%20(1).jpg)
Svätú Annu Schäfferovú charakterizuje veta: „Mám tri kľúče k nebu. Prvým je surové železo a to je veľmi ťažké, moje utrpenie. Druhým je ihla na šitie a tretím násadka pera. Týmito rôznymi kľúčmi sa pokúšam otvárať bránu neba. Každý z týchto kľúčov musí byť ozdobený tromi malými krížikmi, tými sú modlitba, obeť a zabudnutie na seba samotnú.“
Predtým, než dosiahla zenit na nebi svätej Cirkvi, musela prejsť dlhú cestu. Tá začala v jej rodnej dedine Mindelstetten, ležiacej asi 20 km severovýchodne od Ingolstadtu. Tam prišla na svet 18. februára 1882 ako tretie z piatich detí chudobného stolára. Jej bohatstvom bolo prežívané kresťanstvo. Nedeľná návšteva kostola a katolícke náboženstvo boli pre ňu veľmi dôležité. Už v mladých rokoch sa vyznačovala intenzívnym životom modlitby.
V deň svojho prvého svätého prijímania v roku 1894 urobila pre seba veľmi dôležité rozhodnutie. Napísala tento sľub: „Ó milý, dobrý Ježišu. Dnes pri svojom prvom svätom prijímaní sa Ti zasväcujem a obetujem Ti svoje srdce a svoju dušu. Nikdy ma neopúšťaj a rob si so mnou, čo chceš. Chcem Ťa, dobrý Otče Ježišu, uzmieriť, a ak chceš, daj, aby som sa stala zmiernou obeťou za všetku hanbu a urážky, ktoré sa dejú proti Tebe, dobrý Ježišu.“
Vyrastala v jednoduchej rodine remeselníka, ako tretie zo šiestich detí. Zo všeobecnej školy nosila domov najlepšie vysvedčenie. Ďalšie vzdelanie jej však zostalo odopreté. V januári 1896 jej zomrel otec.
Dva roky po smrti svojho otca pracovala v 16 rokoch ako slúžka v Landshute. Tam si chcela zarobiť na výbavu do jedného misijného rádu. Po tom čo dostala vizionársky dar, jej Pán v roku 1898 povedal, že je predurčená k životu v utrpení: ešte pred svojimi dvadsiatymi narodeninami bude ťažko a dlho trpieť. Zdesená týmto oznámením, utiekla do Stammhamu, kde si našla nové miesto. Tam sa udiala nehoda, ktorá spôsobila, že sa zrútil celý jej životný plán.
Písal sa 4. február 1901. Bol deň prania bielizne. Anna spolu s ďalšou slúžkou mala na starosť bielizeň, ktorá sa vyvárala v kotle. Rúra od kachlí sa trochu uvoľnila. Anna teda vyliezla na kraj kotla, aby to opravila. Pošmykla sa a spadla do kotla s vriacim lúhom. Pritom si obarila obe nohy až ku kolenám.
Previezli ju do okresnej nemocnice do Köschingu. Všetky pokusy o vyliečenie stroskotali. Lekári sa nakoniec vzdali a čakalo sa už len na Anninu smrť. Avšak Anne ešte nebolo určené zomrieť. Jej stav sa znova stabilizoval, takže smrť už bezprostredne nehrozila.
Po troch mesiacoch ju z nemocnice prepustili, pretože tam už nemohli nič urobiť. Týmto úrazom začala pre Annu ťažká cesta utrpenia. Popáleniny neprestávali bolieť. Nohy sa nehojili. Zostali na nich otvorené rany, ktoré stále hnisali. Hoci sa o ňu pravidelne staral domáci lekár, nedokázal na jej úbohom celkovom stave nič zmeniť. Ani oba pobyty na univerzitnej klinike v Erlangene (zakaždým niekoľkomesačné) nepriniesli žiadny úspech. Terapie, ktoré tam lekári používali, boli také bolestivé, že Anna na nich spomínala s hrôzou. Niekoľkokrát jej násilne ohýbali a lámali kĺby, stuhnuté dlhým ležaním, aby mohla znovu hýbať nohami. Aj to bezúspešne. Z Anny sa stala invalidka.
Vtedy sa začalo jej 25-ročné mučeníctvo. Ukázalo sa, že bude odkázaná na trvalú starostlivosť. Do konca svojho života bola upútaná na lôžko. Najskôr sa proti svojmu utrpeniu vzpierala a pýtala sa Pána, prečo jej nesplnil jej najvrúcnejšie prianie stať sa sestrou v misiách. Stále viac ale poznávala, že sa Pánove slová na nej vyplnili. Musela sa vzdať svojho misijného priania a prispôsobiť sa situácii, k životu s trvalými bolesťami a vo všetkom byť odkázaná na pomoc iných. Veľmi tvrdý osud. Potom, čo sa zmierila so svojím osudom, išla ďalej krížovou cestou podľa svojho predsavzatia pri prvom svätom prijímaní s Ježišom v láske a odovzdanosti. Matka, ktorá prevzala starostlivosť o svoju dcéru, sa s ňou presťahovala do prenajatej izby.
Jej sestra Kathi opisuje Annu ako normálne dieťa. Avšak mamička pozorovala, že Anna už ako dieťa bola iná ako jej rovesníci. Navykla si uchyľovať sa z času na čas do tichého kútika, aby sa modlila. Boh zjavne už čoskoro položil svoju ruku na toto dievča, aby ju pomaly priťahoval k sebe.
V deň svojho prvého svätého prijímania, bolo to 12. apríla 1893, mala Anna hlboký náboženský zážitok, ktorý však nijako bližšie nepopisuje. Po rokoch len poznamenala, že tento deň bol najkrajším v jej živote. Snáď pod vplyvom tohto zážitku napísala ešte toho istého dňa list Ježišovi, v ktorom mu sľúbila niekoľko závažných vecí: „...urob so mnou, čo chceš... Chcem ti podávať zadosťučinenie, a ak chceš, môj Ježišu, urob zo mňa zmiernu obeť za všetku hanbu a urážky, ktorých sa proti tebe ľudia dopúšťajú...“ Táto ponuka, ktorú Anna urobila Pánovi, prezrádza, že už ako jedenásťročné dieťa mala charakter, ktorý ju uschopňoval nasadiť sa naplno. Snáď vtedy pri svojom obetovaní Pánovi myslela na vstup do nejakého rádu a na prácu sestry v misiách, ale určite nie na to, čo ju neskôr postihlo. Veď ešte minimálne dva roky po svojom úraze dúfala v to, že sa znova uzdraví.
V 16 rokoch sa Anna Schäfferová zasvätila Matke Božej. V zásľubnej formule stojí: „Ja... volím si ťa dnes za svoju ochrankyňu a príhovorkyňu a robím pevné predsavzatie, že ťa nikdy neopustím...“ Anna mala po celý svoj život veľmi dôverný vzťah k Matke Božej, ktorá jej pomáhala vydržať utrpenie. Neskôr sa jej Panna Mária často zjavovala vo sne.
V júni 1898 mala Anna Schäfferová vizionársky zážitok, ktorý ňou hlboko otriasol. Sama ho spísala. Zjavil sa jej Ježiš v podobe dobrého Pastiera a oznámil jej, že bude dlho a ťažko trpieť. „Mal v ruke ruženec; hovoril ku mne aj o modlitbe ruženca, a že kým mi bude 20 rokov, že budem musieť veľa a veľa trpieť...”
Anna v jednom liste naznačuje, že asi dva roky zápasila o to, aby pritakala k svojmu ťažkému údelu a spoznala v ňom Božiu vôľu, ako to sľúbila v predsavzatí, urobenom pri prvom sv. prijímaní. Asi za deväť a pol roka po jej úraze (4. októbra 1910) jej Ježiš potvrdil vo videní: „Teba som prijal ako obeť na zmier mojej Najsvätejšej sviatosti. Odteraz budeš pri svätom prijímaní pociťovať bolesti môjho svätého utrpenia, ktorými som vykúpil tvoje úbohé nič. Trp, obetuj a zmieruj v tichej skrytosti.”
Ráno onoho dňa, keď z farárovej ruky prijímala sv. prijímanie, zasiahlo ju päť ohnivých lúčov ako blesky do rúk, nôh a do srdca. Píše: „Hneď začali nekonečné bolesti v týchto telesných údoch... Trpela som tak bez prerušenia od októbra 1910. V niektoré dni sa bolesti často veľmi stupňujú, zvlášť vo štvrtok a piatok a cez nedele a sviatky.”
Tým Pán zušľachtil utrpenie svojej služobnice a spojil ho so svojím. Ona sama sa snažila – keď už musela trpieť – robiť to ako On: nie spurne alebo s handrkovaním, ale v oddanosti, v ochote k obeti, v láske. Tak, ako Pán na kríži až do najkrajnejšej núdze zachoval lásku (Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia), tak chcela vytrvať aj ona. Na konci napísala: „Naučila som sa ťa milovať v utrpení.” To je najťažšia, ale aj najvyššia cesta nasledovania.
V tomto postoji sa jej modlitba stále viac prehlbovala, a to často až do mystickej skúsenosti. Ruženec pre ňu bol nazeraním Ježišovho života. A keď kvôli bolestiam nebola schopná dlhšej modlitby, vysielala k nebu krátke vetičky ako strelné modlitby. Pán jej daroval milosť ustavičnej modlitby, takže nechýbala jeho prítomnosť ani vtedy, keď prijímala návštevy a bavila sa s nimi.
Najviac sily čerpala z takmer každodenného svätého prijímania. Píše: „Aká šťastná som zakaždým po sv. prijímaní, to perom nemôžem vypísať... V oných svätých hodinách som často taká blažená, že by som nemenila so žiadnou svetskou kňažnou, ba ani za celý svet by som nevymenila svoje bolestné lôžko...” V týchto okamihoch ju posilňoval Pán. Neobťažil ju iba ťažkými krížmi, ale daroval jej tiež nebeskú útechu.
Anna vrastala stále viac do tohto postoja lásky, ktorý prebrala od Pána. To ju uschopňovalo venovať sa strastiam a záležitostiam ľudí. Písala povzbudzujúce listy, prijímala návštevníkov, prijímala ich prosby a prisľubovala modlitbu. Ona, taká bezmocná, že sama ani nemohla spustiť nohy z postele, sa stávala stále viac pomocníčkou ostatných.
V nasledovaní Ukrižovaného prijala svoje utrpenie, stala sa členkou tretieho rádu sv. Františka z Assisi a nasledovala hrdinským spôsobom vôľu Stvoriteľovu. Zo začiatku chodili ešte susedia a dedinčania, aby ju utešovali, ale čoskoro tomu bolo naopak. S radosťou prijala túto situáciu a poznávala stále viac, že by sa mala pripodobniť Ukrižovanému ako svätý František. Nenariekala nad svojím ochorením, videla ho stále viac ako svoje povolanie, ba ako svoju životnú úlohu, trpieť s Bohom a za ľudí.
V jednom liste z roku 1919 píše: „Najviac mi ide o to, aby som sa modlila a trpela za svätú Cirkev a jej pastiera. Pri každom svätom prijímaní prosím naozaj vrúcne milého Spasiteľa, aby chránil svoju svätú Cirkev a jej pastiera, aby radšej zoslal na mňa mučeníctvo namiesto nich a aby ma prijal ako malú zmiernu obeť. Dokonca by som dala prednosť tomu, aby som trpela ešte na večnosti, aby som konala pokánie a zmierovala Pána, len aby svätá Cirkev nebola zranená ani v najmenšom! Žiadne iné utrpenie som necítila tak silno ako utrpenie Cirkvi svätej.“
Boh ju okrem tohto utrpenia ju vyznamenal tiež ranami, ktoré niesla na svojom tele od roku 1910. Najskôr sa jej zjavil vo vízii – výjave sv. František a Ježiš. Napísala o tom: „Dňa 4. októbra 1920, počas sviatku svätého Františka, som v noci držala svätú hodinku, ako ju denne držím... Keď som sa nejaký čas modlila, tu ma zrazu obklopilo podivuhodné svetlo, ktoré preniklo môjho celého ducha a telo, a ja som v tejto záplave svetla uzrela Spasiteľa. Povedal mi: „Teba som si vyvolil na zmierenie svojej Najsvätejšej sviatosti…“ Keď mi ráno prinášal dôstojný pán farár sväté prijímanie…, tu som videla zo svätej Hostie vychádzať päť svetelných lúčov, ktoré prenikli ako blesk do mojich rúk, nôh a do srdca, a v týchto častiach tela ihneď vypukla nevýslovná bolesť.“ Anna prosila Pána, aby jej odňal viditeľné rany, chcela namiesto toho vytrpieť radšej ešte viac bolestí. Po niekoľkých rokoch Pán vypočul jej modlitbu.
Anna mala tiež rôzne videnia, kedy sa u nej hlásili svätí: sv. Terézia z Lisieux, sv. Gabriel Possenti a sv. Anna z Paredes, ako aj iní svätí. Svoju všetku silu dostávala Anna v prijímaní Eucharistie, ktorú jej každý deň prinášal miestny farár Karl Rieger. Eucharistiu označovala ako „jasný, slnečný zdroj milostí“.
Od prijatia rán spoznala svätica, že tým, čo zakúsila a prežila, by mohla posilniť vieru iných ľudí. Preto napísala na svojom lôžku nespočetné množstvo listov a básní rôznym ľuďom. Písalo jej stále viac ľudí z jej vlasti, a dokonca aj z Ameriky, zo Švajčiarska a Rakúska, a každému dala dobrú radu. Čas, ktorý nevenovala modlitbe, písaniu alebo návštevám, trávila pri ručných prácach. S veľkou radosťou vyšívala, predovšetkým kresťanské motívy.
Na konci žiarila už len oddanosťou a láskou. Utrpenie sa jej stávalo stále viac prostriedkom, kapitálom, ktorým zosilňovala svoju modlitbu za druhých. Tým sa pripodobňovala Pánovi Ježišovi, a tak išla v ústrety svojmu naplneniu.
25. apríla 1923 prežila Anna v extáze Ježišovo utrpenie. Toto videnie bolo začiatkom ešte horšieho utrpenia: Obe nohy teraz úplne ochrnuli, mala silné kŕče ako dôsledok ochorenia miechy. K tomu všetkému dostala rakovinu čriev.
Päť týždňov pred svojou smrťou spadla a utrpela zranenie mozgu, takže nehovorila a nevidela. Po 25 rokoch utrpenia si ju vzal Pán k sebe na večnosť. Bolo to 5. októbra 1925. Jej posledné slová boli: „Ježiš, pre Teba žijem!“
Na pohrebe Anny Schäfferovej sa zúčastnilo 5000 ľudí. Do kondolenčnej knihy napísal farár, ktorý ju roky duchovne sprevádzal: „Sancta“ – svätá.
7. marca 1999 bola blahorečená a 21. októbra 2012 svätorečená. Dôvera pútnikov a ctiteľov neprestáva, ako dokazuje veľký sprievod ku kostolu v Mindelstetten. Táto veľká svätica našej doby nám pomáha uvedomiť si veľkú hodnotu zmierenia, pokánia a obete.
