%20(1).jpg)
Medzi svätými sú rôzni velikáni, ktorí svojou pestrosťou dokazujú, že ciest k svätosti je mnoho a každý z nás je pozývaný, aby sme aj my svojim originálnym spôsobom k svätosti smerovali. Svätý Gerard Majella patrí k tým, o ktorých sa dnes, aspoň u nás, veľmi nehovorí. Možno aj preto, lebo sa jeho život môže zdať ako "dávnoveká legenda". Pritom nežil v ďalekej minulosti. A Boh sa mu odmenil - dal mu celkom zvláštnu múdrosť a mnoho nadprirodzených milostí. To všetko používal na záchranu duší.
Svätý Gerard Majella žil v rokoch 1726-1755, a všetko z jeho života je riadne zaznamenané a doložené svedectvami hodnoverných svedkov z Neapola a okolia. Nejde teda o legendárnu postavu, ale o skutočného človeka z mäsa a kostí - len jeho cesta k svätosti je pre nás, ľudí tretieho tisícročia, akosi vzdialenejšia. Práve o ňom platí snáď ešte viac ako o ostatných, že svätých môžeme obdivovať, ale nie vo všetkom napodobňovať. V čom nás však môže poučiť a povzbudiť každý svätec, je to, ako žil svoj osobný vzťah s Bohom a ako na poznávanú Božiu lásku odpovedal svojim životom.
Gerard po celý život vynikal priam detskou dôverou v Božiu pomoc a Boh na ňu odpovedal zázrakmi. Ešte ako mladík prijal ponuku slúžiť u lacedónskeho biskupa Albiniho. Žiadny z jeho predchodcov v tejto službe dlho nevydržal a ani on to nemal príliš ľahké. Biskup vôbec nebol, tak ako by sa to patrilo, vzorom kresťanskej lásky a voči svojim podriadeným bol malicherný a až neprimerane tvrdý. Napriek tomu, že sa Gerard snažil, ako najlepšie mohol, často bol napomínaný, denne počul nadávky a vyhrážky. Prijímal to však s pokorou.
Keď sa raz išiel biskup prejsť, nechal Gerardovi kľúč od svojej izby. Vtedy sa stala jedna z mnohých krásnych udalostí, ktorými bol vlastne posiaty celý Gerardov život. Gerard šiel s kľúčikom v ruke načerpať vodu do studne. Stačila chvíľa nepozornosti a kľúč mu spadol na dno hlbokej studne. Poznal svojho pána a vedel, čo ho čaká, kým sa vráti. Naokolo bolo dosť divákov, ktorí sa pozerali, čo bude ďalej. Gerard sa z nemilej straty čoskoro spamätal a po krátkej modlitbe sa rozbehol ku katedrále. Po chvíli sa vrátil a niesol sošku Jezuliatka. Nevšímal si prizerajúcich a sošku priviazal na povraz so slovami: „Jedine ty, Ježišu, ma môžeš zbaviť úzkosti a priniesť mi zase kľúč.“ Potom spustil sošku na dno studne. Aký bol po chvíli údiv všetkých, keď vytiahol sošku a ona mala v ruke stratený kľúč, si naisto vie každý predstaviť.
Hoci bol Gerard vyučeným krajčírom, túžil po živote zasvätenom Bohu. U blízkych kapucínov ho však kvôli chatrnému zdraviu opakovane odmietli. Po veľkom úsilí sa mu podarilo prehovoriť redemptoristov - vzali ho, ale len na skúšku. Čoskoro však poznali, že tento mladý, neobyčajne zbožný muž je pre ich nedávno založené rehoľné spoločenstvo veľkým prínosom. Stal sa teda rehoľným bratom. Vynikal poslušnosťou a veľkou zbožnosťou. Konal skutky pokánia, ktoré sú pre nás takmer nepredstaviteľné. Často sa postil, bičoval a pri dlhých modlitbách upadal aj do extáz – občas sa pri nich aj vzniesol nad miesto, kde kľačal. Tomuto prostému rehoľnému bratovi dal Boh celkom zvláštnu múdrosť a mnoho nadprirodzených milostí. To všetko používal na záchranu duší.
Azda práve pre jeho mimoriadne veľkorysé asketické nasadenie sa Boh v odpovedi na toto jeho úsilie „nedal zahanbiť“ – a skrze tohto "prostáčika" sa preslávil mnohými divmi. Je zaznamenaných obrovské množstvo neobyčajných udalostí spojených s Gerardom.
Raz si napríklad nechal v osade San Menna okovať koňa, na ktorom jazdil, aby mohol splniť úlohy, ktorými ho poverovalo jeho rehoľné predstavenie. Kováč videl jednoduchého rehoľného brata a škodoradostne si zapýtal neprimerane vysokú sumu za odvedenú prácu. Keď už bol kôň okovaný, ťažko predražené podkovy vracať... Gerardova skromnosť a dobrota však nebola hlúposťou! Premrštenú cenu odmietol. Keď kováč nechcel zľaviť, rozkázal koňovi: „Vráť mu podkovy!“ Kôň vykročil, striasol podkovy a s Gerardom v sedle sa rozbehol preč. Užasnutý kováč sledoval, ako mu zákazka mizne za ohybom cesty.
Gerarda volali aj k mnohým chorým. Pomodlil sa pri nich – a mnohí boli uzdravení. V Castelgrande liečil lekár Cianci v roku 1753 malého trojročného Antona Pace. Bezvýsledne. Ruky aj nohy mal znetvorené silnými kŕčmi. Lekár zavolal k svojmu pacientovi brata Gerarda. Ten položil chlapcovi ruku na hlavu, prežehnal ho krížom a zarmútenej matke povedal: „Buďte dobrej mysle, pani. Váš synček už v budúcnosti touto chorobou trpieť nebude.“ Chlapec bol od tej chvíle zdravý. Kŕče sa mu už nikdy nevrátili. Gerard nikdy nezabudol pripomenúť, že uzdravenie nedáva on, ale Boh!
Nie vždy však Gerard Božou mocou chorého uzdravil. Mal totiž tiež dar vidieť do budúcnosti a vedel, čo je a čo nie je ku skutočnému prospechu. Raz bol pri svojej ceste prijatý u doktora Federiciho, ktorý mal slepú dcéru. Pani Federiciová sa spoliehala na Gerardove nadprirodzené schopnosti a dúfala, že by ju mohol uzdraviť. On však na jej prosbu odpovedal: „Ak nadobudne vaša Judita zrak, potom to bude na jej skazu. Odovzdajte sa do vôle Božej a buďte dobrej mysle. Boh jej to vynahradí inak.“
Mal aj zvláštny dar vidieť do srdca, zvlášť bol vnímavý voči ťažkému hriechu a nebezpečenstvu svätokrádeže. Mnohokrát sa stalo, že zastavil niekoho, kto chcel pristúpiť k svätému prijímaniu a pripomenul mu, aký má v srdci hriech, ktorý ešte nevyznal. Tak zabránil svätokrádeži a pomohol hriešnikovi nájsť pokoj v srdci.
Istá žena však u neho zle pochodila. Chcela so Gerardom diskutovať o tom, ako rásť k svätosti, a zatiaľ žila roky v hriechoch. Vypočul ju a potom jej povedal: „Dcéra, prečo mi klamete? Už toľko rokov svätokrádežne pristupujete k spovedi a prijímaniu a teraz sa chcete hrať na sväticu? Choďte sa dobre vyspovedať, ak nechcete byť zavrhnutá!“ A žena sa naozaj išla vyspovedať a zmenila svoj život.
Boh dával Geradovi dar spoznávať budúcnosť a jeho predpovede boli úplne presné. Zvlášť sa to prejavovalo, keď niektorých vyzval, nech sa pripravia na blízku smrť. Často to povedal ľuďom úplne zdravým! Pretože to povedal brat Gerard, brali to ľudia vážne a dali do poriadku svoje vzťahy s ľuďmi – aj s Bohom. Keď sa jeho predpoveď čoskoro splnila, neboli smrťou zaskočení.
Ale aj pre takéhoto svätca, akým bol Gerard, prišla chvíľa skúšky. Išlo o ohováranie. Ako sa to stalo? Počas jeho pobytu v Lacedónii v roku 1754 ho Nerea Gaggianová prosila, aby jej pomohol s venom a prihovoril sa, aby mohla nastúpiť do nejakého kláštora. Ako v mnohých iných prípadoch, tak aj tomuto dievčaťu pomohol s obstaraním vena, potrebného na vstup do kláštora a prihovoril sa, aby bola prijatá u sestier vo Foggii.
Zanedlho sa však ukázalo, že dievča nemá potrebnú vytrvalosť - Nerea čoskoro z kláštora utiekla. A aby to nevyzeralo, že je to jej vina, vymyslela si rôzne ohovárania na sestry, kvôli ktorým vraj musela odísť. A potom pridala ohováranie aj samotného Gerarda - vraj sa dopustil smilstva. Bolo to veľmi vážne, zvlášť, keď takto oklamala aj uznávaného kňaza, ktorého si vybrala za spovedníka.
Celý prípad sa dostal až pred zakladateľa redemptoristov svätého Alfonza. Ten nemohol uveriť, že by jeho najlepší spolubrat takto zhrešil. Ale Gerard pred ním stál, mlčal a nehájil sa – tak mu to totiž predpisovali pravidlá kongregácie, že má s pokorou znášať aj nespravodlivé obvinenia.
Svätý Alfonz nechcel pristúpiť k najtvrdšiemu riešeniu, ktoré v takom prípade mal použiť – na vylúčenie z rehole. Zakázal však Gerardovi kontakt s okolitým svetom a pristupovať k svätému prijímaniu. Práve ten druhý zákaz bol pre Gerarda mimoriadne ťažký. Prijal to však s pokorou sebe vlastnou. Dokážeme si ale predstaviť, ako celá táto aféra pôsobila na široké okolie...
Čas však ukázal pravdu. Nerea vážne ochorela, priznala spovedníkovi čo urobila, a ten ju doviedol k tomu, aby svoje obvinenia odvolala. Napísala list, v ktorom všetky ohovárania uviedla na pravú mieru. Všetci mali z toho mimoriadnu radosť - azda až na Gerarda. Ten sa stále tváril, akoby sa vlastne nič mimoriadne nedialo.
Gerardov životopisec píše: „Ak nebol skleslý, keď bol potupený, nebol tiež hrdý, keď bol ospravedlnený.“ Celé toto svoje pokorenie vzal ako šancu pripojiť sa k trpiacemu Kristovi.
Ako Gerard žil, tak aj zomrel – nemal ešte ani tridsať rokov – skromne, odovzdaný do vôle Božej a s veľkou pokorou. Pán mu v závere jeho života dokonca oznámil presný čas, kedy tento svet opustí. Jeho úzka spätosť s Bohom ho sprevádzala po celý život.
Gerard zomrel 16. októbra 1755 vo veku 29 rokov. V roku 1893 ho pápež Lev XII. vyhlásil za blahoslaveného a Piom X. bol v r. 1904 započítaný medzi svätých. Ani po jeho smrti neustali mimoriadne vypočutia. A tak niet divu, že zvlášť vo svojom rodnom Taliansku patrí medzi veľmi obľúbených svätcov. Na jeho príhovor sa stále deje mnoho zázrakov.
Z listov svätého Gerarda
Prečo chcete zúfať? Vaše útrapy nie sú predsa ničím v porovnaní s tým, čo si zaslúžite za svoje hriechy. Nebolo by vám horšie, keby ste boli teraz v pekle?
Kiež vám ukáže Duch Svätý našu veľkú povinnosť trpieť z lásky k tomu, ktorý trpel za nás.
Nuž, trpte pre Boha! Potom sa vám stanú všetky utrpenia už tu na zemi rajom.
Túžim milovať Boha, túžim byť vždy s Bohom, túžim konať všetko pre Boha!
Nezľaknite sa toho, čo zasieva zlý duch do nášho srdca. To je jeho úloha. Naša úloha je nepopriať mu víťazstvo. Neverme mu, pretože nie sme takí, ako on chce a ako hovorí. Chce nám to nahovoriť, aby nás podesil a vyľakal a tak nás presvedčil, že on je víťazom vo svojich ničomných snahách.
Úbohá duša, ktorá dôveruje svetu a nie Bohu!
Každý by chcel byť svätý v okamihu smrti. V tej chvíli sa však už nemožno posväcovať. Len čo človek vykonal pre Boha, len to v tej chvíli nájde.
Aké je to nešťastie, že nechávam míňať sekundy a hodiny a dni a neviem ich využiť. Koľko len ich strácam!
Ó, veľký svätý Gerard, milovaný služobník Ježiša Krista,
dokonalý napodobňovateľ tvojho krotkého a pokorného Spasiteľa
a oddané Dieťa Matky Božej:
zapáľ v mojom srdci jednu iskierku toho nebeského ohňa lásky,
ktorý zažiaril v tvojom srdci a vytvoril ťa anjelom lásky.
Ó, slávny svätý Gerard, pretože keď si bol falošne obvinený zo zločinu,
znášal si, ako tvoj božský Pán, bez reptania a sťažovania sa nadávky zlých ľudí,
Boh ťa vychoval ako patróna a ochrancu budúcich matiek.
Chráň ma pred nebezpečenstvom
a pred nadmernými bolesťami sprevádzajúcimi pôrod
a chráň dieťa, ktoré teraz nosím, aby uzrelo svetlo sveta
a prijalo žiarivé vody krstu skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
Masima
