Sestra Dolores Hartová je jediná rehoľníčka na svete, ktorá je členkou Americkej filmovej akadémie a má právo hlasovať pri výbere držiteľov Oskara. Známa je však pre niečo iné.
V roku 1957 sa konala svetová premiéra filmu Loving you, ktorý zachytáva príbeh hudobne nadaného kuriéra, ktorého stvárnil Elvis Presley. V snímke spolu s talentovaným spevákom a skúsenými hercami účinkuje aj osemnásťročná Dolores Hartová, študentka katolíckej školy. Debutujúca herečka, ktorá sa vo filme bozkáva s kultovým spevákom, bude musieť od tejto chvíle počítať nielen s prívlastkom „Elvisovo dievča“ a so závisťou jeho fanúšičiek, ale aj čeliť dotieravej otázke: Aké to je, pobozkať Elvisa?
O niekoľko desaťročí neskôr, už ako rehoľníčka, ktorá prežila 35 rokov za kláštornými múrmi, zavrie so svojou typickou iróniou ústa novinárom, ktorí jej znovu túto otázku položili: „Normálny, divadelný bozk trvá bežne 15 sekúnd, zato tento trvá už 40 rokov.“
Dolores Hartová vďačí za svoju hereckú kariéru práve úspešnému filmovému debutu po boku Elvisa Presleyho, idolu žien a kráľa rokenrolu, avšak aj jej osobný život by bol vhodným námetom na skvelý filmový scenár.
Dolores Hartová sa narodila 20. októbra 1938. Keď prišla na svet, jej matka Harriett mala 16 rokov a otec Bert len o rok viac. Mladí rodičia neprijali návrh na interrupciu, ktorý im ponúkali tí, čo sa odvolávali na ich mladý vek. Namiesto toho sa rozhodli pre sobáš. Ich manželstvo však nebolo ani šťastné, ani trvalé. Bert navyše manželku podvádzal a bol voči nej násilnícky. Po niekoľkých rokoch sa manželia rozišli. Obaja čoskoro vstúpili do nových vzťahov, ktoré im ale tiež nepriniesli očakávanú životnú stabilitu. Alkoholizmus, finančné problémy, emocionálne vydieranie dcéry, násilie a depresie ovplyvňovali ich život až do konca. Obaja rodičia Dolores skončili tragicky: otec spáchal samovraždu, keď mal 45 rokov, a matka urobila to isté vo veku 46 rokov.
Dolores napriek ťažkému detstvu kráčala životom statočne. Vychovávali ju starí rodičia, ktorí žili v Chicagu. Naučili ju robiť základné domáce práce a zapísali ju do katolíckej školy. Voľba školy nevyplývala z ich náboženského presvedčenia, ale z praktických dôvodov: škola sa nachádzala v blízkosti domu. Vďaka tomu sa Dolores zoznámila s katolíckou vierou.
Dolores ako 10-ročná požiadala o krst, čo jej najbližších prekvapilo. K tomuto rozhodnutiu prispela aj jej predchádzajúca choroba (podozrenie na detskú obrnu), počas ktorej dievča nadobudlo skúsenosť, že modlitba je osobný rozhovor s Bohom. Sviatosť krstu, Eucharistia a birmovanie a následne aj sviatosť zmierenia posilnili jej vieru. Ako birmovaciu patrónku si jedenásťročná Dolores vybrala sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša, s ktorou ju po celý život spája zvláštne duchovné puto.
Rozvoj jej viery nezastavil ani návrat do Kalifornie, kde znova začala žiť s matkou. V štúdiu pokračovala na katolíckom gymnáziu. Takmer každý deň chodila na svätú omšu, ale o rehoľnom povolaní neuvažovala. Jej najväčším prianím bolo stať sa slávnou herečkou. Za túto vášeň vďačila svojim koreňom – jej starý otec bol filmový technik a otec začínajúci herec. Vďaka nim spoznala filmársky život. Vo voľnom čase čítala články o filmoch a sledovala novinky z Hollywoodu. Netušila, že už onedlho sa ona sama ocitne na titulných stránkach svojich obľúbených časopisov.
Nečakaný telefonát a ponuka zúčastniť sa kastingu k filmu s Elvisom Presleym jej otvorili dvere k filmovej kariére. Vydarený filmový debut, s ktorým prišli prvé veľké peniaze, pozitívne recenzie (titul „najsľubnejšej herečky roka“), kontakty s ľuďmi z filmovej branže a záujem médií spôsobili, že Dolores začala dostávať ďalšie a ďalšie filmové ponuky. V priebehu rokov 1957-1963 hrala vo viac ako desiatich filmoch po boku takých legendárnych hercov, ako boli Marlon Brando, Anthony Quinn a Montgomery Clif. Svoje herecké schopnosti si zdokonalila v hereckých školách pod dohľadom skúsených učiteľov. Okrem toho začala účinkovať aj v divadle na Broadwayi. Po roku práce na náročnej newyorskej scéne mala na konte okrem iného 364 predstavení Te Pleasure of His Company, ocenenie časopisu Theatre World, nomináciu na prestížne ocenenie Tony Awards a titul „nová hviezda Broadway“.
Východné pobrežie Spojených štátov amerických bolo kľúčové aj pre ďalší Doloresin osud, avšak z iného dôvodu. Počas ročného pobytu v tejto časti krajiny spoznala miesto, ktoré sa neskôr stane jej domovom na ďalšie desaťročie. Do benediktínskeho klauzúrneho kláštora Regina Laudis (Kráľovná chvály) neďaleko New Yorku zavítala prvýkrát 12. novembra 1958.
Prišla sem stráviť niekoľko voľných dní medzi predstaveniami. Toto miesto ju natoľko očarilo, že sa sem často vracala. Mladá herečka tu nachádzala pokoj v atmosfére modlitby, ticha, kontemplácie a spoločenstva sestier. Neznamená to, že v každodennom živote uprostred pracovného vieru zabúdala na Boha. Dolores chodievala pravidelne do kostola a v rozhovoroch vždy zdôrazňovala význam viery vo svojom živote. Novinárov, ktorí sa jej pýtali, čo práve číta, prekvapila odpoveďou, že momentálne sú to spisy sv. Tomáša Akvinského a Teilharda de Chardina.
V roku 1959, predtým ako ukončila dobrodružstvo s divadlom v New Yorku a vrátila sa späť do Hollywoodu, strávila týždeň v Regina Laudis. Na záver pobytu sa predstavenej kláštora zverila s pochybnosťami o svojej životnej ceste. „Nie je to náhodou hlas Božieho povolania?“ pýtala sa jej predstavená. Dolores však odvetila, že jej povolaním je byť herečkou, nie benediktínkou. Hollywood bol pre ňu najdôležitejší. Zatiaľ...
V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov mali pre jej život zvláštny význam dve situácie, ktoré prispeli k jej neskoršiemu rozhodnutiu vstúpiť do kontemplatívneho kláštora.
Prvá udalosť sa odohrala v šatni počas natáčania filmu The Plunderers. Herečka si pred zrkadlom česala vlasy, keď náhle začula vnútorný hlas: „Vieš, že toto nie je to, čo chceš naozaj robiť.“ A hoci spočiatku toto vnuknutie nebrala vážne, lebo bola presvedčená, že najviac zo všetkého si praje hrať vo filmoch, tento hlas sa v nej opakovane ozýval počas nasledujúcich dvoch rokov a pôsobil ako kvapky vytrvalo padajúce na skalu.
Druhá zo spomínaných udalostí sa zase odohrala v Taliansku počas nakrúcania filmu o sv. Františkovi. Dolores sa pri tejto príležitosti zúčastnila audiencie u pápeža Jána XXIII. Svätému otcovi ju predstavili ako hollywoodskú hviezdu, ktorá vo filme stvárni svätú Kláru, načo ju pápež pozdravil oslovením: „Klára.“ Herečka si pomyslela, že pápež nepochopil, ako to mysleli, a preto mu oznámila svoje meno a priezvisko. Ján XXIII. však napriek tomu dvakrát zopakoval: „Nie, nie. Ty si Klára!“ Tieto prorocké pápežove slová podnietili Dolores, aby si hlbšie osvojila náboženský rozmer úlohy, ktorú stvárňovala, a z Jána XXIII. urobila jej duchovného otca.
Okrem sestier v Regina Laudis, kam mladá herečka vo voľnom čase chodievala, málokto tušil, že sa v nej rodí rehoľné povolanie. Navonok nič nepoukazovalo na to, že onedlho preruší sľubne sa rozvíjajúcu hereckú kariéru. Hrala vo filmoch, dostávala ocenenia a veľmi dobré recenzie, bola členkou Americkej filmovej akadémie, poskytovala novinárom rozhovory, mala svojho agenta a fanklub. Jej fotografie s podpismi išli na dračku. Počas pobytu v Paríži bola schopná ísť s hercom Garym Cooperom na nákupy a za jeden deň minúť všetky peniaze za módne oblečenie. Veľa cestovala, sťahovala sa do stále luxusnejších bytov, mala mnoho priateľov a nakoniec sa pripravovala na svadbu s elegantným architektom Donom Robinsonom.
Svadba sa nakoniec nekonala, hoci svadobné šaty sa už šili pod dohľadom Edith Headovej, osemnásobnej držiteľky Oscara za filmové kostýmy, a jachta na svadobnú cestu už bola rezervovaná - o čo sa postaral filmový producent Hal Wallis. Niekoľko mesiacov pred plánovanou svadbou totiž Dolores rozpoznala hlas povolania a išla za ním.
V priebehu pol roka si usporiadala všetky záležitosti a 13. júna 1963 vstúpila do kontemplatívneho kláštora sestier benediktínok v Regina Laudis. Zanechala snúbenca, rodinu aj Hollywood. Napriek tomu, že málokto veril, že filmová hviezda vydrží v kláštore dlhšie ako niekoľko dní, sestra Dolores Hartová v ňom žije už takmer 60 rokov!
Dolores vedela, že keď si zvolila mníšsky život, jej dni bude odteraz usmerňovať pravidlo sv. Benedikta ora et labora (modli sa a pracuj). Čas postulátu a noviciátu bol pre ňu veľmi náročnou skúškou. Učila sa vykonávať ťažkú fyzickú prácu na záhrade a v práčovni, musela sa prispôsobiť náročnému dennému režimu (prvé modlitby sa konali o 1.30 v noci) a zvyknúť si na sparťanské podmienky v kláštore (chlad, spoločná kúpeľňa pre 10 sestier a žiadne zrkadlo v cele).
Rovnako jej chýbali aj rozhovory so sestrami, počas dňa bolo na rozhovory vyhradených len 45 minút v čase tzv. rekreácie. Život jej komplikovala aj neznalosť latinčiny, ktorá sa používala pri všetkých ôsmich breviárových denných modlitbách.
Najväčšie utrpenie jej však spôsoboval pocit neprítomnosti Boha, ktorý sa tak veľmi líšil od pokoja a pocitu naplnenia, ktoré zakúšala počas svojich predchádzajúcich návštev v kláštore. Teraz sa sestra Dolores cítila Bohom opustená. Počas prvých dvoch rokov rehoľného života každú noc v cele plakala a uvažovala o tom, či si nepomýlila životnú cestu.
Bolo paradoxné, že práve počas týchto dvoch rokov prišlo na adresu jej fanklubu v Hollywoode viac ako dvetisíc listov, v ktorých mladí ľudia písali, ako veľmi ich vo viere posilnilo jej rozhodnutie žiť pre Boha.
Jej pocity nezmenila ani obliečka, ktorá sa konala o rok neskôr, 29. júna 1966, ani prvé rehoľné sľuby. Počas slávnosti zloženia rehoľných sľubov dohliadala na poriadok polícia, pretože novinári a fanúšikovia chceli vidieť hollywoodsku hviezdu. Vďaka nim však pochopila zmysel „temnej noci ducha“.
Mladá mníška si uvedomila, že Boh je veľmi blízko pri nej a stará sa o ňu aj napriek svojej zdanlivej neprítomnosti. Rehoľná formácia, čas refexie a integrácia prispeli k rozvoju jej povolania. Sestra Dolores pochopila, že ťažkosti ju pozývajú nasledovať Ježiša v jeho utrpení a že on chce, aby žila v reholi a niesla svoj kríž.
Do denníka si napísala: „Milovať Ježiša znamená prijať námahu spojenú s jeho hľadaním. Nájdeme ho len vtedy, keď s ním zdieľame jeho samotu v Getsemanskej záhrade. Samota je najhoršie utrpenie, ale keď ho prežívame vo viere, je cestou k Bohu.“
Choroby a utrpenia, ktoré ju časom postihli, prežívala v duchu viery. V tomto duchu znášala aj neuropatiu, ktorá jej do značnej miery znemožňovala normálny život. Keď sa pre bolesť nemohla hýbať, napísala: „Jedinou odpoveďou na utrpenie je stotožniť sa s Božím Synom, ktorý bolesť premenil skrze lásku. Vtedy sa tvoja bolesť stane modlitbou.“ Zdôrazňovala význam každodennej svätej omše, modlitby liturgie hodín a sesterskej lásky.
V priebehu nasledujúcich rokov života s pokorou vykonávala rôzne kláštorné povinnosti: prácu v kuchyni, v dielni na výrobu náboženských predmetov a v stolárskej dielni, kde okrem iného viac ako 25 rokov vyrábala rakvy. Svoje skúsenosti odovzdávala mladým sestrám a hosťom, ktorí navštevovali opátstvo alebo sa zapájali do projektov kláštora (ochotníckeho divadla a poľnohospodárskych prác). Vďaka svojmu ponoreniu do modlitby mohla iným odovzdávať Božiu pokoj a radosť. Opakovala, že už tu na zemi sme staviteľmi večného života.
Matka Dolores Hartová bola v rokoch 2001–2015 predstavená v kláštore Regina Laudis. Teraz má 83 rokov. Od roku 1970 má na starosti vzdelávanie mníšok v kláštore. Jej príbeh naďalej fascinuje ľudí na celom svete. V roku 2012 bol natočený dokumentárny film o jej živote God Is the Bigger Elvis (Boh je väčší, Elvis), ktorý bol nominovaný na Oscara. Bývalá herečka počas slávnostnej ceremónie vydala svedectvo o Bohu, ktorý je láska, a to nielen svojimi slovami, ale aj svojou osobnou prítomnosťou v benediktínskom habite.
Ako veľvyslankyňa Boha v Hollywoode zopakovala slová sv. Benedikta: „Najmilší bratia, čo môže byť pre nás krajšie ako hlas nášho Pána, ktorý nás volá? Pán nám vo svojom milosrdenstve ukazuje cestu života.“