%20(1).jpg)
Lucia pochádzala zo zámožnej rodiny, jej matka Maddalena Picchi Falzacappa bola šľachtičná. Rodina bývala v nádhernom dome v Cornetto, teraz nazývanom Tarquinia, v provincii Viterbo. Lucia sa tu narodila 13. januára 1672, ale neprešiel ani rok, čo si užívala materinské objatie a o svoju matku prišla. Otec, Filippo Filippni nasledoval svoju manželku o šesť rokov neskôr.
O siroty sa potom staral matkin brat, ktorý ich prijal do svojho domu medzi svoje deti. Lucia sa prejavovala ako veľmi inteligentná, živá a plná iniciatívy. Cítila veľmi živo, že Boh ju miluje, a už od útlej mladosti sa plne zamerala na Ježiša. Každý deň sa modlila ruženec. Dostalo sa jej intenzívnej katolíckej výchovy a veľmi dobrého vzdelania. Už ako pätnásťročná pôsobila ako katechétka vo svojej farnosti: slúžila tým najmenším a šírila svetlo viery a dobrý príklad.
V prvom období sa riadila príkladom veľkého svätého pápeža Inocenta XI. (1676-1689), ktorého Pius XII. vyhlásil v roku 1956 za svätého. Pozerala sa na neho ako na svojho vodcu, ako na „sladkého Krista na zemi“. V roku 1688 prišiel do Corneta na vizitáciu kardinál Marco Antonio Barbarigo, diecézny biskup v Montefiascone. Bol to svätec, ktorý sa narodil v Benátkach v roku 1640 a stal sa biskupom v Corfú, kde sa ujal ťažkého poslania. Jeho veľkou vášňou bola výchova mládeže, pre ktorú všade, kam prišiel, zakladal školy katolíckej náuky. Základnou učebnicou bol katechizmus svätého kardinála Róberta Bellarmina.
Kardinál Barbarigo sa zúčastnil jednej lekcie katechizmu, ktorú viedla Lucia, a bol veľmi nadšený: toto šestnásťročné dievča malo Ježiša Krista vo svojej duši a odovzdávala ho deťom i dospelým, ktorí ju počúvali. Lucia si bola vedomá, že prelát, ktorý ju počúval, je skutočný otec, Kristov apoštol uprostred svojho ľudu, počínajúc od pokorných, chudobných, ktorým je ochrancom, pravý učiteľ duší. Bola veľmi nadšená niektorými jeho výrokmi:
„Dobrý biskup je ten, ktorý umiera s pastierskou palicou v ruke.“
„V hodinu smrti nepoteší biskupa jeho bohatstvo, ale vykonané dobré skutky.“
„Pastierovi prináleží, aby viedol svoje stádo.“
Bolo to stretnutie spriaznených duší - Lucia sa mu zverila so želaním zasvätiť sa úplne Pánovi. Keď mu to povedala, biskup ju vyzval, aby rozjímala o svojej formácii v kláštore svätej Kláry v Montefiascone.
Lucia ho poslúchala vstúpila tam v roku 1688, nie preto, aby sa stala mníškou, ale aby sa lepšie pripravila na kresťanské poslanie vo svete. Nasledovali tri roky mlčania, štúdia a modlitby.
V roku 1692, kedy sa už šíria prvé myšlienky osvietenstva a ľudský racionalizmus, ktorý sa pyšne a klamne domnieva, že všetko vyrieši bez Boha, zakladá kardinál Barbarigo v Montefiascone školu kresťanskej náuky pre chudobné dievčatá svojej diecézy a opiera sa pritom spočiatku o spoluprácu učiteľky Rosy Venerini, ktorá prišla z Viterba. V Montefiascone sa spoznáva s Luciou. Škola mala hneď na začiatku dvadsať žiačok. V roku 1694, keď sa Rosa vrátila do Viterba a kardinál zveril školu Lucii. Stále mal totiž o nej mienku, že je celá Božia, vo svete, ale nie zo sveta a jej poslaním je priviesť k Bohu mnoho mladých duší. Milovala bezvýhradne Ježiša a okolo nej sa združili iné dievčatá s rovnakou vášňou kresťanských učiteliek.
Tak sa Lucia stáva pod kardinálovým vedením zakladateľkou spoločnosti, ktorá sa čoskoro stane rehoľnou kongregáciou učiteliek, ktoré chcela pomenovať „zbožné“, pretože v prvom rade sa mali venovať modlitbe a dôvernému priateľstvu s Ježišom tak, aby z nich v škole vyžaroval. Spočiatku nemajú sľuby a žijú život zasvätený len Ježišovi, s dvoma hodinami dennej modlitby a každodennou svätou omšou. Takto vznikol Inštitút zbožných učiteliek - fillipiniek.
Nastal Jubilejný rok 1700, ktorý otvoril Vincent XII. a uzavrel Klement XI. Do Ríma prichádzali pútnici z celej Európy. Mnohí z nich prechádzali cez Montefiascone. Lucia po dohode s biskupom organizovala ubytovanie, stravu a nocľah, no najmä katechizmus, prispôsobený pre rôzne typy poslucháčov.
O pomoc požiadala „zbožné učiteľky“ a mestského kňaza. Jej katechetické hodiny boli sústredené na Ježiša, jediného Spasiteľa, a na veľké večné pravdy, Boží zákon, večnú spásu. Dala si za cieľ, aby sa poslucháči vrátili domov z Jubilea viac zakotvení vo viere a v katolíckom živote uprostred veľkých bludov tej doby.
V roku 1706 sa 26. marca znova cíti ako sirota, zomrel kardinál Barbariga, ktorý všetok svoj majetok odkázal „školám“. Lucia je pri vedení svojej Rodiny naozaj sama, ale len krátky čas, pretože Klement XI., ktorý bol informovaný o jej cnostiach a jej výchovnom štýle, ju povolal do Ríma, aby tu založila svoje školy pre dievčatá.
Prvá bola otvorená na Via delle Chiavi d'Oro. Úspech bol jednoznačný a v Ríme ju začali nazývať „svätá učiteľka“ pre jej horúcu lásku k Ježišovi a pre jej miernosť, s akou odovzdáva svätú pravdu, ktorá osvecuje milujúce srdce. Jej výchovný projekt pre formáciu mládeže tvorí katechizmus vo všetkej prostote ducha, ale s veľkou názornosťou. Jasnosť zásad má zaručiť správnosť života. Je potrebné vyučovať a zmýšľať podľa právd viery, prevádzať ich do života a brániť proti bludom.
Zdrojom tohto štýlu je iba Ježiš, hodný všetkého klaňania, ktorý „prišiel, aby vyslobodil utláčaných z hriechu“. Získava „zbožné učiteľky“ pre lásku k Ježišovi, aby potom ony dokázali zapáliť lásku vo svojich žiačkach, v ich rodinách a vo všetkých, s kým sa stretnú.
Lucia propagovala katechézu aj mimo školy. Organizovala kurzy duchovných cvičení pre dospelé ženy, pre dievčatá, ktoré sa pripravovali na manželstvo, aj pre tie, ktoré cítia, že sú povolané k zasvätenému životu. Vyhľadávala spoluprácu rodín a farností pre svoju výchovnú prácu. Keď matky večer prichádzali, aby si odviedli svoje dcéry, žiadala od nich, aby sa na chvíľu zdržali na katechizme.
Horela vášňou pre evanjelizáciu, aby zoznamovala s Ježišom, učila ho milovať a ako hovorila zanietenými slovami: „Aby Ježiša spoznali pohania a dokonale mu uverili všetci bludári a zamilovali si ho všetci hriešnici, nebudem šetriť námahy a nebudem váhať dať tisíckrát svoj život.“
Neraz ju bolo vidieť prechádzať cestami Lazia s krížom v ruke a pozývajúc všetkých, aby rozjímali o umučení a smrti Pána, aby sa mu úplne odovzdali.
Aby priviedla duše k Ježišovi, zaujímala sa s materským srdcom o osobné problémy jednotlivcov a skrze svoju osvietenú vieru a svoje skutky dávala poznať, že len Ježiš je skutočným riešením všetkých problémov v akejkoľvek situácii. Výsmech a prenasledovanie ju nijako nezastavili. Chcela k Ježišovi obrátiť všetky národy sveta: „Chcela by som, aby všetky barbarské národy prišli do lona svätej Cirkvi, aby sa všetci obrátili k tejto viere, dala by som za to tisíc životov, keby som ich mala. Chcela by som, aby mojou krvou boli napísané všetky pravdy svätej viery, celé Ježišovo evanjelium, celé Písmo sväté, celá tradícia Cirkvi.“
Dôvernosť v modlitbe a kúzlo Ježišovej osobnosti ju uschopnili chápať mládež a dospelých svojej doby a viesť ich k Spasiteľovi pevne, ale zároveň nežne.
Keď Lucia dovŕšila 54 rokov, ochorela na rakovinu. Svoje utrpenie prijala a obetovala ho v spojení s Ukrižovaným. K jej chorobe sa pripojili ďalšie bolestné skúšky – objavilo sa podozrenie, že zle spravovala majetok po kardinálovi Barbarigovi v „školách“, že bola naklonená ku kvietizmu, heréze, ktorú odsúdil Inocent XI. Ale všetko to znášala s plným vedomím svojej nevinnosti.
Ešte viac sa odovzdávala Panne Márii, ochrankyni jej „dcér“, prosila, aby si ju prišiel prevziať sám archanjel, ktorý zvestoval Márii posolstvo. A tak sa skutočne stalo: na stretnutie s milovaným Snúbencom Ježišom odišla 25. marca 1732 na slávnosť Zvestovania Panny Márie.
Luciu, ešte počas života nazývanú „Svätá učiteľka“, zakladateľku kvitnúcej kongregácie, zapísal pápež Pius XI. 22. júna 1930 do zoznamu svätých. Svojim dcéram aj nám zanechala odkaz: „Chcela by som sa rozmnožiť pre každý kút sveta, aby som tam volala ku všetkým: Milujte Boha!“
