%20(1).jpg)
Thomas Byles sa narodil v Leedse v roku 1870 a bol najstarším zo siedmich detí. V roku 1888 vstúpil na Balliol College v Oxforde, po tom, čo si zabezpečil matematické štipendium; napokon však prešiel na štúdium teológie. Bol vychovaný ako protestant, ale na univerzite sa rozhodol prijať anglikanizmus. Ten ho však neuspokojil. Aby si svoje pocity ujasnil, venoval sa modlitbe a štúdiu najmä cirkevných otcov. A práve toto ho nečakane priviedlo do katolíckej cirkvi. Na sviatok Božieho Tela išiel do kostola v Svätého Alojza, ktorý vtedy viedli jezuiti v Oxforde, tam prijal prvýkrát sväté prijímanie a dostal aj nové kresťanské meno Tomáš.
Byles krátko nato vstúpil do Oscottovho seminára, ale jeho zdravie, ktoré nikdy bolo excelentné, mu v tom čase bránilo vytrvať v teologických štúdiách. Skúšal sa učiť, ale nebolo to úspešné. V roku 1899 bol však dostatočne zdravý na to, aby odišiel z Anglicka na Beda College v Ríme, kde mal opäť pokračovať v kňazských štúdiách. Za kňaza bol vysvätený 15. júna 1902.
Keď sa otec Byles vrátil v roku 1903 do Anglicka, jeho služba bola spočiatku v Londýne, o rok neskôr slúžil vo vidieckych farnostiach Essexu. A práve počas služby na tomto mieste dostal telegram, oznamujúcom mu, že sa jeho brat bude čoskoro ženiť v New Yorku.
Otec Thomas Byles, farár kostola sv. Heleny v Chipping Ongar v Essexe bol pozvaný, aby zosobášil svojho brata Williama so slečnou Isabel Katherine Russell. Obrad sa mal konať v katolíckom kostole svätého Augustína na Šiestej Avenue v newyorskom Brooklyne 21. apríla 1912. Hneď si aj zarezervoval plavbu cez Atlantik so spoločnosťou White Star Line. Pretože sa však pracovníci spoločnosti rozhodli pre štrajk, na poslednú chvíľu previedol rezerváciu na novú loď, mohutný Titanic.
Počas Veľkonočného týždňa, 10. apríla, zavčas ráno odcestoval z fary v Essexe vlakom do Londýna, aby sa potom premiestnil do Southamptonu, kde mal nastúpiť na loď. Pôvab lode očaril všetkých pasažierov, aj samotného kňaza. Všetko dýchalo luxusom, aj samotné opustenie prístavu za zvukov hrajúcej kapely.
Ubytoval sa vo svojej kajute a napísal list svojej gazdinej, aby ho mohol dať na odoslanie, keď loď na krátky čas zakotví v Írsku. V liste napísal o svojich obavách, ako dočasných, tak i duchovných. Tá prvá bola, že počas cesty vlakom stratil dáždnik a tá druhá - oveľa dôležitejšia, že nebude môcť slúžiť svätú omšu, kým loď opäť nevypláva. Čakal totiž, že bude môcť slúžiť svätú omšu každý deň. Na záver prisľúbil, že napíše, keď bude v New Yorku.
Okrem otca Thomasa sa na palube vtedajšieho najväčšieho plavidla na svete nachádzali aj kňaz z Bavorska a ďalší z Litvy. Keď sa loď konečne ocitla vo vodách Atlantiku, otec Byles, hoci bol ubytovaný v druhej triede, prvé dni strávil najmä v podpalubí, kde boli mnohí pasažieri z Írska. V sobotu, 13. apríla celé hodiny spovedal a potom sa pripravoval na ďalší deň - nedeľu Božieho milosrdenstva. V nedeľu potom odslúžil svätú omšu pre pasažierov a počas kázne vravel o potrebe „záchranného člna viery“ v neustále sa meniacich vodách života. Popoludňajšiu pobožnosť potom cestujúci ukončili modlitbou ruženca.
Nadišla noc, Titanic plával Atlantikom a všetko bolo v poriadku. Mnohí sa uložili na spánok, ale ticho, čo panovalo navôkol, bola len ilúzia, ktorá sa rozbila dvadsať minút pred polnocou, keď sa loďou rozľahol divoko znejúci poplach. Na lodi narastali strach a panika. Slzy a krik. Zúfalosť...
Otec Byles okamžite zostúpil do podpalubia, aby sa ujal pasažierov. Hneď spočiatku ich všetkých vyzval o pokoj a ticho. Vystrašený dav postupne stíchol. Potom ich všetkých vyzval, aby vykonali akt pokánia, vysvetlil im súčasné nebezpečenstvo a začal s evakuáciou žien a detí, ktoré cez rôzne paluby privádzal na hornú.
Pracoval tak rýchlo a pokojne, ako len mohol, aby ženy s deťmi priviedol k záchranným člnom. Pozostalí neskôr spomínali, že charakteristický znak kňaza - jeho duchaprítomnosť, bol najväčším dôkazom. Akoby sa na tento moment pripravoval celý život. Keď priviedol prvých k záchranným člnom, odmietol ponuku pripojiť sa k nim a radšej sa opäť vrátil do podpalubia.
Aj napriek tomu, že na hornú palubu vyniesli kapelu, aby napätú atmosféru aspoň trochu svojou hudbou upokojila, začalo byť jasné, že pre záchranu všetkých životov nebude dosť člnov. Otec Byles stál čoskoro spolu s ostatnými na palube spolu s mnohými ostatnými, čakajúcimi na záchranu. Vtedy už začínal tvrdý boj o voľné miesto, ale Byles znovu odmietol ponuku zachrániť sa v jednom z mála zostávajúcich člnov a miesto prenechal inému.
Všetci, ktorí stáli na palube, sledovali, ako posledný záchranný čln zmizol v okolitej temnote a spolu s ním odišla aj všetka pozemská nádej. Na palube lode však bolo stále 1516 duší!
Kapela stále hrala, akurát zmenila žáner z populárnych piesní na hymnusy, vrátane Zostaň so mnou. Tí, ktorým sa podarilo opustiť Titanic, bezmocne sledovali zo záchranných člnov, ako postavy na palube stále tmavnú a zvuky chválospevov a modlitieb sa teraz miešajú s kvílením.
Otec Byles si všimol prvé vpády tmavého Atlantiku na palubu. Postavil sa tak, aby ho všetci, čo tam boli zhromaždení uvideli. Zdvihol ruku v poslednom akte požehnania a rozhrešenia a potom, s krížom a ružencom v ruke začal ostatných privádzať k starodávnej modlitbe, počas ktorej ich sprevádzala stále hrajúca kapela.
Zostaň so mnou; lebo som uviazol;
Temnota sa prehlbuje; Pane, zostaň so mnou.
Držím Tvoj kríž pred mojimi zatvárajúcimi sa očami.
V živote, v smrti, Pane, zostaň so mnou.
