)
zdroj: five saints who had terrifying visions of hell
