%20(1).jpg)
Patrónka mesta Lucca, sluhov a stratených kľúčov sladko odpočíva v kostole svätého Frigidiána, oblečená v krásnych šatách a plne viditeľná aj dnes, vyše 750 rokov. Zita, ktorá zomrela v roku 1272 je jednou z ‚neúplatných‘ tiel katolíckych svätých, ktorých telo sa nerozložilo, ale sa zázračne uchovalo.
Zita sa narodila do chudobnej rodiny a už v útlom veku musela ísť pracovať. Možno jej to bolo dané do vienka, možno bola taká sama od seba, a možno to bolo výchovou jej mamy Buonissimy, že Zita bola také malé slniečko. Milovala Boha a bála sa, aby ho neurazila hriechom. V duchu - bez práce nie sú koláče - sa bez reptania chopila každej roboty. A bola veľmi srdečná, mala súcit s chorými aj chudobnými.
Svoje klady a zbožnosť sa snažila prenášať aj na ostatných, nečudo, že ju po niekoľkých rokoch práce v paláci via Fontane domáci páni povýšili na hlavnú gazdinú a Boh ju zasa odmenil sériou zázrakov. Asi najznámejší zázrak je ten, ktorý sa týka rozdávania chleba.
Jedného dňa potajomky niesla chlieb z paláca chudobným, no jeden sluha ju udal. Keď ju pán domu na to vyzval, aby ukázala, čo má v zástere, povedala, že kvety. Zásteru potom roztiahla (určite s malou dušou, veď nevravela pravdu) a udivene pozerala, že v zástere má namiesto pecňa chleba skutočne ruže. V tomto prípade platí, že ak máš dobrý úmysel a súcit s najbiednejšími, Boh ti pomôže.
Legenda vraví, že keď Zita zomrela vo veku 60. rokov, kostoly začali samovoľne, spontánne zvoniť. Sláva svätej Zity sa po jej smrti rozšírila. Vlastne problém nastal už s jej pochovaním. Zvesť o Zitinom skone sa rozchýrila rýchlosťou blesku a do kostola, kde bolo jej telo vystavené, prichádzalo množstvo pútnikov, ktorí chceli vzdať svätej slúžke úctu, pomodliť sa k nej, či si vziať na pamiatku kúsok z jej oblečenia. Aj preto ju museli niekoľkokrát prezliekať a odkladať pohreb.
Zitino telo bolo v roku 1580 exhumované a vtedy sa zistilo, že je neporušené a následkom toho vystavili telo, uložené v striebornej rakve v kostole, kde sa počas života modlila, ako je tradíciou. V roku 1696 sa ctitelia svätej Zity dočkali jej kanonizácie.
Hoci je jej telo zhnednuté a ‚povädnuté‘, je s najväčšou pravdepodobnosťou, výsledkom prirodzenej mumifikácie. Pútnici, ktorí prichádzajú za Zitou, však môžu vidieť odkrytú len jej tvár a ruky. V roku 1988 jej telo preskúmal Gino Fornaciari z univerzity v Pise. Jeho štúdie dospeli k záveru, že zomrela na problémy s pľúcami, pravdepodobne spojené s vdychovaním uhoľného prachu a dymu.
Obyvatelia Luccy každý rok pečú 27. apríla chlieb a prinášajú kvety (často narcisy) do kostola svätého Frigidiána na oslavu jej sviatku a svätica je v ten deň vynesená von z kostola, aby sa jej zbožní veriaci mohli dotknúť, inak jej jej telo po celý rok vystavené v kaplnke v pravej strane kostola.
Modlitba k svätej Zite
Slávna svätá Zita, príklad kresťanských cností, oroduj za mňa v tejto mojej potrebe (pomenujte ju). Dopraj mi aj usilovnosť vo všetkých mojich povinnostiach a trpezlivosť vo všetkých mojich skúškach,
podľa tvojho príkladu, a aby mi pomohol tvoj príhovor v biedach tohto života, aby som mohol byť s tebou zjednotený v budúcom živote, kde už viac nebude plač a smútok, ale radosť a veselosť a večné šťastie. Amen.
Úryvok z románu Chlieb svätej Zity, konkrétne z poslednej kapitoly, nazvanej Epilóg. Román nebol vydaný, stále odpočíva v šuplíku :)
Vytekajúcim olejom sa nič neskončilo, naopak, diali sa nové zázraky. Stále platí, že čím väčšie zásluhy, tým väčšia oslava. Zita sa po celý život skvela panenskou čistotou, presne ako sľúbila Pánovi Ježišovi. Okrem toho konala skutky pokánia a milosrdenstva, netreba sa preto čudovať, že získala také veľké zásluhy a Boh skrze jej príhovor konal zázraky. Určite ich bolo viac, spomeniem však aspoň niekoľko.
Mladík, ktorý vyrastal v rodine Fatinelli, cestoval krátko po Zitinom skone do Provence kvôli obchodným záujmom. Tam však tak ťažko ochorel, že si s ním nedokázali poradiť ani traja lekári a vzdali sa nádeje na jeho uzdravenie.
Mladý muž, počujúc ich neľútostný verdikt, sa s dôverou obrátil na svätú Zitu. Vrúcne sa k nej modlil, ako sa modlieval, keď bol malým dieťaťom. V noci, keď pre bolesti nemohol spať, zjavila sa mu Zita v slávnostnom rúchu, so žiariacou korunou na hlave, s milým úsmevom a svojou prirodzenou vľúdnosťou. Okamžite ju spoznal a znovu ju prosil o pomoc.
„Neboj sa,“ odpovedala Zita.
Chorému sa zdalo, že ktosi stojí za Zitou a tak sa jej na to spýtal. Zita ho však vľúdne napomenula, aby sa upokojil a priveľmi sa nezaťažoval. Natiahla ruku, položila ju mladíkovi na čelo a potom zmizla.
Mládenec zrazu pocítil zvláštnu silu. Vstal z postele a pýtal si od ošetrovateľky jedlo. Ona sa však domnievala, že mladík blúzni v horúčke a chcela ho uložiť späť do postele, no keď sa napokon presvedčila, že je skutočne zdravý, iba sa ho zvedavo spýtala, s kým ho počula rozprávať. Bolo jej čudné, že započula rozhovor, ale v izbe okrem mládenca nikto nebol. Mladý muž jej potom porozprával priebeh zjavenia.
Hoci Zita viedla skutočne bezúhonný život, čo dokazovala aj viditeľnými zázrakmi, predsa sa našlo niekoľko zlomyseľníkov a odporcov, ktorí neváhali uznávanú Zitu zosmiešňovať.
M. Battilon z Luccy hanil sväté Zitine telo a posmieval sa zázrakom, ktorým neveril. Kedykoľvek počul zaznieť zvony, ohlasujúce nový zázrak, rúhal sa a pohoršlivo sa posmieval. Boh je síce zhovievavý, ale spravodlivý a svoju vernú služobnicu nenechal ďalej urážať. Potrestal bezbožného bedára na výstrahu všetkým, ktorí sa svätej Zite síce nie verejne, ale v duši vysmievali.
Večer 29. apríla, keď sa zmienený rúhač chystal na spánok, znenazdania ochorel tak, že celkom onemel.
Na druhý deň ráno celkom preľaknutý utekal k prevorovi do kláštora s prosbou o radu a pomoc. Prevor však veľmi dobre vedel, prečo mu onemel jazyk a poradil mu, aby bosý a s povrazom na krku putoval od kostola ku kostolu a takto vykonal pokánie za svoje rúhanie.
Battilon jeho radu poslúchol a hneď sa vydal na túto zvláštnu púť. Keď ju dokončil, pobral sa znovu za prevorom, aby mu dal ďalšiu radu. A on ho povzbudzoval, aby išiel do kostola svätého Frigidiána k hrobu svätej Zity a tam ju kolenačky odprosil za všetky urážky, ktorými ju častoval. Nešťastníkovi neostávalo iné, iba poslúchnuť.
Prišiel do kostola, predral sa pomedzi davy ľudí až k hrobu. Tam sa vrhol na podlahu a hlasným plačom prosil Zitu o odpustenie a žiadal ju o pomoc a zmilovanie.
A skutočne sa stal zázrak. Battilon po krátkej modlitbe znovu mohol hovoriť. Nebol to však jediný zázrak, lebo Battilon sa obrátil a nahlas jasajúc, aby to všetci zhromaždení počuli, chválil Boha a velebil jeho služobnicu Zitu volaním: „Zázrak! Zázrak!“ Tentoraz mu zvuk zvonov, ohlasujúci nový zázrak nevyvolal na tvári úškrn a ani jazyk neprehovoril rúhavé slovo.
