%20(1).jpg)
"Matka naša, slávna Agneska!" zvolala v roku 1377 svätá Katarína Sienská, keď došla k Agnesinmu hrobu. Bola jednou z jej najväčších ctiteliek a považovala ju za svoj vzor. Za vzor ju dávala aj ostatným a o tri a pol storočia neskôr tak ústami pápeža Benedikta XIII. urobila aj cirkev.
Agnesa pochádzala zo šľachtickej rodiny Segniov, v ktorej sa narodila v roku 1268, v toskánskom Gracciano Vecchia, ležiacom v blízkosti Montepulciano. Podľa legendy obklopilo v okamihu narodenia
sídlo Segniov jasné svetlo. Isté však je, že svetlo žiarilo vnútri obydlia Segniov - svetlo v podobe žitej viery.
Napriek tomu však bolo pre rodičov Lorenza a Máriu prekvapením, keď im šesťročná Agnesa oznámila, že by rada vstúpila do kláštora. Vzhľadom k Agnesinmu útlemu veku to samozrejme zamietli, ale o tri roky neskôr už boli povoľní. Nepresvedčila ich ani tak zbožnosť malého dievčatka, ktoré zo všetkého najviac milovalo modlitbu, ako skôr nezvyčajná udalosť.
Jedného dňa sa Lorenzo Segni vydal do neďalekého Montepulciano a vzal svoju deväťročnú dcérku so sebou. V jednej chvíli na nich znenazdajky zaútočil obrovský kŕdeľ krkavcov, letiacich od neďalekej vyvýšeniny, na ktorej sa nachádzal nevestinec. Išlo o prazvláštny jav, nikto predtým o niečom podobnom nikdy nepočul. Rodičia si to vyložili ako útok diabolských tvorov, sama Agnesa v ataku operencov nahlas čítala znamenie - stalo sa tak preto, že jej rodičia nechcú povoliť stať sa rehoľníčkou.
Po tejto príhode už vyšli jej prosbe v ústrety a splnili tak Agnese jej doslova detský sen. V deviatich rokoch vstúpila k sestrám riadiacim sa rehoľou svätého Augustína a sídliacim v Montepulciane, nazývaným "del Sacco" (názov dostali podľa habitu ušitého z látky pripomínajúce vrecovinu, Sacco = taliansky vrece).
Agnesa aj za múrmi kláštora pestovala cnosti, ktoré ju sprevádzali od okamihu, kedy začala byť rozumná. Keď len mohla, zakľakla k modlitbe. Inak si poctivo plnila svoje povinnosti, vždy s vľúdnou tvárou a mysľou, s nákazlivou radosťou, sprevádzajúcou každú jej službu, každý jej úkon. Krášlili ju tiež príkladná pokora a poslušnosť, dosť zriedkavé u tak mladučkej dievčiny.
To sa dá povedať aj o nezvyčajne veľkej Agnesinej rozvážnosti. Vyžarovalo z nej niečo, čo nešlo vyjadriť slovami, a prejavovalo sa to aj zvláštnymi úkazmi - napríklad bola "pristihnutá" pri levitácii, keď sa vzniesla ku krížu, aby ho mohla pobozkať.
Po čase prišla chvíľa, kedy abatiša kláštora montepulcianských "vrecových" sestier riešila žiadosť mešťanov z Proceno ohľadom zriadenie kláštora v ich meste, aby ich sestry "povzbudzovali príkladom svätého života a aby im pomáhali zbožnými modlitbami a orodovaním u Boha". Takejto prosbe nešlo nevyhovieť, poverila teda jednu zo starších sestier - Margitu, aby sa danej úlohy zhostila. Margita požiadala o jediné: aby si so sebou mohla vziať aj Agnesu. To bol problém, staršie sestry považovali Agnesinu prítomnosť za požehnanie pre kláštor a bolo im proti mysli len tak ľahko sa tohto živého dôkazu Božej priazne vzdávať. Nakoniec matka predstavená s ťažkým srdcom súhlasila a Margita s Agnesou mohli vyraziť.
To už mala Agnesa za sebou večné sľuby a so svojou staršou spolusestrou prišli do Proceno, kde s niekoľkými čakateľka otvorili nový kláštor. Jeho abatišou sa ale nestala staršia Margita, ale Agnesa, ktorá k tomu dostala kvôli nízkemu veku dišpenz od pápeža.
Nepramenilo to z jej vlastného popudu, ale bola natoľko výnimočná, že nebolo treba o tejto veci príliš diskutovať. Sama Margita, pôvodne k tejto úlohe určená, veľmi rada skladala svojej mladučkej, no duchovne vyspelej matke predstavenej sľub poslušnosti.
Agnesa viedla procenský kláštor "vrecových" sestier po dve desaťročia. Počas týchto dvoch dekád sa úplne naplnil, pretože príklad jeho viditeľnej hlavy priťahoval dievčatá zo všetkých kútov regiónu. Prichádzali do kláštora, kde ich čakala láskavá, zároveň však náročná a prísna matka predstavená - vždy však pre dobro veci, pre dobro sestier, bez stopy nejakej potreby niečo si dokazovať.
Pokojne ktorúkoľvek sestru zobudila uprostred noci, keď mala pocit, že nevykonala dostatočné pokánie za nejaký priestupok, alebo "len" nevyznala svoj hriech. Vyžadovala mlčanie, v "jej" kláštore sa nesmelo zbytočne hovoriť a už vôbec nie na úkor modlitby. Agnesa bola sama vo všetkom sestrám príkladom, zbožnosť a pokora boli základom jej askézy. Spávala napríklad na holej zemi, pričom hlavu si podkladala kameňom, a až po dôraznom príkazu svojho spovedníka spôsob nocovania zmenila.
Agnesina modlitba ale podobným procesom zmierňovanie neprešla, naopak ju ešte prehlbovala. Na miestach, kde sa modlievala, sa dokonca objavovali kvety. Boh tak chcel dosvedčiť svoje zaľúbenie vo svojej snúbenici.
Pri vigílii Nanebovzatia Panny Márie sa Agnese zjavila sama Najsvätejšia Panna a vložila jej do náručia malého Ježiška. Keď ho potom Agnesa Bohorodičke vracala, pretrhla sa retiazka, ktorú malo Jezuliatko na krku, a zostal jej v prstoch malý zlatý krížik. Až do smrti sa od neho neodlúčila. Podobných zázrakov nájdeme v Agnesinom živote viac.
Po celom kraji sa o zbožnej abatiši veľa hovorilo. V Montepulciane natoľko, že ju pozývali, aby sa vrátila späť. Agnesa však bola viazaná úradom abatiše v Proceno, nemohla si teda dovoliť opustiť kláštor len kvôli prosbám svetských ľudí. Vypočula ich naliehanie aspoň tak, že do mesta zašla na návštevu.
Pri tej príležitosti prechádzala okolo miesta, kde ju kedysi dávno napadli krkavce. Práve tento pozemok jej montepulcianskí ponúkali pre nový kláštor. Pre Agnesu to bolo veľmi lákavé - tam, kde predtým bujnel hriech, vytvoriť centrum cností, pokánia a zadosťučinenia za všetky neprávosti.
Krátko nato mala videnie, v ktorom sa ocitla na ostrovčeku uprostred šíreho mora. Mierili k nej tri lode,
na ktorých stáli svätý Augustín, svätý Dominik a svätý František. Všetci ju pozývali na palubu svojho korábu. Nemohla si stále vybrať, až jej svätý Dominik povedal: "Budeš na mojej lodi, lebo takto rozhodol Boh!"
Agnesa pochopila toto videnie ako výzvu od Boha, aby vstúpila do kazateľského rádu. Prebiehali rozličné rokovania, prestúpiť z jedného rádu do druhého nebolo nijako jednoduché. Zatiaľ v roku 1306 predsa len opustila Proceno a uchýlila sa do Montepulciano, presnejšie na ono návršie, ktoré bolo predtým hniezdom neresti aj útočných krkavcov. Vystavala na ňom kláštor s kostolom Santa Maria Novella a spolu s 18 dievčatami vytvorila jeho prvú komunitu. Spočiatku bol nadaný augustiniánskou rehoľou, ale už po roku získal vyprosenú dominikánsku rehoľu. Agnesa sa konečne ocitla na palube lode svätého Dominika.
Začiatky nového kláštora boli viac než neľahké. Hlad a bieda, bieda a hlad. Takto by sa dali lakonicky zhrnúť podmienky, v ktorých boli sestry nútené žiť. Neubralo im to však na eláne a neodradilo to ani ďalšie žiadateľky, veď matkou predstavenou tu bola sestra Agnesa, čo bola pre všetky dievčatá, usilujúce o vstup, záruka dobrého vedenia.
Sama Prozreteľnosť sa o sestry starala a prinášala im chlieb. Bolo to dané predovšetkým osobnosťou matky predstavenej, ktorá v Božiu Prozreteľnosť nikdy nestratila dôveru. Predovšetkým vďaka nej žiarila svätosť montepulcianského kláštora sestier dominikánok do ďaleka. Prípadná vizitátorka mohla pokojne konštatovať to, čo svojho času vyhlásila vizitátorka "vrecových" sestier: "Ako Agnesa Rímska priniesla Cirkvi slávu svojou mučeníckou smrťou, tak táto sestra Agnesa prináša slávu nášmu rádu svojím životom."
Agnesa prinášala slávu nielen obom rádom, ale celej Cirkvi. Žila síce v skrytosti kláštornej cely, ale ani hrubé múry cely, či samotného kláštora, nedokázali zadržať jej ducha, ovplyvňujúceho ako osadenstvo kláštora, tak aj ľudí mimo neho. Boh ju obdaril darom proroctva a opakovane privádzal do extatických stavov. Trpela pritom veľkými bolesťami v útrobách, ktoré ju sužovali najneskôr od roku 1304. V roku 1315 pravdepodobne dosiahli zdravotné ťažkosti takých rozmerov, že bola nútená odísť do kúpeľov v Chiancine, no ani pobyt v kúpeľnom stredisku nepomohol a Agnesa zdravotne trpela až do svojej smrti, ktorá nastala o polnoci 20. apríla 1317.
Tesne pred odchodom z tohto sveta sa lúčila so svojimi spolusestrami a upokojovala ich bezbrehý žiaľ: "Keby ste ma mali rady, tak by ste sa radovali, že už môžem ísť k svojmu miláčikovi!"
" My sa radujeme," odvetili sestry, "ale sme smutné z toho, že strácame matku!"
"Tak nebuďte," povedala Agnesa s láskou, "ak som vám z Božej milosti bola užitočná až doteraz, potom s dôverou očakávam a tiež vám sľubujem, že vám budem po smrti ešte užitočnejšia, takže spoznáte, že som vás neopustila." A potom im ešte povedala: "Milujte sa navzájom, dcéry moje, pretože láska je znamením Božích vyvolených!"
Z tisícok ctiteľov zomrelej dominikánky najviac vynikla svätá Katarína Sienská. Dôrazne nabádala svoje spolusestry, aby sa riadili Agnesiným príkladom. "A o to vás prosím a to chcem: aby ste sa držali jej učenia a jej spôsobu života. Viete predsa, že vás vždy učila slovom aj príkladom pravej pokore. To bola práve jej hlavná cnosť," písala v jednom zo svojich listov.
Keď sa raz pri hrobe "slávnej matky", ako Agnese hovorila, modlila spolu so svojimi dvomi neterami, zasypala ich všetky tri i Agnesine telo - ako hovoria dobové záznamy - belostná mana z nebies.
Agnesine telo zostalo aj po 300 rokoch od jej smrti v neporušenom stave. Neskôr bolo vložené do voskovej truhly a len dlane a chodidlá čneli von. Vytekal z nich vonný olej.
V roku 1532 pápež Klement VII. vyhlásil Agnesu z Montepulciano za blahoslavenú, v roku 1601 bol jej kult rozšírený na celý dominikánsky rád a v roku 1726 ju pápež Benedikt XIII. svätorečil.
