%20(1).jpg)
Blahoslavená Mária Bolognesi, sa narodila slobodnej matke Giuseppe Samiolo 21. októbra 1924. Jej biologický otec, ktorý bol sám nemanželským dieťaťom, sa s jej matkou odmietol oženiť. Maria tak dostala priezvisko svojej matky. Malá Mária žila prvých päť rokov spolu s mamou v dome starých rodičov. Napriek tomu, že to nebolo "spoločensky veľmi prijateľné", ukázalo sa, že pre Máriu to bola najlepšia cesta. Kým Máriina mama pracovala na poli, babička jej hovorila o Bohu. A práve jej stará mama Cornetto Cesira má "na svedomí", že Mária sa od raného detstva zvykla rozprávať s Bohom vlastnými slovami. Ale až o niekoľko rokov neskôr uvidela Pána Ježiša vo vízii, kedy ju požiada, aby sa stala spolutrpiteľkou a tiež jej oznámil koniec druhej svetovej vojny.
Keď mala Mária päť rokov, jej matka sa vydala za Giuseppeho Bolognesi. Presťahovali sa do jeho domu a Mária odvtedy používala priezvisko svojho nevlastného otca. V rokoch 1930-1935 rástla v Božej láske predovšetkým vďaka svojmu starému otcovi Luigi Bolognesi. Rodina Bolognesi si v tých rokoch prešla obdobím extrémnej chudoby, pretože boli sezónnymi farmármi. Mária niekedy musela zahnať hlad iba vodou, pretože nebolo čo jesť. Nedostatok potravy a ťažké životné životné podmienky prispeli k tomu, že Maria počas desiatich mesiacov prišla o starého otca, dvoch strýkov i malého brata. Podvýživa sa podpísala aj na Márii, v škole bola nesústredená, a školu ukončila už v druhej triede.
K prvému uzdraveniu na Máriin príhovor došlo v roku 1932. Osemročná Mária mala vtedy vysokú horúčku a jej mama, miesto toho, aby sa o dcéru starala, ležala na smrteľnej posteli so zápalom mozgových blán. Mária sa vtedy pripravovala na prvé sväté prijímanie. Mníška, ktorá ju na túto sviatosť pripravovala jej pri výuke povedala, že Ježiš jej dá všetko, o čo ho požiada. Malá Mária tomu z celého srdca verila a sľúbila Ježišovi, že keď navráti zdravie jej mame, bude dobrá. Prosbe malého dievčatka bolo vyhovené a Máriina mama sa uzdravila.
O niekoľko dní neskôr, 22. mája 1932 prijala Mária prvé sväté prijímanie. Na túto udalosť spomína vo svojom denníku: „Plakala som od radosti. Nakoniec moje srdce nosí aj eucharistického Ježiša. Prosila som o toľko, veľa milostí: milovať všetkých, dokonca aj svojich nepriateľov. Prišla som domov, ostatné rodiny obedovali vo svojich domovoch, ale u mňa doma nebolo čo jesť, ale napriek tomu som bola taká šťastná.“
Mária mala skutočne veľmi ťažké detstvo. Musela sa vyrovnať s extrémnou žiarlivosťou svojho nevlastného otca, ktorý často jej matku mlátil. V rokoch 1935-1940 sa musela starať o svojich malých súrodencov. Počas tohto obdobia pokračovala v katechizme a zúčastňovala sa mnohých cirkevných aktivít.
Nasledujúcich desať rokov (1940-1950) bolo najťažších v jej živote. Práca diabla začala 21. júna 1940, v deň, keď sa narodil jej malý brat Luigi a trvala až do 1. apríla 1942. Mária sa zrazu nedokázala priblížiť ku kostolu, ani k iným cirkevným budovám. Svätá voda ju odpudzovala.
Pokiaľ ide o toto diabolské posadnutie, jeden z jej životopiscov napísal toto: "Striedala momenty, ktoré boli normálne, s inými okamihmi, počas ktorých sa v nej očividne odohrávalo niečo záhadne hrozné."
Raz, keď prišla s ďalšími mladými ženami na most, vedúcemu k farskému kostolu svätého Kassiána, Mária zrazu stuhla: šaty jej odtiahla tajomná sila. Keďže nefúkal vietor, aj Máriine priateľky boli užasnuté, keď videli fyzický efekt tejto neviditeľnej činnosti. Mladé ženy vo svojich svedectvách uviedli, že sa domov vrátili s krikom od strachu.
V lete 1941 sa jej otcovi podarilo nechať Máriu požehnať farárom z farnosti svätého Kassiána. Podľa vonkajšieho zdania bolo toto požehnanie zdanlivo neúčinné. Ale - v ten istý deň - nasledovalo druhé požehnanie, udeľované biskupom v Rovigu, ktoré rozhodne pomohlo, ale úplne ju to nevyslobodilo.
Máriu potom previezli do psychiatrickej liečebne v presvedčení, že kvôli rúhaniu a pľutiu na posvätné obrázky sa zbláznila. Cestou do nemocnice ju biskup požehnal z okna svojho domu tesne predtým, než ju doviedli do liečebne a získal jej vyslobodenie. Keď prišli do liečebne, Mária bola znovu v normálnom stave a vedúci lekár zariadenia ju vyhlásil za úplne zdravú.
Jej životopisec ďalej píše: "Nasledujúce mesiace už diabolské vlastníctvo nebolo úplné, ako v minulosti: Mária sa teraz mohla modliť, chodiť do kostola a niekedy navštevovať omše. Jej telo však zasiahla náhla strata hmotnosti, ktorou by akoby ju „hltal“ a „konzumoval“. Máriino utrpenie bolo také neznesiteľné, že vzbudzovala ľútosť, ale zdalo sa, že jej nikto nemôže pomôcť, iba ak pôjde k Ježišovi a požiada Ho, aby ju od toľkej bolesti oslobodil.
Koncom januára 1942, presvedčená, že jej zostávajú už len tri dni života, mohla Mária ísť na spoveď a prijať prijímanie. Tieto tri posledné dni boli pre Máriu veľmi bolestivé. Celé ich preplakala a neustále vzývala Pána a všetkých svätých v nebi, aby jej prišli na pomoc... Na štvrtý deň nadránom došlo v dome rodiny Piva k jej úplnému uzdraveniu."
Prvá vízia
Mária mala prvú víziu večer medzi 1. až 4. aprílom 1942, ktorý bol Veľkým štvrtkom. Mala vtedy osemnásť rokov. Keď videla Ježiša, bola prekvapená a nerozhodná, resp. pochybujúca. Pán Ježiš hovoril v tejto vízii o piatich záležitostiach:
1. Povedal, že potrebuje jej pomoc
2. Prosil ju o lásku, modlitby a pokánie
3. Povedal jej, že sa naučí čítať a písať
4. Oznámil zasnúbenie s ňou a na jej prstenník nastokol zásnubný prsteň s piatimi rubínmi, pričom dodal, že jedného dňa bude prsteň opäť Jeho, čo znamená, že ho vymení za snubný prsteň
5. Predpovedal jej veľké utrpenie, ktoré ju čaká v nie príliš vzdialenej budúcnosti
Mária odpovedala Pánovi, že nemôže odpovedať na tieto žiadosti, pretože „neviem, ako sa modliť, som nič, som lakomec“. Ďalej namietala, že bude pre ňu nemožné naučiť sa čítať a že jej domov nie je dobré miesto, pretože sa jej matka rúhala. Potom prosila Ježiša, aby urobil jej matku dobrou. Na oplátku jej Ježiš povedal, že to bol dôvod, prečo si ju vybral, pretože nebola ničím. Ubezpečil ju, že sa naučí čítať a sľúbil jej, že jej matka Giuseppa Samiolo sa jedného dňa stane dobrou. Konverzia jej matky sa začala 15. marca 1947.
Počas tohto prvého videnia však Mária chcela od Ježiša dôkaz Jeho prítomnosti. Požiadala Ho, aby uzdravil švagrinú Angeliny Pivy, ktorá bola vážne chorá. Pán Ježiš jej odpovedal spôsobom, ktorý by charakterizoval budúce žiadosti. Povedal: „Áno, môžem ju uzdraviť, ale mala by si sa veľa modliť.”
Máriiným typickým spôsobom, ako odpovedať Pánovi Ježišovi v tomto i budúcom stretnutí boli slová: „Ježiš, dávam ti celé svoje srdce. Používaj ma, ako chceš, ja som nič.“
Mária po tomto prvom stretnutí s Ježišom napísala: „Som skutočne vydesená. Na prste mám prsteň. Nerozumiem Ničomu nerozumiem.“
Angeline Piva povedala o svojich obavách a tiež aj to, že jej švagriná bude uzdravená. Potom sa obe ženy išli pomodliť k posteli Angelinej švagrinej a tá sa, na ich počudovanie, uzdravila a začala opäť pracovať.
Mária a Angelina potom išli porozprávať o zjavení, prsteni a uzdravení reverendovi Bassianovi Paiatoovi, starému kňazovi z farnosti Crespino, ktorý bol ich duchovným vodcom. Veril Márii a nariadil jej, aby začala písať denník a zapísala všetko, čo si pamätá z detstva. Bola to pre ňu náročná úloha, pretože skončila len druhú triedu. Napriek tomu poslúchla a dokázala napísať 1 800 strán svojho duchovného života. Denník si viedla od apríla 1942 až do 10. júla 1967.
Druhá vízia
Tú mala Mária 8. mája 1942, na sviatok Panny Márie Pompejskej. Tentoraz jej Pán Ježiš oznámil päť udalostí, ktoré sa stanú.
1. Povedal jej, že v regióne Crespino bude veľká vojna.
2. Povedal jej, že sa jej chystá udeliť druhú milosť. Táto milosť bola uzdravením ďalšej chorej osoby, o ktorú ho Mária požiadala ako o ďalšie znamenie, že nie je klamaná diablom. Ježiš jej povedal: „Samozrejme, Mária, viem, že sa bojíš. Áno, poskytnem ti všetko, o čo požiadaš. Do prvého júna bude tvoj chorý priateľ uzdravený.“
3. Ježiš jej tiež oznámil, že otvorí súkromnú školu, čo sa uskutočnilo 12. marca 1947.
4. Povedal jej, že začne nosiť špeciálny habit ako znak zasvätenia, ktoré urobila, keď urobila sľub pokánia. Čierny habit začala nosiť 11. apríla 1943 so súhlasom svojho duchovného vodcu.
5. Nakoniec jej Pán Ježiš povedal, že bude napodobňovať život mladej, pre ňu neznámej ženy. Táto mladá žena bola svätá Gemma Galgani a dátum, kedy začala nosiť čierny habit, rovnako ako ten, ktorý mala Gemma, bol na sviatok svätej Gemmy 11. apríla 1943.
Medzitým reverend Sante, ktorý vedel, že je posadnutá, stále trval na tom, že všetko, čo sa jej deje, je dielom diabla. Preto Mária požiadala Ježiša o posledné uzdravenie, aby potvrdila, že jej vízie sú skutočné. Toto tretie uzdravenie udelil 2. marca 1943, keď uzdravil ženu s ochrnutou končatinou. Mária to potom uzavrela: „Mala by som len poďakovať Ježišovi. Odteraz sa Ho už nebudem nič pýtať. Nech mi dá svoj kríž na chrbát a ja Ho vždy budem nasledovať bez strachu.“
Ježiš túto modlitbu prijal a 2. januára 1944 sa jej zjavil trpiaci a potiaci krv a vysvetlil jej: „Mária, je to na obrátenie duší. Teraz bude moja rana aj tvoja. Tvoje telo bude tiež potiť krv. Môj pot je tvoj.“
Maria v tomto okamihu zvolala: „Panebože, aká bolesť! Keby nebol Ježiš blízko mňa, nevydržala by som to.“ Mária potila krv päť minút a potom mala posteľnú bielizeň presiaknutú krvou.
Angelina Piva si všimla, že je Mária po týchto poteniach krvi veľmi bledá a chladná a miestnosť sa zaplnila vôňou. Mariin duchovný vodca Angeline povedal, aby si nechala jeden kúsok oblečenia s jej krvou. Takisto Angelina si viedla denník o mystických udalostiach, ktorých bola v Máriinom živote svedkom.
Predpovedanie budúcich udalostí
2. januára 1944, keď sa Mária prvýkrát potila krvou, spýtala sa Ježiša, kedy sa skončí druhá svetová vojna. Vtedy jej to nepovedal, iba dodal, že keby to vedela, bolo by veľa utrpenia.
O štyridsať dní neskôr ju však Ježiš chcel informovať o konci vojny. Je to jediný prípad, kedy vo svojom denníku spomenula prítomnosť Panny Márie. Ježiš jej povedal, aby zložila papier na štyri časti a že keď príde mier, mala by ho dať svojmu duchovnému vodcovi a tiež s manželom Pivovým.
Pán Ježiš jej povedal: „Potom, čo napíšeš na papier, zafarbí sa krvou. Nebudú teda môcť pochybovať, či neboli dátumy napísané neskôr. Uvidia to na vlastné oči.“
"A kedy príde mier?" pýtala sa Mária.
"Stane sa to v roku 1945. Pamätaj si, že 22. apríla 1945 budú ľudia v tvojom regióne rozptýlení blízko rieky Pád. Nastane neporiadok. Američania budú tí, ktorí prekročia Pád. 25-teho bude veľká bitka. Nebudete môcť urobiť krok. 26-teho bude mnoho regiónov bez nebezpečenstva a tiež 26-teho budú Američania, Indiáni a toľko ľudí z iných národov, ktorých si nikdy nevidela. Oslobodení budete na sviatok Panny Márie dobrej rady (26. apríla). Svetový mier však nastane až deň po sviatku Panny Márie Pompejskej (8. mája). Potom budú zvony vyzváňať, ale napriek tomu nebudete mať s každým mier. Japonci sa len tak ľahko nevzdajú. Ale my sa o to postaráme."
Ako Ježiš naznačil, Mária založila papier, vložila ho do látkového vrecka a pritlačila si ho na hruď. Dala ju svojmu duchovnému vodcovi, reverendovi Basianovi Paiatovi s prítomným manželským párom Piva. Všetci boli v šoku, pretože odhalenia sa ukázali ako pravdivé.
Po vojne sa hospodárstvo zviechalo pomaly a bolonská rodina sa rozrástla o ďalších päť detí, čo spôsobilo ešte väčšiu finančnú záťaž. Aby túto situáciu aspoň trochu pomohla zmierniť, Mária sa so súhlasom rodiny presťahovala do domu manželov Angeliny a Ferdinanda Piva. Žila tam v rokoch 1946 až 1951. Angelina Piva bola rodinnou priateľkou a v tom čase bola jediná, ktorá vedela o Máriiných mystických javoch. Počas tohto obdobia dokázala otvoriť školu pre deti robotníkov na farme a stala sa ich učiteľkou.
Keďže Máriina sestra Teresina mala 15 rokov, musela začať pracovať. Mária priniesla túto potrebu Ježišovi. 29. novembra 1946 jej Ježiš povedal: "Napíš si do Varese di Milano (mesto). Je tam veľká textilná továreň, kde môže tvoja sestra získať prácu."
"Ježiš, neviem ako napísať mníške."
"Mária, neboj sa. Všetko bude v poriadku."
"A čo adresa?"
"Mária, napíš matke predstavenej, Origgio, Varese P, Milano."
"Ďakujem, Ježiš."
List poslala 30. novembra a 7. januára 1947 tam Teresina začala pracovať.
Trpké utrpenie
Reverend Santo Magro bol voči jej mystickým zážitkom skeptický, najmä preto, že vedel, že bola posadnutá. Považoval ju za bláznivú a hysterickú. Skutočnosť, že v tom čase začala nosiť podivný dlhý čierny habit, situácii nepomohla. Mária naďalej trpela pre podozrenia reverenda Santo Magro, ktorý dokázal ovplyvniť veľa ľudí, aby sa proti nej postavili a správali sa k nej, ako keby sa zbláznila.
5. marca 1948 na Máriu zaútočili traja zločinci. Ježiš jej o tejto udalosti predpovedal sedem dní pred útokom a povedal jej, že s ňou bude jej anjel strážny. Ježiš jej tiež podrobne popísal všetky zranenia, ktoré by utrpela. Predpovedal jej aj deň súdu a priaznivý výsledok.
V deň útoku ju zrazili traja muži, ktorí však zostali neznámi, zviazaní, tlmení, s mäsom stiahnutým z nôh a rúk a ponechaní v snehu s takmer odtrhnutými nechtami na rukách. Pretože veľa ľudí v meste bolo podozrivých, policajt Sargent ju vzal na magistrát a obvinil z fingovania útoku. Z týchto obvinení bola 25. októbra 1948 oslobodená.
Mária trpela od roku 1940 mnohými chorobami - artritída, apendicitída, kolitída aj zápal pohrudnice. V roku 1950 sa ocitla vo veľmi veľkej slabosti a takmer oslepla. Kvôli ošetreniam u lekárov musela často cestovať do Roviga a Padovy. A práve v Rovigu sa prozreteľne stretla s pani Wandou Guerratovou, ktorá tam bývala. Tieto dve ženy sa nestretli úplnou náhodou, Wandu poslal do S. Cassiano duchovný vodca Márie, reverend B. Paiato, aby požiadala Máriu o modlitby za jej švagra, ktorý bol chorý na rakovinu.
O niekoľko dní neskôr požiadala Mária pani Wandu, či by nemohla zostať v jej dome v Rovigu, pretože tam mala dohodnutú lekársku prehliadku. Rodina Guerrato sa jej vďačne ujala, považovali ju hneď ako rodinného príslušníka a dokonca zaplatili väčšinu Máriiných liečebných nákladov.
Márii duchovný vodca otec Bassiano Paiato jej nariadil, aby o svojich skúsenostiach a zážitkoch s nikým nehovorila. Ale Wanda, ktorej kňaz pôvodne nakázal vyhľadať Máriu kvôli modlitbám, si vzala za svoje, aby poznala zázraky milostí, ktoré sa diali v Máriinom živote najmä preto, že bývala v jej dome. Zašla dokonca tak ďaleko, že pozvala niekoľko blízkych priateľov, aby sa stali svedkami extáz a vízií, ktoré mala Mária v piatok.
Masima
