%20(1).jpg)
Cesta duchovného života, ktorej cieľom je zjednotenie sa s Bohom v mystickej kontemplácii, je to najúžasnejšie dobrodružstvo, aké zažijeme na zemi. Prístup na ňu má každý kresťan, ktorý si z nej urobí opravdivú vášeň – namiesto toho, aby vnímal kresťanstvo len ako súbor morálnych zákazov a príkazov, povinnosť chodiť do kostola, každý deň sa modliť ruženec a nejesť v piatok mäso.
Útla, cirkevne schválená knižka otca Dominika Chmielewského nás pozýva do školy kontemplatívnej modlitby, ktorá stavia na výnimočnej a obdivuhodnej duchovnej tradícii púštnych otcov a kresťanských mystikov, akým bol aj Evagrius z Pontu. Učenie tohto majstra duchovného života aj dnešného človeka presvedčí, že nemusí hľadať duchovné hodnoty v cudzích spiritualitách, ktoré sú pre kresťana nebezpečné – nádherné poklady kresťanskej spirituality naplnia jeho dušu všetkou radosťou. Zatiahnime spoločne na hlbinu života modlitby, duchovného boja a rozlišovania duchov, aby sme po tejto namáhavej, dramatickej, no tajomne krásnej ceste došli až na miesto v našom vnútri, kde prebýva Najsvätejšia Trojica.
V dnešnej dobe sa zdá, akoby zlo víťazilo. Podľa správ, ktoré sa k nám dostávajú, vyzerá všadeprítomné a všemocné. My katolíci však vieme, že to tak nie je – zlo bolo porazené pred 2000 rokmi vďaka Kristovmu krížu. Napriek tomu sa so zlom na tejto zemi neustále stretávame a ak chceme získať život večný v nebi, potrebujeme sa mu s Božou pomocou vzoprieť. Viete, ako s ním efektívne bojovať priamo pri jeho prameni?
Evagriova [pozn. Evagrius z Pontu, mních a askét] vízia sveta zahŕňa prvotný duchovný kozmos, ktorý má vo svojej harmónii povahu raja. Pokiaľ ide o človeka, jeho prvotným stavom bolo čisté rozjímanie o Najsvätejšej Trojici – mysľou, ktorá je slobodná od každého druhu zmyslov. Ale tým, že človek zhrešil, upadol do stavu zotročenia, pričom medzi úpadkom duchovného kozmu a stavom hmotného, zmyslového sveta pretrváva hlboká súvislosť. V tomto videní sveta dôležitú úlohu zohrávajú démoni, ba celý pozemský život človeka je neustálym bojom s nimi. Spočíva v tom, že odolávame zlým myšlienkam, predstavám a podnetom zo strany zlých duchov a usilujeme sa o zduchovnenie hmoty, aby sme sa opätovne zjednotili s Bohom prostredníctvom kontemplatívneho poznania.
Podľa Evagria sa zlo prejavuje ako vo svojej podstate cudzia sila, ktorá sa snaží zničiť človeka zvonku útočiac na jeho vnútro. To znamená dezintegrovať jeho psychiku, telo a ducha s konečným cieľom odpútať ho od Boha. Človek je vďaka svojej slobodnej vôli schopný úplnej premeny: môže sa z neho stať „anjel“ alebo „démon“. V prípade, že kontemplatívny človek dosiahne čistotu srdca, dostáva dar vidieť Boha, ktorý je vlastný anjelom. Analogicky sa človek akoby stával „démonom“, keď sa nechá ovládnuť hnevom a nenávisťou. Vždy v ňom proti sebe stoja dve sféry. Na jednej strane sú to duchovné sily žiadostivosti a pudovosti, ktoré vyvolávajú vášeň ako znak zamilovanosti do seba samého. Táto vášeň všetko nenávidí, vo všetkom hľadá a miluje len seba, a keďže sa nedokáže v ničom nájsť, premieňa sa na slepú nenávisť voči všetkému. Na druhej strane sa nachádza myseľ, osobné centrum človeka, ktorý sa ako Boží obraz vnútorne obracia k Bohu. Medzi týmito dvoma stranami pôsobí slobodná vôľa, ktorá umožňuje prijať alebo odmietnuť démona.
Môžeme si tiež všimnúť, že Evagriovo ponímanie zla a jeho vplyvov na duševnú, telesnú a duchovnú štruktúru človeka má neraz blízko k niektorým súčasným smerom psychológie, napríklad k behaviorálnej psychológii skúmajúcej faktory, ktoré zvonka ovplyvňujú správanie človeka. Iný psychologický smer známy ako transakčná analýza sa zaoberá človekom vo vzťahu k autosugescii a pozitívnemu mysleniu a nevedomky sa vracia k mimoriadnym skúsenostiam a obdivuhodnému psychologickému poznaniu starovekých otcov púšte.
Stojí za zmienku, že u Evagria človek zažíva zlo neosobným spôsobom – ako anonymnú silu a moc. Keď však pontský mních hovorí o skúsenosti so zlom ako osobnou inteligenciou, používa slová „myšlienka“, „vášeň“ alebo „démon“.
Evagriova koncepcia zla a jeho genézy sa u mnohých púštnych otcov stala východiskom pre to, ako budú chápať realitu démonov. Prameň hriechu vidia v zlých myšlienkach, preto vnútorný boj sa sústreďuje najmä na ovládanie myšlienok, ktoré sa objavujú v žiadostivej časti duše. Samotná myšlienka je dobrá, je niečím prirodzeným vo vnútornom svete človeka, avšak celkom nebadane ju môže využiť démon, aby zničil v človeku život Ducha.
Myšlienky majú svoj zdroj v rôznych veciach: k tým, ktoré pochádzajú zo zmyslov, pamäte a temperamentu, sa pripájajú tie, ktoré v nás vzbudzujú anjeli alebo démoni. Ak sa myšlienka, za ktorou sa skrýva démon, rozvinie v srdci človeka, dostane podobu vášne. „Prečo v nás chcú démoni vyvolať obžerstvo, nečistotu, lakomstvo, hnev, zlé spomienky a iné vášne?“ pýta sa Evagrius a odpovedá: „Aby sa myseľ nimi zaťažená nemohla modliť tak ako treba. Lebo vášne pochádzajúce z nerozumovej (žiadostivej) časti našej prirodzenosti nedovoľujú, aby človek konal rozumne a hľadal Božie slovo.“
O tom, či žijeme Duchom Božím alebo naše vnútro ovládajú démoni, rozhodujú teda naše myšlienky. Také je učenie najväčších púštnych otcov, ktorí tvrdia, že duch sa vždy premieňa na to, čím žije myseľ. Preto je spravovanie podnetov, ktoré vchádzajú do našej mysle, najdôležitejšou požiadavkou duchovného života. Keď človek v myšlienkach prijíma Božie slovo a ním žije, potom sa sám premení na Božie slovo, akoby sa v ňom uskutočnilo vtelenie. Jeho duch sa stáva Ježišovým duchom, duchom, v ktorom sa zjavuje evanjelium.
Úryvok pochádza z knihy Duchovný boj púštnych otcov od otca Dominika Chmielewského, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
