%20(1).jpg)
„Keby ste poznali prísnosť Božích súdov, nehovorili by ste tak!“ povedala ctihodná Angela, a dominikánsky brat Antony Pereyra nás uisťuje, že nič nemôže poskytnúť predstavu o tom, čo a ako sa tam trpí, ani o stave agónie, do ktorej sú duše umenšené túžbou a oneskorením požívania Boha a Jeho posvätnej prítomnosti.
V letopisoch Spoločnosti Ježišovej sa môžeme dočítať o zázraku, ktorý bol vytvorený v osobe Antonyho Pereyru, brata tejto Spoločnosti, ktorý zomrel vo vôni svätosti v portugalskom kolégiu Evora 1. augusta 1645.
Tento brat Antony bol v roku 1599, päť rokov po vstupe do noviciátu, napadnutý smrteľnou chorobou na ostrove Saint Michael, jednom z Azorských ostrovov. Niekoľko chvíľ po prijatí posledných sviatostí, sa v prítomnosti celej komunity, ktorá mu pomáhala v agónii, zdalo, že vydýchol dušu a čoskoro ochladol ako mŕtvola. Ale mierne búšenie srdca, hoci bolo takmer nepostrehnuteľné, im bránilo v tom, aby ho okamžite pochovali. Preto ho nechali celé tri dni ležať na posteli.
Brata Antonyho neskôr poslušnosť zaviazala porozprávať sa so svojím predstaveným, otcom Louisom Pinheyrom o všetkom, čo sa v ňom udialo od posledných hrozných chvíľ jeho agónie. Vďaka skrátenej správe, ktorú napísal vlastnou rukou, sa môžeme s ňou zoznámiť.
„Najprv som videl,“ hovorí, „zo smrteľnej postele môjho otca, svätého Ignáca, sprevádzaného niekoľkými našimi nebeskými otcami, ktorí prišli navštíviť jeho choré deti, hľadajúc tých, ktorých považoval za hodných, aby ich on a jeho spoločníci obetovali Nášmu Pánovi. Keď sa ku mne priblížil, na chvíľu som veril, že si ma vezme, a moje srdce sa rozbúrilo radosťou; ale čoskoro ma upozornil na to, čo musím napraviť, kým získam také veľké šťastie.
Potom sa však záhadnou dispozíciou Božej Prozreteľnosti duša brata Pereyru na chvíľu oddelila od jeho tela a okamžite ho naplnila hrôzou ohavná skupina démonov, ktorá sa k nemu rútila. V tom istom momente jeho anjel strážny a svätý Anton z Padovy, jeho krajan a patrón, zostúpili z neba, zahnali svojich nepriateľov na útek a pozvali ho, aby ich sprevádzal, aby na chvíľu zazrel a okúsil radosti a utrpenia večnosti.
"Potom ma viedli zákrutami," dodáva," smerom k miestu rozkoší, kde mi ukázali korunu neporovnateľnej slávy, o ktorú som sa však zatiaľ nezaslúžil; potom na pokraj priepasti, kde som videl zavrhnuté duše padať do večného ohňa, rozdrvené ako pšeničné zrná, vrhnuté na mlynský kameň, ktorý sa bez prestávky otáča. Pekelný záliv bol ako jedna z tých vápeniek, kde sú plamene občas akoby udusené množstvom materiálov, ktoré sa do nich hádzali, ale ktoré živia oheň, aby mohol vybuchnúť ešte strašnejšou silou."
Antony Pereyra, vedený odtiaľ k tribunálu Zvrchovaného sudcu počul, ako bol odsúdený na oheň očistca; a uisťuje nás, že nič nemôže poskytnúť predstavu o tom, čo a ako sa tam trpí, ani o stave agónie, do ktorej sú duše umenšené túžbou a oneskorením požívania Boha a Jeho posvätnej prítomnosti.
Keď sa na Boží príkaz jeho duša opäť zjednotila s telom, obnovené muky jeho choroby na celých šesť mesiacov, s dodatočným mučením ohňom a železom, spôsobili, že telo (už nevyliečiteľne poškvrnené skazou jeho prvej smrti) malo rozpadnúť sa na kusy; no ani toto, ani strašné pokánie, ktorému sa bezprestania vydával, pokiaľ mu to poslušnosť dovoľovala, počas štyridsaťšesť rokov jeho nového života, nedokázalo utíšiť jeho smäd po utrpení a odpykaní.
„Toto všetko,“ povedal, „nie je nič v porovnaní s tým, čo mi spravodlivosť a nekonečné milosrdenstvo Božie spôsobili nielen svedčiť, ale aj znášať.
Napokon, ako autentická pečať na toľkých zázrakoch, brat Pereyra svojmu nadriadenému podrobne opísal tajné plány Prozreteľnosti týkajúce sa budúcej obnovy portugalského kráľovstva, viac ako pol storočia predtým, než sa tak skutočne stalo. Ale najvyššou zárukou všetkých týchto zázrakov bol úžasný stupeň svätosti, ku ktorému sa brat Pereyra prestal zo dňa na deň povznášať.
Aj v živote ctihodnej Božej služobnice Angely Tholomei, dominikánskej mníšky nachádzame prípad s očistcom. Jej vlastný brat ju vzkriesil z mŕtvych a vydala svedectvo o prísnosti Božích súdov presne v súlade s predchádzajúcim prípadom.
Blahoslavený Ján Krstiteľ Tholomei, ktorého vzácne cnosti a dar zázrakov boli umiestnené na našich oltároch, mal sestru Angelu Tholomeiovú, ktorej cnosť bola uznaná aj Cirkvou. Nebezpečne ochorela a jej svätý brat vrúcnou modlitbou prosil o jej uzdravenie. Náš Pán odpovedal, ako predtým sestre Lazára, že Angelu nevylieči, ale že urobí viac. Vzkriesil by ju z mŕtvych na Božiu slávu a dobro duší. Angela zomrela a odporúčala sa modlitbám svojho svätého brata.
Keď ju niesli k hrobu, blahoslavený Ján Krstiteľ, nepochybne v poslušnosti vnuknutiu Ducha Svätého, pristúpil k rakve a v mene nášho Pána Ježiša Krista prikázal svojej sestre, aby vyšla. Okamžite sa prebudila akoby dovtedy iba hlboko spala a vrátila sa do života.
Zdalo sa, že táto svätá duša bola zasiahnutá hrôzou a spomenula také veci, ktoré sa týkajú prísnosti závažnosti Božích súdov, z ktorých sa chvejeme. V tom istom čase začala viesť život, ktorý dokazoval pravdivosť jej slov. Jej pokánie bolo desivé. Neuspokojila sa s bežnými praktikami svätých, ako je pôst, bdenie, nosenie košieľ z konských vlasov a iné krvavé disciplíny, zašla tak ďaleko, že sa vrhla do plameňov a váľala sa v nich, až kým jej telo úplne nezhorelo. Jej obhorené telo sa tak stalo predmetom súcitu a hrôzy. Bola odsúdená a obvinená z toho, že svojou prehnanosťou zničila myšlienku pravého kresťanského pokánia. Napriek tomu pokračovala a uspokojila sa s odpoveďou: „Keby ste poznali prísnosť Božích súdov, nehovorili by ste tak. Aké malicherné si moje pokánia v porovnaní s mukami, ktoré sú v inom živote vyhradené pre tie nevery, ktoré si tak ľahko dovoľujeme v tomto svete? Čo sú zač? Čo sú zač? Kiežby som mohla urobiť stokrát viac!“
Z týchto dvoch prípadov vidieť, že tu nejde o mučenie, ktorému sú vystavení veľkí hriešnici, ktorí sa pred smrťou obrátili, ale o tresty, ktoré Boh uvaľuje na horlivého rehoľníka za tie najmenšie chyby.
zdroj: François Xavier Schouppe, S.J. 1893
