%20(1).jpg)
"Ježišu," zašepkal posledné slovo a vydýchol svoju anjelskú dušu. Svätý Alojz z Gonzagy zosnul ticho, pri úplnom vedomí, ale predsa neočakávane - nestihli zavolať jeho miláčika, otca Bellarmina. Bolo to v oktáve Božieho Tela, vo štvrtok večer medzi desiatou a jedenástou hodinou nočnou, 20. júna 1591.
Schyľovalo sa k večeru, keď Alojza prišiel navštíviť Páter Ján Krstiteľ Lambertini z noviciátu od svätého Ondreja. Sotva sa zjavil, Alojz ho hneď prosil, aby mu priniesol Pána Boha. Páter mu rád vyhovel, išiel pre najsvätejšiu Sviatosť. Alojz sa medzitým pripravoval na sväté prijímanie spoločne sa modliac s Pátrom litánie o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Po modlitbe mu s úsmevom poďakoval.
Potom sa na znamenie zvončekom zhromaždili všetci otcovia a bratia a sprevádzali najsvätejšiu Sviatosť k bratovi Alojzovi. Keď sa otvorili dvere a Alojz zbadal Toho, po ktorom tak veľmi túžil a ktorého tak neskutočne miloval, potešil sa. Jeho radosť bola o to väčšia, keď si pomyslel, že Toho, ktorého teraz prijme skrytého pod spôsobom chleba, čoskoro bude požívať tvárou v tvár.
Páter rektor podišiel k Alojzovi: "Prijmi, brat, potravu na cestu, Telo nášho Pána, Ježiša Krista, ktorý nech zdokonalí tvoju dušu k večnému životu." Všetci prítomní sa pri týchto slovách rozplakali.
Alojz sa poďakoval Pánovi Ježišovi za poslednú milosť a chcel sa rozlúčiť aj s ostatnými. Každý z prítomných musel prísť k jeho posteli a objať ho. Lúčili sa, ako keď ktosi odchádza na ďalekú cestu. V tejto velebnej chvíli skutočne nezostalo ani jedno oko suché, každý jeden sa nedokázal nasýtiť pohľadu na Alojza a všetci sa svorne odporúčali jeho príhovoru v nebi.
Jeden z bratov, ktorého Alojza obzvlášť miloval, sa k nemu nachýlil: "Dúfam, že budeš čoskoro nazerať na Božiu tvár, prosím ťa, pamätaj na mňa, ako si na tomto svete na mňa pamätal, odpusť mi, ak som ti svojimi nedokonalosťami ublížil."
Alojz sa na neho usmial s láskou: "Mám nádej v nekonečné Božie milosrdenstvo a dúfam v Božiu dobrotu a v najdrahšiu krv Ježiša Krista, aj v príhovor najblahoslavenejšej Panny, že to bude čoskoro, neboj sa, spomeniem si na teba." Alojz hovoril tak plynulo a zreteľne, a bol tak pri sile, až sa zdalo, že si na svoj skon počká veru poriadne dlho.
Zanedlho prišiel do Alojzovej izbice Páter provinciál. "Čo robíte, brat Alojz?"
"Odchádzam, otče," Alojz odpovedal.
"A kam?"
"Do neba."
"Ako to, do neba?"
"Áno, dúfam, že Božím milosrdenstvom sa tam dostanem, pokiaľ mi nebudú brániť moje hriechy."
Páter sa obrátil k ostatným spolubratom a tlmeným hlasom hovoril: "Počujte, hovorí o ceste do neba, ako keď my hovoríme, keď sa strojíme na vychádzku do Frascati."
Bola hodina pred západom slnka. K Alojzovi prišiel Páter Cepari, aby mu ešte vo všetkom, čo bude treba, poslúžil. Sadol si k jeho posteli a dal mu svoju ruku pod hlavu, aby sa Alojz mohol lepšie pozerať na kríž, ktorý visel nad jeho lôžkom. Alojz však vtedy zdvihol ruku a z hlavy si sňal plátennú čiapočku. Páter Cepari mu ju zasa dal na hlavu, pretože si myslel, že už nastáva smrteľný zápas. Alojz si ju však zasa dal dolu z hlavy.
"Brat Alojz, nechajte si ju na hlave, nočný vzduch by vám mohol škodiť," Páter Cepari mu hovoril.
Alojz ale poukázal na kríž: "Keď Ježiš umieral, hlavu mal odkrytú." Takto nasledoval Alojz až do posledného okamihu trpiaceho Spasiteľa.
Keď sa ozvalo zvonenie na kľakanie, izbica Alojza bola ešte plná otcov a bratov. Páter rektor vtedy rozkázal, aby všetci odišli, aby opatrovateľ chorých mohol izbu prevetrať. S Alojzom sa všetci smutne rozlúčili, ale stále boli v tom, že ich milovaný brat Alojz môže byť nažive ešte niekoľko dní. Napriek tomu sa s ním s ťažkým srdcom lúčili. Alojz poznal, čo sa v ich srdciach deje a pretože ich chcel potešiť, prisľúbil im, že sa za nich bude modliť a prosil, aby sa v tomto vážnom okamihu tiež za neho modlili. Mnohým potom povedal, čo majú po jeho smrti za neho robiť.
Pri Alojzovi zostali len Páter Fabrini a Páter Guelfucci a tiež jeho spovedník Páter Bellarmin. Povedal Alojzovi, že až sa mu bude zdať, že má umrieť, bude sa za neho modliť modlitby za umierajúcich.
"Milý otče, už je čas," Alojz mu na to odpovedal. Všetci prítomní pátri si kľakli a otec Bellarmin porúčal jeho dušu Pánu Bohu. Ale aj potom sa zdalo, že Alojz bude živý ešte do zajtra, Páter Fabrini povedal otcovi Bellariminovi, aby si išiel odpočinúť, až bude s Alojzom zle, zavolá ho. Pri Alojzovi teda zostali len dvaja svedkovia jeho svätej smrti.
"Zostal som teda pri Alojzovi domnievajúc sa, že keď niečo po svätom prijímaní zjedol, zdriemne si," Páter Guelfucci rozpráva o smrti svätého Alojza a pokračuje: "Dal som na svetlo tienidlo a z času na čas som pozrel k posteli, či naozaj umiera, ako hovoril. Ale videl som, že nespí a je zjednotený s Pánom Bohom v modlitbách. Dva či tri razy som sa ho pýtal, či si niečo praje. Odpovedal: "Dajte na mňa pozor, zomriem." Hoci som na ňom nepozoroval žiadne známky smrteľného zápasu, nebol som pokojný, nevedel som, či mám povedať Pátrovi Fabrinimu, aby sme sa začali modliť modlitby za umierajúcich. Napokon som podišiel k Alojzovi na posteli a aby som nadobudol istotu, spýtal som sa brata, či nepotrebuje s čímsi pomôcť. Alojz ma prosil, aby som ho preložil z pravej strany na ľavú. Vtedy som spozoroval, že Alojz čoskoro zomrie, zavolal Pátra Fabriniho, ktorý sa vo vedľajšej izbe modlil breviár. Prišiel aj s opatrovateľom chorých. Rozžali sme viac sviec a zbadali sme, že Alojzova tvár zbledla a vychádza na ňu pot - známka blížiacej sa smrti. Alojzovi som povedal, že keď ho preložím na ľavú stranu, ako ma prosil, smrť sa môže urýchliť, aby bol trpezlivý a tie posledné kvapky z kalicha utrpenia ešte vypil. Súhlasil, že to vytrpí."
Alojz pozrel na kríž a rukou dával najavo znamenie, že je pripravený pre Pána ešte viac trpieť. Ustavične šepkal: "Do Tvojej ruky porúčam, Pane, svojho ducha." Ostatní sa za neho modlili, pokropili ho svätenou vodou a dávali mu bozkávať kríž.
Keď už potom Alojz nemohol hovoriť, ani sa hýbať, podali mu zapálenú hromničku. Pevne ju uchopil do ruky, na znamenie svojej stálosti v katolíckej viere a dával pozor na modlitby, ktoré nad ním hovorili, hľadiac pri tom na kríž, ktorý visel na stene pri posteli a stískal krížik, ktorý mal na prsiach. Z posledných síl vybozkával rany Pána Ježiša a snažil sa opakovať tie najsladšie mená, ktoré s veľkou úctivosťou hovorieval od detstva.
"Ježišu," zašepkal posledné slovo a vydýchol svoju anjelskú dušu. Svätý Alojz z Gonzagy zosnul ticho, pri úplnom vedomí, ale predsa neočakávane - nestihli zavolať jeho miláčika, otca Bellarmina. Bolo to v oktáve Božieho Tela, vo štvrtok večer medzi desiatou a jedenástou hodinou nočnou, 20. júna 1591.
Masima
