%20(1).jpg)
Toto je príbeh mladej ženy, talentovanej klaviristky, ktorá po nacistickej invázii do Francúzska začala pracovať pre odboj. Následné zatknutie a mučenie gestapom spôsobilo, že po zvyšok života bola postihnutá a v chronických bolestiach. Netreba dodávať, že nedokázala naplniť túžbu svojho srdca stať sa koncertnou klaviristkou.
Maïti Girtanner, oddaná kresťanka, bojovala roky po skončení vojny s hnevom a pocitmi pomsty, ktoré ju zanechalo jej mučenie. Netušila, že nacistický lekár, ktorý ju mučil, prežil aj druhú svetovú vojnu. Ešte menej mohla tušiť, že 40 rokov po jej prvom stretnutí s lekárom sa ich cesty opäť skrížia.
V marci 2014 sa v The Times objavil nekrológ o nedávnej smrti Maïti Girtannerovej. Táto švajčiarska rodáčka a jej príbeh neboli verejnosti veľmi známe. Jej príbeh pochádza z éry bolestivých rokov druhej svetovej vojny, no nekrológ rozprával Maïtin príbeh pre našu dobu. Je to príbeh o ľudskom utrpení a o reakcii na neho.
Keď Hitlerova armáda v roku 1940 dobyla Paríž, Marie Louise Alice Eleonore, známa ako Maïti, Girtannerová mala 18 rokov. Narodila sa v rodine hudobníka. Hneď na začiatku ukázala, že aj ona je talentovaná hudobníčka, keď ako 9-ročná prvýkrát koncertovala. „Od malička som vedela, že moja cesta je pre mňa vytýčená. Mala som byť klaviristkou, hudba bola môj život."
Od leta 1941 však bola Girtannerová zapojená do tajnej siete. Vtedy pomáhala francúzskemu odboju. Robila klavírne recitály pre nacistické elity, ktoré vtedy okupovali Francúzsko a počas toho zbierala spravodajské informácie pre Francúzov, bojujúcich proti nemeckej okupácii.
V októbri 1943 ju nečakane zatkli, potom previezli do záchytného centra pre zajatých členov odboja v Hendaye. A práve v tomto centre ju mučil mladý nacistický lekár, známy ako Leo tak, že poškodil jej centrálny nervový systém, v dôsledku čoho už nikdy nemohla hrať na klavíri.
Vo februári 1944 bola stále uväznená, pričom s ňou zaobchádzali tak kruto, že bez pomoci už nevládala ani stáť. Z utrpenia ju zachránil príchod Červeného kríža a následná hospitalizácia.
Zvyšok života strávila v chronických bolestiach. Napriek tomu, že nemohla hrať na klavíri, jej intenzívna túžba znova robiť hudbu ju nikdy neopustila. Navyše, v dôsledku jej mučenia jej bola odopretá aj možnosť mať rodinu alebo viesť čokoľvek podobné normálnemu životu, ktorý si užívala pred rokom 1940. Realitu, že po zvyšok svojho života známky jej mučenia stanovili hranice jej fyzickej existencie, si uvedomovala veľmi pomaly.
Vždy zbožná, a potom ešte viac ako kedykoľvek predtým, lipla na svojej viere a stala sa dominikánskou terciárkou. V liste, ktorý napísala priateľovi, jednoducho povedala, že: "Neurobím zo svojho života tragédiu."
Maïti bola skutočne pozoruhodná. Pohľad na seba naznačoval, že sen, byť veľkou klaviristkou sa celkom rozplynul. Stála pre voľbou - žiť život v trpkej nenávisti voči mužovi, ktorý ju "zničil", alebo sa rozhodnúť mu odpustiť. Začala chápať, že odpustenie nikdy nemôže byť len intelektuálna myšlienka, namiesto toho to musí byť niečo, čo je namierené voči niekomu.
Napísala: „Odpustenie neprichádza abstraktne, volá po niekom, komu môže byť adresované, niekomu, kým môže byť prijaté.“ Začala sa modliť za svojich väzniteľov a najmä za mladého lekára, ktorý ju mučil.
V roku 1984, rovnako nečakane ako ju zatkli v roku 1943, ju kontaktoval Leo, bývalý nacistický lekár. Leo bol teraz starý a chorý. Keďže mu nedávno diagnostikovali smrteľnú chorobu, bál sa smrti. Spomenul si na mladú kresťanku, ktorá, aj keď ju mučil, lipla na svojej viere v Boha a nebo. Napísal jej, či Maïti stále verí v takéto veci. Odpísala mu, že stále verí. Toto viedlo k ďalšej komunikácii, v neposlednom rade o tom, čo sa medzi nimi odohralo asi pred 40 rokmi. Leo sa potom rozhodol Maïti navštíviť.
Aké bolestivé spomienky musela Maïti spôsobiť ich korešpondencia, možno len hádať, aj to, aké myšlienky a emócie prežívala, keď čakala na svojho návštevníka. No možno tiež vedela, že toto druhé stretnutie bude pre ňu aj pre Lea rovnako rozhodujúce ako ich prvé, pred 40 rokmi.
Keď bývalý lekár prišiel do domu svojej bývalej „pacientky“, prosil ju o odpustenie. Vzala jeho hlavu do dlaní a pobozkala ju. Keď ho potom objímala, odpustila mu.
Neskôr o tejto chvíli povedala: „Objala som ho, aby som ho hodila do Božieho srdca. A Leo [ako som to urobila] zamrmlal: ‚Odpusť mi.'“
Akýkoľvek dar bol daný Leovi v ten deň, ďalší väčší dostal Maïti. 40 rokov sa modlila za silu odpúšťať. Pretože vedela, že týmto činom bude oslobodená aj ona. O tomto dni neskôr povedala: „Odpustenie mu ma oslobodilo.“ V tomto úplne nepredvídanom stretnutí v roku 1984 boli modlitby Maïti Girtannerovej podivne vypočuté.
