Stále viac som si bola vedomá preveľkej lásky a milosrdenstva nášho Pána

Kto nepozná Písmo sväté, ten nepozná Boha, týmito slovami začína sestra Mária Immaculata Fendtová svoje svedectvo, a pokračuje: Čím viac nad touto vetou, tým mi je jasnejšie, akú mal svätý Hieroným pravdu, keď hlásal túto nepriamu výzvu. Tie najdôležitejšie udalosti spásy v Ježišovom živote, sväté evanjelium, nachádzame a rozjímame v ruženci.

Keď to konáme, nie sme nikdy sami. Matka Božia je vždy pri tom, modlí sa s nami a pomáha nám pochopiť tajomstvo viery, premieňať ho do nášho vlastného života a spájať naše radosti a starosti s jej a s Ježišovými. Ona zušľachťuje našu modlitbu a robí ju plodnou. Musí v nás klíčiť ako semeno. A aby rástla a silnela a čelila odporu, potrebuje starostlivosť, ticho a pokoj.

Samozrejme, že existuje aj Odporca, ktorý je žiarlivý na túto lásku a robí všetko, aby vernosť a predovšetkým kľúčik pravej lásky od základu vykorenil alebo udusil. On je zlodej a chce kradnúť – napríklad našu vytrvalosť, nadšenie. Dáva namiesto toho pochybnosti, klame, a to je potom pre nás však často ťažké. Ako často to rýchlo vzdávame. 

Nasledujúci príbeh ukazuje, ako kladne pôsobí tajomstvo vernosti a vytrvalosti: Na jednej sedliackej usadlosti v horách žil jeden starý muž spolu so svojím vnukom. Starý otec každé ráno čítal vo svojej starej Biblii. Raz sa ho jeho vnuk spýtal: „Dedo, pokúšam sa čítať Bibliu ako ty, ale mnohému nerozumiem. A to, čomu rozumiem, zabudnem už krátko potom, čo Bibliu zase zatvorím. Čo mi potom pomôže čítať Bibliu?“

Starý otec práve prikladal do ohňa niekoľko polienok dreva zo starého vŕbového koša a povedal vnukovi: „Vezmi si tento pletený vŕbový kôš a prines z rieky vodu.“ Chlapec urobil, čo mu starý otec povedal. Ale všetka voda pretiekla z koša skôr, než sa k dedkovi vrátil. 

Chlapec bežal späť k rieke, znovu naplnil kôš a utekal tak rýchlo, ako vedel, späť do domu. Ale zase bol kôš prázdny. Úplne bez dychu povedal: „Dedo, to nie je možné, nosiť v koši vodu. Vezmem si vedierko!“ Ale starý otec ho zadržal a povedal: „Ty to dokážeš. Snaž sa iba trochu viac!“ 

Chlapec poslúchol, aj keď vedel, že je to nemožné. Keď sa vrátil, bol kôš zase prázdny. Starý otec sa pozrel na neho a usmial sa: „Ty si myslíš, že je to nezmyselné. Pozri sa na kôš!“ Tu chlapec spozoroval, že kôš vyzeral úplne inak. Predtým bol zaprášený a so zvyškami dreva, ale teraz bol čistý. 

Vtedy mu starý otec vysvetlil: „To isté sa stane, keď budeš poctivo čítať Bibliu! Možno nie vždy všetkému porozumieš a mnohé zase znova zabudneš. Ale keď budeš čítať pravidelne, ona ťa vnútorne premení.“ Chlapec vtedy pochopil, že ​​je dôležité pravidelne čítať Bibliu, aj keď človek mnohé zase zabudne. 

Rovnaké je to s ružencom. On nám pomôže lepšie a hlbšie porozumieť evanjeliu. Premení nás zvnútra. Keď sa pozerám naspäť na svoj život, môžem zisťovať vďačne a radostne, ale aj trochu zahanbene, ako často som mohla zakúsiť pomoc z neba, ktorá ma zvnútra zmenila. To pripisujem často ružencu. On ma pozdvihol v srdci k Matke Božej, ktorá mi neodmietla pomoc.

Áno, teraz práve myslím na slová starej modlitby: „Panna, Matka Božia, daj, nech som celá tvoja... Ty kedykoľvek vypočuješ detskú modlitbu... Preto volám vytrvalo v ťažkostiach a utrpení, Mária vždy pomôže, pomôže v každom čase...“ Tieto slová sa hlboko vryli do môjho srdca. 

Vidím ich ako veľký poklad, ktorý do mňa vložili rodičia od detstva. Spomínam si, že sme sa pravidelne spoločne modlili ruženec. Keď sme my deti po uložení do postele zaspali, prebudili sme sa ráno zase vo svojich posteliach. Láska a láskavá náruč našich rodičov nerušili náš spánok. Mali sme to veľké šťastie, že sme mohli vyrastať v živej viere, ktorú žili pred nami starí rodičia a rodičia. Akú silu má modlitba ruženca, to som si uvedomila ešte len o mnoho rokov neskôr.

Prišlo obdobie, v ktorom som venovala veľa času vychádzkam, ale málo času modlitbe. Úplne nepozorovane som sa vzdialila ochrane modlitby a bežala s duchom doby. Som presvedčená, že sa za mňa moji rodičia a babička modlili a ja som milosťou Božou znova siahla po ruženci. 

Začala som hľadať útočisko u našej Matky Božej a už som ruženec neopustila. Stále viac som začala chápať, kde a ako musím svoj život zmeniť. Stala som sa citlivejšia v rozlišovaní otázok svedomia a mala som stále väčšiu túžbu žiť podľa evanjelia, ako to chce Pán, a nie tak, ako sa to páči svetu. 

Už som sa napríklad nemohla na svadbách alebo počas fašiangov zúčastniť krúžkov, kde sa spievali určité piesne, pretože som si uvedomila ich obsah. Rovnako to bolo so zlými vtipmi. Hanbila som sa a nemohla som pochopiť, ako bezmyšlienkovite sa zaťahuje v „žarte“ a zábave vlastná dôstojnosť pod úroveň a do mravnej špiny. 

Moje cesty ma viedli sa stále väčšou túžbou preč od takých zábav, do kostola k svätostánku, do spoločenstva s Matkou Božou... a stále viac som si bola vedomá preveľkej lásky a milosrdenstva nášho Pána…

Stala som sa rádovou sestrou. Svoj život nežijem teraz len pre seba, ale pre väčšiu Božiu česť a v prosbách o spásu duší. Je mojou srdcovou záležitosťou prebudiť v čo najväčšom množstve ľudí túžbu po hodnotnej modlitbe ruženca, ktorý premieňa a očisťuje zvnútra.

Všetko ide lepšie, keď zostaneme v kontakte s našou Matkou Božou. V podstate je to také jednoduché – potrebujeme iba ísť s ňou za ruku. Nezostať stáť, ale tiež sa príliš rýchlo nehnať dopredu. Pomaly s ňou prechádzať cestu vo svojom všednom živote, v ústrety radosti a úsmevu Otca. Majte odvahu! Poďte so mnou!

Masima