%20(1).jpg)
Keď budúca cisárovná Zita, manželka blahoslaveného Karola I. Habsburského, dostala pri narodení meno podľa svätej slúžky, žijúcej v 13. storočí, určite vtedy ešte netušila, čo ju v živote čaká. Vznešená cisárovná, ktorá musela v živote ustáť veľa ťažkostí, mala v tejto svätej slúžke, vzoru pokory a trpezlivého znášania všetkých protivenstiev, naozaj výbornú patrónku a príhovorkyňu.
- článok je aktualizovaný na základe archívu Baziliky San Frediano v Lucce -
Svätá Zita sa narodila v roku 1218 v Monsagrati, dvanásť kilometrov od Luccy. Jej otec Giovanni, známy ako il Lombardo, bol rodákom zo Succisy, mesta neďaleko Pontremoli, zatiaľ čo jej matka, menom Bona, pochádzala z Monsagrati. Mali viacero súdi a prevláda názor, že Zita bola posledná z rodiny podľa mena, ktoré bolo v skutočnosti Cita, teda malá, ale kvôli otcovej výslovnosti sa premenila na Zitu. Hneď ako sa narodila, utrpela zlomeninu bedrového kĺbu, takže krívala, lebo mala jednu nohu o niečo menšiu ako druhú.
V dvanástich rokoch ju otec sprevádzal do Luccy, aby začala službu v dome Fatinelli vo via Fontana, neďaleko baziliky San Frediano (svätého Frigídia), kam dievča vytrvalo chodilo. Fatinelliovci boli obchodníkmi s hodvábom a tešili sa veľkému bohatstvu; Zita vždy bývala v paláci. Rodina si malú slúžku s pracovitou povahou, ktorá sa nikdy nesťažovala na únavu, okamžite obľúbila.
Vtedy vládlo obdobie hladu a vojen, ale chudobní, ktorí si pri dverách pýtali niečo na jedenie, nikdy neodišli naprázdno, pretože tam bola Zita, ktorá na nich myslela. V skutočnosti každý deň odkladala zvyšky jedla, aby ich dala tým, ktorí boli hladovali.
Zita utrpela aj pokus o znásilnenie sluhom toho istého domu; a keď sa bránila a poškriabala ho na tvári. Sľúbila mu, že domácim pánom to neprezradí, aby ho zo služby nevyhodili, ale sluha sa už o nič také nemal viac pokúšať. Pán Fatinelli však, keď videl sluhovu tvár plnú rán, chcel vedieť, čo sa stalo, a keďže poznal pravdu od ostatných sluhov, poslal ho preč z jeho domu.
Prvé roky služby u Fatinelliovcov boli pre Zitu kruté. Panstvo pre ňu nemalo dobrého slova, pán domu bol popudlivý a priveľmi prísny, ktorému kontrovala jeho večne nespokojná manželka. S takýmito chlebodarcami sa Zita musela každodenne stretávať, všade narážala na ich nevôľu a počúvala iba samé výhrady. Inak sa k nej nesprávali ani ostatní čeľadníci, v bezbrannej dievčine našli ideálny terč na vyliatie si svojej zlosti.
Zita však plne využívala pokoj, ktorý jej bol daný do vienka. Hoci bola mladučká, nepodľahla vzdoru, či nevraživosti, ba ani nedala šancu, aby v jej srdci čo len vzklíčilo zrnko nevraživosti. Na svojich chlebodarcov sa naučila pozerať ako na Svätú rodinu - v prísnom pánovi Fatinelli videla svätého Jozefa, v jeho večne nespokojnej manželke zasa Svätú Pannu a v deťoch Ježiška.
Určite ju k takému pohľadu privádzala a posilňovala aj častá modlitba a každodenná účasť na svätej omši. Keď chcela byť v kostole svätého Frigidiána, musela vstať veľmi zavčasu. A popritom si ešte do života pridala kajúce praktiky - spávala na holej zemi, chodila bosá aj keď bolo vonku naozaj škaredé počasie a dokonca aj v zime, odopierala si chutné pokrmy, ktoré radšej rozdala žobrákom, postávajúcim za múrmi honosného domu jej pánov a sama sa uspokojila s chlebom a vodou.
Pretože bola mierumilovná, odmietala sa dávať do spolku s ostatným služobníctvom v jeho tichom odpore voči pánom. Nemali ju preto radi a aby jej život strpčili, a v očiach chlebodarcov stratila cveng, neustále Zitu ohovárali a osočovali z nedbalosti a lenivosti. Vo svete to už tak chodí, radšej sa uverí klamstvám, ako pravde a platilo to aj v prípade Zity. Ale miesto toho, aby sa im postavila, utiahla sa do mlčania a všetky príkoria trpezlivo znášala. Pri tomto nesení kríža sa učila zachovávať si v srdci lásku k svojim nepriateľom a zapierať samu seba.
Zita v túžbe patriť výlučne Ježišovi, a nie sebe, či druhým, alebo inému mužovi, sa rozhodla prežiť svoj život v panenstve a dávala pozor, aby neprestupovala Božie prikázania. Pretože však bola veľmi pôvabná, o nápadníkov nemala núdzu, všetky ponuky však už v ich zárodku odmietala. Jeden nápadník bol však neodbytný a Zita mu v sebaobrane, keď ju pristihol samotnú v alkovni, poriadne podriapala tvár nechtami, dúfajúc, že mladík pochopí, že jej rozhodnutie zostať pannou myslí skutočne vážne.
Pre jej chlebodarcov bolo najdôležitejšie, že je Zita usilovná a pracovitá. Naozaj jej nerobilo žiadny problém spraviť akúkoľvek zverenú prácu, vo svojich očiach totiž konala každú prácu pre Boha. Aj preto pracovala s radosťou, a neustále pamätala na myšlienku, čo si sama vytvorila - lenivý človek sa nemôže páčiť Bohu a zbožnosť, vyhýbajúca sa povinnostiam, je falošná. Vďaka takému postoju si získala na svoju stranu aj náročné a podozrievavé panstvo Fatinellivcov. Konečne si všimli Zitinu poctivosť a začali jej dôverovať.
Odmenili ju svojským spôsobom, Zite zverili dozor nad celou domácnosťou. Zita bola zodpovedná za jej chod, rozdeľovala úlohy ostatnej čeľadi - kedysi posledná sa teraz prvou. Vo Fatinelliovcoch sa dôvera k Zite tak prehĺbila, že ju poverili aj výchovou svojich potomkov, ale vzdelávanie prenechali učiteľom. Zita viedla deti svojich pánov predovšetkým k tomu, čím sama oplývala - k láske k Bohu a blížnym, bázni, učila ich pestovať v srdciach kresťanské cnosti, byť zodpovedným za svoje skutky a citu pre chudobných.
Ani voči svojim podriadeným sa nesprávala inak. Ako správkyňa domácnosti nadriadená ostatného služobníctva dbala, aby bola odvedená nielen bezchybná práca, ale sa dostalo aj starostlivosti vnútornému životu každému zo služobníctva. Vytrvalo sa usilovala, aby v prvom rade mysleli na Boha, nie na seba samých a svoje telesné potreby. Snažila sa najmä mladším vštepiť myšlienku, že čistota je pre ženu nadovšetko a že ten, kto prepadá zmyselnosti, sa dobrovoľne vzďaľuje od Boha a utápaním v nej si uzatvára cestu k nebeskému Otcovi.
Zita svojím láskavým počínaním dosiahla, že sa pre mnohých z nich stala dôverníčkou, ku ktorej sa chodili vyrozprávať zo svojich ťažkostí. Zita sa ani vtedy neprejavila výsadou svojho postavenia v nadradenosti, naopak, vypočula ich a nie raz sa stalo, že pre nich vyprosovala u svojich chlebodarcov odpustenie za nejaké previnenie. Bola však pritom aj rázna, keď ktosi očierňoval iného a viedol neprístojné reči, rázne zakročila. Ale miesto potrestania im išla vlastným príkladom dobra a vľúdneho slova pri vedení ostatných.
Ale u nie u všetkých pochodila. Poniektorí nedokázali uniesť skutočnosť, že je Zita ich nadriadená, pohŕdali ňou, keď bola poslednou, nenávideli ju a aj teraz jej závideli a u pánov ešte viac ohovárali. Ale Fatinellových už nepresvedčili - na svoju slúžku Zitu sa totiž už pozerali novým pohľadom. Aj preto radšej vyhodili sluhu, ktorý trúsil na Zitu nedôstojné poznámky, pričom to neraz vravel aj pred ňou samotnou, keď Zita vyhlásila, že kvôli tomu bude musieť ich dom opustiť.
Zita sa musela veľakrát, nielen v tomto prípade, premáhať, ona však bola celou osobnosťou zameraná k Bohu, preto z nej neustále vyžarovali láskyplnosť a dobrota. K dobru prispelo i to, že sa Zita od prvej chvíle svojho povýšenia ani raz nevyhla svojim povinnostiam, netrávila čas v kostole na úkor práce a v očiach druhých sa nestávala iba modliacou sa, ktorá sa štíti roboty. Dokonca aj keď zostarla a páni Fatinelliovi ju oslobodili od všetkých povinností, aby sa konečne mohla celé dni oddávať modlitbe a rozjímaniu, túto úprimne mienenú ponuku z nefalšovaného rešpektu, ktorý k nej páni chovali, neprijala, naopak, chcela splniť všetky svoje povinnosti. Vtedy bola Zita už tak duchovne vysoko, že žiadna činnosť nestavala prekážky medzi ňou a Bohom, ale ju s Ním ešte viac. Semienko - robiť všetko pre Neho a Jeho mene - sa ujalo veľmi dobre. "Ruky pri práci, srdce u Boha," vravievala.
Vzťah rodiny Fatinelli k Zite môžeme vidieť aj z nasledujúcej historky, ktorá sa udiala počas jedných Vianoc. Zita sa vystrojila na svätú omšu do neďalekého kostola svätého Frigidiána a podľa zvyku, išla len oblečená veľmi ľahko, hoci bola treskúca zima. Pán Fatinelli ju zastavil a hoci bola Zita stále len obyčajná slúžka, položil jaj na ramená svoj drahý kožuch so slovami, aby ho priniesla späť. Poznal totiž Zitu a vedel o jej zvyku darovať chudobným prvé i posledné. Zitino milosrdenstvo totiž poznali všetci chudobní Luccy a nikdy sa nestalo, že by ktosi odišiel od dverí jej pánov naprázdno, alebo že by Zita prešla okolo žobráka bez toho, aby mu čosi dala.
Zita došla s drahým kožuchom na pleciach ku kostola a pred ním zbadala trasúceho sa starca. Bolo jej ho veľmi ľúto, sňala zo seba kožuch a zabalila doňho starca s tým, že jej ho musí po svätej omši vrátiť. Lenže po starcovi nebolo po omši ani vidu, ani slychu. Zita sa začala báť pánovej reakcie. A právom. Pán Fatinelli jej škaredo vytkol, že si nesmie dovoliť rozdávať z cudzieho, pretože sa predsa priči nielen dobrým mravom, ale naisto sa také čosi nemôže páčiť ani Bohu. Zita tieto výčitky skrúšene prijala ako oprávnené a ticho ich znášala. Prišlo poludnie a vo dverách sa zjavil onen starec a vrátil jej požičaný kožuch. Toto ešte viac zvýšilo úctu v očiach Fatinelliovcov k Zite, pretože sa domnievali, že išlo o anjela.
V apríli 1278 Zita ochorela. Päť dní zmietala jej telo prudká zimnica, ktorej 27. apríla podľahla. Keď potom Zitino vychladnuté telo pripravovali ženy do rakvy, zistili, že má do mäsa okolo bedier zarastený kajúci pás, ktorý nosila v skrytosti od mladosti. Ale jej život sa nevyznačoval skrytosťou, všetkým obyvateľom Luccy bola známa. Aj preto ju nepochovali na cintoríne ako väčšinu ostatných, ale v kostole svätého Frigidiána.
Obyčajná slúžka, bola pochovaná v kostole - čosi nevídané! A nevídane aj narastala aj úcta k nej, šírila sa do ďaleka. O štyri roky po jej smrti povolil biskup Luccy jej verejnú úctu na základe nielen povesti, ale aj zázrakov, ktoré sa diali na jej hrobe. V roku 1652 jej telo exhumovali a pretože bolo neporušené, pápež Inocent XII. ju v roku 1696 svätorečil. V roku 1955 vyhlásil pápež Pius XII. svätú Zitu za patrónku slúžok, ale je tiež patrónkou čašníkov a zvyčajne je vyobrazovaná s džbánom na pamiatku zázraku, pri ktorom sa v džbáne v jej rukách premenila voda na víno.
V štátnej knižnici v Lucce sa nachádzajú dva kódexy zo 14. storočia, ktoré rozprávajú o živote Zity a jej zázrakoch, akoby ich vyrozprával niekto z jej súčasníkov; kniha kánonického procesu sa uchováva v archíve baziliky. Prvý zázrak je veľmi dôležitý posmrtný zázrak pretože v ňom vystupoval mladý muž z rodiny Fatinelliovcov.
Pietro, bol vo Francúzsku, presnejšie v Provensálsku, kontrolovať záujmy rodiny. Tam ťažko ochorel a rodina, ktorá ho hostila, zavolala troch lekárov, ktorí Pietrovi predpovedali, že zomrie. Mladík, ktorý sa zdal byť v bezvedomí, to však počul a hneď v duchu volal Zitu, ktorá ho vychovávala. Ak už mám zomrieť, nech to nie je v cudzine, vravel jej v mysli.
Počas nasledujúcej noci sa mu svätica zjavila oblečená v hodvábe s korunou ozdobenou drahokamami a povedala mu, aby sa ničoho nebál. Potom mu položila ruku na čelo a Pietro hneď pochopil, že je uzdravený. Sluhu, ktorý mu pomáhal, požiadal o jedlo, pretože bol hladný. Keď tomu jeho sestra nechcela uveriť, prezradil jej detailne, čo sa stalo a povedal jej aj to, že Zita mu prezradila blízku smrť troch lekárov, ktorí prišli k jeho lôžku. A toto sa skutočne stalo.
Masima
