%20(1).jpg)
Pútnický kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov vo Filipove sa nachádza v Šluknovskom výbežku. Významné mariánske miesto je spojené so zjavením Panny Márie, ktoré sa udialo v noci z 12. na 13. januára 1866, pri ktorom sa uzdravila Magdaléna Kadová. V 30. rokoch 20. storočia patrilo toto miesto medzi najnavštevovanejšie pútnické miesta strednej Európy a prezývalo sa "Lurdy severných Čiech".
Magdaléna Kadeová sa narodila 5. júla 1835 vo Filipove. Jej otec bol tkáč a rovnako aj jej brat Josef. Rodina žila v malom drevenom domčeku s popisným číslom 63. Keď mala polosirota Magda 13 rokov, odobral sa na onen svet aj jej otec. Magdaléna bola prostá, úprimná, zbožná, ale i samotárska a tiež veľká ctiteľka Panny Márie.
Keď mala 19 rokov, ochorela. Podľa lekára Josefa Ulbricha, ktorý v roku 1866 podal správu o jej zdravotnom stave, trpela častými patologickými stavmi, ktoré mali psychické príčiny, a v týchto situáciách nastávali mdloby a bezvedomie. Príčinou týchto stavov boli citové rozrušenia, napríklad zlosť či silné preľaknutie. Následne trpela prudkými bodavými bolesťami na ľavej strane hrudníka a trpela aj bronchiálnym katarom.
Aby toho nebolo málo, v roku 1864 sa mnoho dní ocitla v bezvedomí kvôli zápalu mozgových blán, o rok neskôr, v roku 1865 sa jej na ľavom prsníku objavila kožná vyrážka, ktorá sa šírila ďalej, sprevádzaná prudkými bolesťami. Miesto mokvalo, niekedy sa na ňom objavila pleseň a okrem silných bolestí rana aj neznesiteľne páchla. Navyše trpela bolesťami brucha, podobajúcim sa kolikám.
Preto bola v roku 1864 na popud priateľky Veroniky Kindermannovej, ktorá sa o Magdu starala, prevezená z rodného domu do domu č. 30, ktorý patril Franzovi Kindermannovi. V máji 1865 Magdalénu hospitalizovali a v nemocnici sa podrobila najrôznejším vyšetreniam. Domov ju prepustili po 14 dňoch.
Ani u Veroniky dlho nezostala. Izba, v ktorej ležala bola tmavá a posteľ studená, preto sa 15. decembra 1865 vrátila domov k bratovi, do domu č. 63, kde sa o ňu Veronika starala. Okrem toho jej dr. Ulbrich podával na zmiernenie bolestí a tiež preto, že bola slabá a často omdlievala, dávky morfia. Keď ju vyšetroval tri týždne pred jej uzdravením, javilo sa mu, že choroba ustupuje, no ostatné prejavy jej zdravotného stavu boli horšie. Pacientku tiež navštevoval Páter Franz Storch, kaplán z Jiříkova, ktorý jej 21. decembra 1865 udelil posledné pomazanie.
V zachytenom svedectve o jej zdravotnom stave deň pred jej náhlym uzdravením, teda z 12. januára 1866 sa píše o najťažšom dni počas všetkých rokov jej ochorenia. Dr. Ulbrich, ošetrovateľka i samotná Magdaléna boli v tom, že zomiera.
V noci z 12. na 13. januára nemohla od bolestí spať. V izbe bolo pološero, svietila iba malá lampička. Magdaléna sa pozrela na obraz Panny Márie Bolestnej, ktorý visel na stene priamo pred jej očami a modlila sa. Obraz sa zrazu akoby zvnútra rozžiaril a miestnosť sa zalievala svetlom akoby bol jasný deň. To, čo sa stalo ďalej, mnohí označili ako zázrak.
Samotná Magdaléna o tom vypovedala pod prísahou nasledujúcimi slovami: "Zrazu bolo v izbe svetlo - jasnejšie než počas dňa. Záves pri posteli bol rozhrnutý. Preľakla som sa a začala som sa triasť. Pravým lakťom som štuchla do Veroniky a povedala som jej: ‚Veronika, vstávaj, nevidíš, ako je tu jasno?‘ (...) Veronika povedala: ‚Ale ja nič nevidím.‘ (...) Pred mojou posteľou stála postava, žiariaca bielym svetlom so žltou korunou na hlave. Hneď som si pomyslela, že je to Matka Božia. (...) Zopla som ruky a začala som sa modliť: ‚Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.‘ Po týchto slovách som počula hlas, bol neobvyklý, iný, než akým hovoria ľudia: ‚Dieťa moje, odteraz sa to hojí.‘ A postava v tom okamihu zmizla a ja som už necítila žiadnu bolesť."
Hneď 13. januára podali príbuzní správu P. Storchovi a Dr. Ulbrichovi. Ten ju navštívil v nedeľu, 14. januára. Keď sa jej spýtal, ako sa jej darí, Magdaléna odpovedala: "Som celkom svieža a zdravá." Na čo lekár povedal, že by to bol veľký zázrak. O deň neskôr ju navštívil P. Storch a našiel ju pracovať za tkáčskym stavom, v dobrej nálade a plnú života. V sobotu, 20. januára 1866 išla Magdaléna na svätú omšu, kde farár Franz Schubert vykonal ďakovné bohoslužby. Pretože sa však správa o jej zázračnom uzdravení šírilo rýchlosťou blesku, a ľudia húfne navštevovali dom Kadeových, apeloval, aby sa trpezlivo vyčkalo na vyjadrenie cirkevnej autority.
Kanonický proces k overeniu udalosti sa konal od 7. do 14. marca 1866 na fare v Jiříkově a viedol ho kanonik Jan Řehák. Z výsluchov jednotlivých svedkov bol spísaný 46-stranový protokol. Keď bol proces ukončený, litoměřický biskup veriacim nezakazoval navštevovať domček Magdalény, ani tie návštevy nijako neobmedzoval. Sám sa o udalosti vyjadril ako o "mimoriadnom milostnom uzdravení". Domček sa tak stal pútnickým miestom, kde sa schádzali katolíci, aj protestanti z Čiech, Sliezska, Saska i vzdialenejších krajín.
Od mája 1866 slúžila Magdalénina izbička ako kaplnka, ale ešte v tom roku P. Storch vykúpil dom aj s pozemkami a na mieste domčeka vznikla kaplnka, vedľa ktorej neskôr vyrástol kostol i kláštor. Kaplnka bola posvätená v roku 1873, kostol bol konsekrovaný v roku 1885 a zároveň bola zverená duchovná správa tohto miesta redemptoristom.
Magdaléna Kadeová žila po svojom uzdravení ešte 39 rokov. Najprv slúžila pútnikom vo Filipově, potom pracovala v nemocnici a v starobinci v Jiříkově. Posledné roky života opäť prežila vo Filipově, v malom domci blízko kostola, kde 10. decembra 1905 zomrela.
Pohreb sa konal 13. decembra a jej telo bolo po bohoslužbách pochované v kaplnke svätého Františka do zvláštnej hrobky na novom cintoríne v Jiříkově.
Magdalénin život nebol jednoduchý. Najprv stratila oboch rodičov, potom ochorela nevyliečiteľnými chorobami a zdalo sa, že jej smrť je otázkou niekoľkých hodín, až kým ju Panna Mária neuzdravila. Ale ani potom to nemala ľahké. Musela byť v centre pozornosti všetkých, ktorí navštevovali Filipov a kým veriaci ju velebili, neveriaci sa jej posmievali. Magdaléna však podľa svedectiev stále iba vravela: "Bola u mňa Matka Božia a uzdravila ma." Nič viac, ani menej, napriek tomu je to veľmi cenné svedectvo.
Masima - Verím a Dôverujem
