%20(1).jpg)
V roku 1950 narazili robotníci pri budovaní jazzového lokálu v pivničných priestoroch pod jednou garážou vo francúzskom Nancy asi 50 cm pod podlahou na neznámu prekážku. K údivu všetkých objavili starú rakvu. Pretože išlo o priestory, kde sa kedysi nachádzal kláštor Školských sestier Notre Dame, boli privolané okrem súdnych úradníkov aj rehoľníčky tejto kongregácie, pretože nastala domnienka, že ide o dlho hľadaný hrob matky zakladateľky ich rehoľnej rodiny, ktorú pápež Pius XII. tri roky predtým vyzdvihol k sláve oltára. Po odklopení veka rakvy videli všetci kostru so zopnutými prstami, ovinutými ružencom. Celé Nancy žilo správou, že sa v meste našli pozostatky svätice. O desať rokov neskôr potvrdila túto zvesť Posvätná kongregácia obradov: "Máme morálnu istotu, že nájdené kostrové pozostatky sú totožné s telesnými pozostatkami blahoslavenej Alexie le Clerc."
Alexia le Clerc sa narodila 2. februára 1576 vo francúzskom Remiremont ako jediné dieťa Jeana le Clerc, markíza Roville-aux-Chênes, a Anny Sagayovej. Byť jedináčikom so sebou aj vtedy nieslo veľkú mieru benevolencie vo výchove. Alexia mala vďaka zabezpečenosti a postaveniu rodičov takmer neobmedzené možnosti, a toho v hojnej miere využívala, zahľadená do pominuteľných krás a radosťou vonkajšieho sveta.
Vraví sa, že všetkého len do času. Alexia na prahu dospelosti ochorela. Jeden známy, aby jej ukrátil dlhé chvíle, požičal Alexii knihu o Božom súde. A vtedy došlo k podobnému prerodu ako pred desiatkami rokov u svätého Ignáca z Loyoly: Čítanie knihy zapôsobilo na Alexiu takým silným dojmom, že začala obracať pozornosť na svoju dušu. Síce ani potom neupustila od zábav, len jej už prestali poskytovať také potešenie ako predtým.
Vnútorné vhľady nadobudli ešte väčšie naliehavosti potom, čo sa rodina presťahovala do dedinky Hymont, v ktorej susednej farnosti Mattaincourte sa Alexia stretla so zbožným kňazom P. Petrom Fourier. Tento neskorší svätec (kanonizovaný v roku 1897) mal rozhodujúci vplyv na jej obrátenie. Z dievčaťa chladnej vo viere sa začala stávať zapálená kresťanka. Už to nebola roztopašná mladica s horko pociťovanou vnútornou prázdnotou a nenaplnenosťou. Zrazu tu bola osoba prekypujúca vnútornou radosťou, láskou k Bohu a túžbou po ňom.
Prispel k tomu aj jeden mystický zážitok pri nedeľnej svätej omši: Alexia mala videnie žartovného sprievodu postáv s maskami, ale aj bez masiek, ako za zvuku hudby smerujú za diablom, kam len ich vedie. V Alexii sa v jednom jedinom okamihu zrodilo rozhodnutie nikdy nepatriť k tomuto zástupu: "Od tejto chvíle urobím všetko, o čom poznám, že sa to Bohu viac páči, aj keby som mala umrieť," zaumienila si vtedy, očistená od všetkej záľuby v lákavých ponukách sveta.
Dôsledkom tohto osobného záväzku bolo rozhodnutie, ktoré urobila vo svojich 20 rokoch - zasvätila sa Bohu a zložila súkromný sľub čistoty. Alexia, dievča z najvyšších kruhov, chodila odvtedy zásadne v odeve vidieckych žien a s prostým závojom na hlave. Praktizovala pôsty, konala pokánie a pripravovala sa na život v kláštore. Nedbala na posmech okolia kvôli svojmu počínaniu, ba ani na prehováranie rodičov, aby si dala povedať a zanechala týchto podivností, ktorým sa prepožičala.
P. Fourier odporučil Alexii vstúpiť ku klariskám v Pont-Mousson. Otec jej to však vyhovoril. Túžba po zasvätenom živote však Alexiu neopustila. Naopak, stále rástla a nadobúdala konkrétnu podobu - Alexia žila myšlienkou na založenie nového kláštora. Posledným impulzom k tomuto kroku bolo videnie Panny Márie, ktoré mala počas jednej svätej omše, kedy ju Matka Božia vyzvala: "Vezmi to Dieťa a pomôž Mu dorásť." Alexia si toto videnie vyložila ako výzvu, aby dávala "dorastať" deťom a hlavne dievčatám, s ktorými príde do styku, a to v rehoľnom habite.
P. Fourier bol k tomuto počinu dosť skeptický, neveril, že by našla niekoho, kto by chcel mať na jej sne "konať dobro" - ako opakovala - podiel. Zmýlil sa. Iba za dva mesiace už na starostlivosť o dievčatá nebola slečna le Clerc sama. Pripojila sa k nej prvá štvorica družiek a spolu sa začali starať o prípravu chudobných a opustených dievčat do života v školách, kde viedli ich výučbu a výchovu. Zatiaľ žili naďalej vo svojich domovoch.
Na polnočnej omši roku 1597 sa po generálnej spovedi spoločne zasvätili Bohu a Panne Márii. Otec ťažko niesol skutočnosť, že jeho, aj jej meno, bolo špinené ohováraním okolia. Prinútil dcéru vstúpiť k alžbetínkam do Ormes, aby tak aspoň čiastočne zmiernil hanbu, ktorú pociťoval. Lenže Alexia u alžbetíniek dlho nezostala, mala iné predstavy o zasvätenom živote, než aký poskytovala značne uvoľnená atmosféra v liberálnom ormeskom prostredí. Vedela, že tadiaľ cesta nevedie a že nevedie ani cez kláštor klarisiek.
V jednom sne jej bolo zjavené, kde ju chce Boh mať. Ukázali sa jej svätá Klára a svätá Alžbeta: "Predstavila som sa im a požiadala ich, aby ma prijali za svoju dcéru. Ale ani jedna, ani druhá ma nechceli prijať. Ukázali mi na niečo uprostred stĺpov a povedali, že tam je moje povolanie. Bola to kolíska, do ktorej sa dávajú spať deti, doprostred nej bolo zasadené ovsené steblo, nesúce klas so zrnom ... Vedľa kolísky bolo veľké železné kladivo, ktoré samočinne búšilo do stebla podľa toho, ako sa kolíska nakláňala. Napadlo ma, že rehoľa, v ktorej budem, zakúsi mnohé prenasledovanie, ale nebude zrušený. To malo naznačiť krehké steblo, ktoré nebolo kladivom prerazené, ani polámané, lebo Boh ho posilnil a upevnil."
Opustiť ormeské klarisky však mohla Alexia až potom, čo sa dve vážené šľachtičné, žijúce v opátstve v Poussay - pani d'Apremont a pani de Fresnel - dopočuli o peripetiách, ktoré musela slečna le Clerc kvôli svojmu snu podstupovať, a ponúkli P. Fourierovi a Alexiinmu otcovi le Clerc, že Alexiu a jej družky vezmú pod svoje ochranné krídla a umožnia im na svojich dŕžavách viesť spoločný život. Práve v Poussay založili prvú zo škôl pre chudobných dievčatá. Na oltár kostola vtedy pri vstupe položili všetko, čo dostali ako veno od svojich rodičov. Položili tak aj základ školského vyučovania dievčat vo Francúzsku ako také vôbec. Išlo vskutku o urobené nóvum, vyučovali nielen katechizmus, ale celkom nezištne aj iné predmety, a to bez ohľadu na majetkové zázemie dieťaťa či jeho vyznanie.
Čoskoro nastala potreba dať vzmáhajúcej sa komunite nejakú oficiálnu formu. P. Fourier spísal prvé stručné zásady pre spoločný život vychádzajúci z augustiniánskych regulí, a keď ich potvrdil arcibiskup de Maillane, bol daný začiatok novej kongregácie, ktorá dostala názov Školské sestry Notre Dame (Našej Panej) a vzápätí si vydobyla obrovské renomé (dodnes vo svete pôsobí sedem jej vetiev).
Do Poussay prichádzali zo všetkých strán prosby o výpomoc pri zakladaní podobných vzdelávacích inštitúcií. V roku 1603 potvrdil novú kongregáciu a jej stanovy pápežský legát kardinál Karol Lotrinský a v rokoch 1615 a 1616 dvoma bulami tiež pápež Pavol V. Nasledujúceho roku povstal v Nancy prvý kláštor mladej kongregácie, v ktorom sa uskutočnila prvá obliečka. V jeho čele, ako aj na čele celej kongregácie stále sestra Mária Tereza od Ježiša, ako znelo rehoľné meno Alexie le Clerc.
Kongregácia disponovala do troch rokov desiatimi rehoľnými domami v celom Francúzsku. Po týchto troch rokoch musela matka predstavená, sestra Mária Tereza od Ježiša, svoje postavenie zo zdravotných dôvodov opustiť. Bola na tom tak zle, že nemala silu ani opustiť izbu. Napriek tomu si zachovala povestnú vľúdnosť a dobrotu, ktorými si získavala srdcia detí, ktoré milovala, ale aj priazeň ich rodičov a samozrejme oddanosť ostatných sestier.
"Len v Tebe, Bože, moja Sila, môžem nájsť to, čo hľadám. Ak existuje dobro na tomto svete, je ním človek, ktorý ho vlastní, lebo Božie kráľovstvo je radosťou a pokojom v Duchu Svätom. Duša bez vnútorného pokoja je ako loď zmietaná vetrom a búrkami a v ustavičnom nebezpečenstve. Neprináša úžitok ani sebe, ani iným, pretože je tak zameraná na seba, že spôsobuje tento nedostatok pokoja. Liek nám dal sám Pán, keď povedal: »Kto chce ísť so mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.«"
Autorka týchto slov - Mária Tereza od Ježiša - nachádzala v Bohu všetko, čo hľadala, až do posledných svojich dní, ktoré strávila v ťažkej chorobe. Choroba kedysi stála pri zrode jej obrátenia, teraz stála pri jej zrode pre onen svet. Než však 9. januára 1622 vyniesla nad chorou definitívny ortieľ, utešovala Márie Tereza od Ježiša svojej spolusestry týmito slovami: "Budem na vás pamätať u Boha. Buďte stále v jednote, milujte sa navzájom, lebo láska a jednota sú jedinými cestami našej kongregácie." Rehoľníčku, ktorá bola stelesnením týchto hodnôt, blahorečil v roku 1947 pápež Pius XII.
Zo svojho pôvodného miesta posledného odpočinku bola v hektickej dobe Francúzskej revolúcie, ktorá sa vyznačovala o iného aj zneucťovaním hrobov svätcov, či zasvätených osôb, Márie Terézia od Ježiša narýchlo pochovaná na neznámom mieste do hrobovej klenby pod chórom. So smrťou sestier, ktoré poznali miesto nového hrobu svojej matky-zakladateľky, zmizlo aj povedomie o jeho presnej lokácii. Potom sa ale v roku 1950 skupina mladých rozhodla vybudovať jazzový klub...
Masima
