%20(1).jpg)
Benedetta Bianchi Porro, dcéra Guida Bianchi Porro a Elsa Giammarchi, sa narodila ako druhá zo šiestich detí, 8. augusta 1936 v mestečku Dovadola ležiacom v provincii Emilia-Romagna. Pre mnohých je celkom neznáma, hoci jej život bol poznačený utrpením už odmalička. Len tri mesiace po narodení dostala detskú obrnu, a z tejto príčiny mala pravú nohu kratšiu, a preto po celý život krívala. Navyše musela v dospelosti nosiť veľký bolestivý korzet, aby sa jej nedeformovala chrbtica.
Napriek týmto nepríjemnostiam bola veľmi šikovným a šťastným dieťaťom. Už ako päťročná si začala viesť denník, ktorý sa stal celoživotným záznamom jej viery a spôsobu, akým niesla kríž svojho postihnutia. Veľkú časť základného vzdelania jej poskytovali uršulínky. Keď došla do tínedžerského veku, začala strácať sluch a jej celkový zdravotný stav sa vôbec zhoršoval.
Aj keď bola veľmi citlivá, neuzatvárala sa do seba, ani nedala voľný priebeh sebaľútosti. Hoci sa jej deti kvôli krívaniu vysmievali a volali ju "krivuľa", nehnevala sa na nich. Túto prezývku ospravedlňovala vo svojom vnútri slovami - a čo, veď majú pravdu. Výsmech ostatných detí ju nijako nevyvádzal z miery, aj naďalej v sebe živila túžbu, ako si v jeden zapísala: „V živote chcem byť taká ako druhí, možno i viac... chcela by som, aby som sa mohla stať niečím veľkým.“
Benedetta milovala čítanie kníh, prírodu i hru na klavíri. Vyrastala v neľahkom čase 2. svetovej vojny a jej rodina niekoľkokrát zmenila bydlisko. Keď mala trinásť rokov, zistila, že začína strácať sluch. Ako pätnásťročná už bola takmer úplne hluchá a začala mať problémy s motorikou, preto pri chôdzi musela používať palicu. Lekári však jej pravdivú diagnózu ešte stále neodhalili.
Ale napriek všetkým ťažkostiam a problémom bola Benedetta výbornou študentkou. Preskočila dokonca jeden ročník gymnázia a už ako 17-ročná začala študovať na univerzite v Miláne. Vybrala si medicínu, aby mohla pomáhať druhým. Vo svojom denníku píše: „Vždy som snívala stať sa lekárkou. Chcem žiť, bojovať, obetovať sa pre všetkých ľudí.“
Benedetta sa s odvahou hlási na lekársku fakultu. Aj keď pri skúške zo základných odborov na konci prvého študijného roka sa trasie napätím, či porozumie otázke, ktorú jej profesor kladie a ktorú nemôže počuť, a vidí s bolesťou, ako profesor dáva jej index bokom a necitlivo poznamená: „Hluchého doktora som ešte nevidel!“ Ale hluchota je ešte len začiatok jej choroby. Ešte počas štúdia začala pociťovať i problémy so zrakom a keď mala dvadsať rokov, na jej rohovke sa objavil vred.
V roku 1957 Benedetta ako študentka sama objavila svoju diagnózu, nikto jej však nechcel uveriť. Išlo o veľmi zriedkavé ochorenie: o Recklinghausenovu chorobu, nazývanú tiež difúzna neurofibromatóza, pri ktorej vznikajú nádory, uzly, ktoré zasahujú a poškodzujú nervové centrá. Choroba sa nedala liečiť, jedinou, dočasnou pomocou bolo chirurgické odstraňovanie uzlov. Musela tak podstúpiť mnoho bolestných a komplexných zákrokov, ktoré sa niekedy dokonca ukázali ako kontraproduktívne alebo mali ničivé vedľajšie účinky.
Benedetta to nemala vôbec ľahké. Keď išla v roku 1957 na prvú operáciu, celkom jej oholili vlasy. Táto operácia mala pozostávať z toho, že jej mali vybrať uzol na akustickom nerve, ale chirurg urobil chybu a poranil jej tvárový nerv. Ľavá strana jej tváre zostala ochromená. Keď sa jej chirurg prišiel ospravedlniť, Benedetta sa ho snažila upokojiť slovami: „Podajte mi ruku a buďte v pokoji! To sa stáva: veď nie ste Vševediaci!“
O dva roky neskôr, v roku 1959, Benedetta podstúpila druhú operáciu hlavy, teraz sa pre zmenu týkala miechy. Výsledkom zákroku však bola kompletná paralýza jej tela. Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval – po sluchu stratila i hmat, čuch i chuť.
V roku 1963, štyri roky po tom, čo po operácii musela zostať trvalo na lôžku, úplne oslepla. Museli jej tiež vytrhať všetky zuby. Nebola schopná ani len plakať. Benedetta si vtedy prešla temnou nocou duše, plnou utrpenia a osamelosti. Nehybná na lôžku mala hrôzu aj z väzenia slepoty a hluchoty, žialila nad svojimi trieštiacimi sa snami.
Nakoniec však Benedetta objavuje svetlo. Ježiš si v jej živote razí cestu a jeho prítomnosť dáva zmysel nekonečným dňom, telesným bolestiam i tme a tichu, ktoré ju obklopujú: „Stáva sa mi, že sa ocitnem na zemi, pod ťarchou ťažkého kríža. Vtedy Ho [Ježiša] s láskou volám a On mi sladko položí hlavu do svojho lona“, napísala.
Benedetta sa dvakrát vydala do Lúrd s chorými. Keď sa tam vybrala prvýkrát v máji 1962 s prosbou o vyliečenie, zázračné uzdravenie sa dostalo plačúcemu dievčaťu na vozíčku, ktoré v jaskynke zjavenia sedelo pri nej a ktoré ona sama povzbudzovala k dôvere. Do Lúrd sa vybrala i po druhýkrát, tentoraz tu však vnútorne prijala svoju misiu kríža. „Viac než kedykoľvek som si uvedomila bohatstvo môjho stavu a netúžim už po inom, než, aby som ho zachovala. To je tohtoročný zázrak z Lúrd,“ napísala.
Aj keď bolo Benedettino telo paralyzované, dlaň pravej ruky bola funkčná a zostal jej slabý hlas, vďaka čomu si vytvorila spôsob na komunikáciu s okolím. Na dlaň jej vyznačovali písmená abecedy pre hluchonemých, ktoré si spájala do slov a viet.
Priatelia boli pre Benedettu veľmi dôležití. Jej viera sa stala skutočne živým kontaktom s Ježišom aj vďaka priateľke Nicolette, ktorú spoznala v čase, keď začala strácať zrak. Veľkou posilou jej boli aj priatelia z tzv. Študentskej mládeže (Gioventù Studentesca), vďaka ktorým zakúsila krásu Cirkvi ako skutočného spoločenstva. Okolo jej postele bolo vždy mnoho priateľov, ktorí spočiatku prichádzali vyplniť jej samotu, no domov sa vracali obdarení pokojom, ktorý prúdil z Benedetty.
Okrem návštev a rozhovorov udržiavala Benedetta kontakt s ostatnými aj písaním listov. Spočiatku písala sama, ale neskôr jej už pomáhala mama. A všetkým, ktorí ju v čoraz väčšom počte chodili navštevovať, vravela: „Najprv v kresle, teraz v posteli, ktorá je mojím bydliskom, som našla múdrosť väčšiu než je tá ľudská. Objavila som, že Boh existuje a že je láska, vernosť, radosť, istota, až do skončenia čias...“
„Život sám o sebe sa mi zdá byť zázrakom a chcela by som môcť pozdvihnúť pieseň chvály k tomu, kto mi ho dal... Niekedy si kladiem otázku, či som to nie ja, ktorá toho veľa dostala a od ktorej sa bude veľa vyžadovať.“ Benedettiným tajomstvom, ktoré chcela odovzdať aj svojim priateľom, bolo totálne odovzdanie sa Bohu, ktoré následne plodí radosť. Bolesť prežívala ako tajomstvo lásky a zdroj milosti. „Viera dáva robiť divy,, píše vo svojich listoch.
Veľkosť Benedetty spočíva i v tom, že sa neuzavrela sama v sebe, v hneve, v neúteche, v sebaľútosti, ale naopak, vedela vždy udržiavať dialóg s Bohom. Robila tak cez knihy veľkých literátov (Dostojevský, Tolstoj, Lermontov, Pasternak, Conrad a mnohí iní...), ale najmä kontaktom s Božím slovom (Žalmy, Pavlove listy, Evanjelium). Viedla aj vnútorný dialóg so svätými (Augustín, František, Terézia z Lisieux či František Saleský), prostredníctvom listov komunikovala s ľuďmi, rozprávala sa s kňazmi, ktorých poznala.
Benedetta mala aj veľkú zbožnosť k Panne Márii. Taliansky kňaz a mních Divo Barsotti o nej povedal: „Zdá sa, že celý Benedettin život sa viac či menej vedome formoval podľa Panny Márie – vzpriamenej, stojacej na vrchu, pod krížom.“ Panna Mária bola pre ňu učiteľkou - ako na Kalvárii, tak aj pri chválospeve Magnifikat.
Benedetta to svojím záznamom potvrdzuje: „Bolesť je zotrvávanie s Pannou Máriou pod krížom. Veľa sa modlím k Panne Márii. Ona vie, čo je to trpieť v tichu... V skúškach sa odovzdávam Matke, ktorá prežila tie najťažšie a najtvrdšie skúšky, aby mnou dokázala zatriasť a zrodiť v mojom srdci jej Syna takého živého a skutočného, aký bol pre ňu.“
Utrpenie v Benedette neuhasilo lásku k životu, schopnosť vychutnávať si krásu stvorenstva. Dokázala sa tešiť z lúčov slnka, ktoré zacítila na svojej pravej dlani: „Dni ubiehajú v očakávaní Jeho, ktorého milujem vo vzduchu, v slnku, ktoré viac už nevidím, no ktoré cítim, rovnako, v jeho teple, keď vstupuje prostredníctvom okna, aby mi zohrialo ruky; v daždi zostupujúcom z neba, aby obmyl zem.“
„Myslím na to, aký úžasný je život (aj v jeho najstrašnejších aspektoch); ako je moja duša za to plná vďačnosti a lásky k Bohu!“
Benedetta zomrela vo veku 27 rokov 23. januára 1964 v dome svojich rodičov v Sirmione, v provincii Brescia. S posledným výdychom jej vyšlo z úst: „Ďakujem“. V ten zimný januárový deň im v záhrade rozkvitla biela ruža, ktorú predtým videla i v sne. Jedným z jej posledných odkazov bolo: „Milujte život, pretože aj ja som sa tešila z toho, čo mi Boh dal.“
V roku 1969 boli Benedettine pozostatky prenesené z cintorína v Dovadole do tamojšieho kláštorného kostola svätého Ondreja. Blahorečená bola 14. septembra 2019 v katedrále vo Forlì kardinálom Angelom Becciu, prefektom Kongregácie pre kauzy svätých. Jej liturgická spomienka sa slávi 23. januára.
List, v ktorom Benedetta odpovedala mladému pacientovi, ktorý píše v časopise Epoca o svojich bolestiach a hľadá u niekoho pomoc. Tento list je majstrovské dielo. Je určený všetkým, ktoré choroba pripútala na lôžko. Ťažko sa nám môže viesť horšie, než keď sme uzavretí v kotli svojho strašného utrpenia. Potom získajú slová Benedetty plný zvuk.
Sirmione 1963
Milý Natalino, v Epoca otlačili Tvoj list. Moja matka mi ho prečítala skrze moju ruku. Som hluchá a slepá, preto sú tieto veci pre mňa ťažké. Aj ja mám 26 rokov ako Ty a som už dlho chorá. Choroba viedla u mňa k úplnej strate telesných síl, práve keď som mohla korunovať svoje dlhé študijné roky: chcela som v Miláne promovať na lekárku. Už dlho som sa sťažovala sa na hluchotu, ale lekári mi najskôr nechceli veriť. A tak som to ťahala ďalej bez toho, aby som došla viery, a tak som sa zaborila do svojich štúdií, že som ich milovala až k zúfalstvu. Už v 17 rokoch som sa dala zapísať na fakultu. Potom choroba urobila všetkému konečnú prietrž, keď už som bola takmer hotová a mala som pred sebou len záverečnú skúšku. Môj takmer doktorský klobúk mi poslúžil len na to, aby som si urobila svoju vlastnú diagnózu, pretože zatiaľ nikto nepochopil, o čo vlastne ide.
Ešte pred troma mesiacmi som sa mohla tešiť aspoň zo svetla svojho zraku. Teraz je noc. Ale nie som na svojej Kalvárii zúfalá. Viem, že na konci cesty ma čaká Ježiš.
Nachádzala som najskôr v kresle a teraz v lôžku, ktoré je mojím trvalým príbytkom, jednu múdrosť, ktorá je väčšia ako človek. Objavila som, že Boh existuje a až do konca časov je láska, vernosť, radosť a istota. Čoskoro budem už len obyčajné meno; ale môj duch ožije v okruhu tých, ktorí sú moji, v okruhu tých, ktorí trpia, ktorí ďalej žijú, a nikdy nebudem trpieť nadarmo.
A ty, Natalino, nemysli si, že si sám. Nie! Sleduj s odovzdanosťou cestu času, nájdeš svetlo a pravdu, nájdeš cestu, na ktorej je naozaj spravodlivosť nie ľudská, ale spravodlivosť, akú môže dať jedine Boh.
Moje dni nie sú ľahké, sú tvrdé, ale sladké, pretože Ježiš je pri mne, zdieľa moje utrpenie a dáva mi útechu v samote a svetlo v temnotách. Usmieva sa na mňa a prijíma moju súčinnosť.
Čao, Natalino, život je krátky, rýchlo pominie. Všetko je len krátky chodník, nebezpečný pre toho, kto chce bezhranične užívať, ale istý pre toho, kto sa spolu s Ním snaží dospieť do vlasti.
Objímam Ťa. Tvoja sestra v Kristovi Benedetta.
„Skutočná radosť prechádza krížom. Rada hovorím trpiacim a chorým ľuďom, že ak budeme pokorní a poddajní, Pán v nás vykoná veľké veci.“ Benedetta Bianchi Porro.
