%20(1).jpg)
Goethe nazval svätého Filipa Neri najveselším zo všetkých svätcov. Z jeho života sa rozpráva mnoho humorných historiek. Ale jeho ľudskosť vychádzala z jeho úprimného a heroicky svätého života a veľkej zbožnosti pri svätej omši.
Stačil závan pomyslenia nad Božou láskou a tá ho hneď strhla do svojich tónov, takže Filip už nevnímal okolie. Bol tak hlboko preniknutý Ježišovou láskou pri jeho obeti svätej omše, že stačilo, aby omšu ešte len začal a hneď sa ocitol v nebezpečenstve, že sa ocitne mimo sveta. A to práve nechcel. Láska k Bohu a jeho prebývanie s Bohom bolo čosi tak dôverné, že by to nevystavil na obdiv nikomu na svete. Preto sa pred svätou omšou naschvál rozptyľoval, aby jeho rozlet a únik zo sveta pri svätej omši nebol taký nápadný a prudký. Netreba sa potom čudovať, ani pohoršovať nad tým, že si pred svätou omšou spieval a hral sa so psom.
Svätý Filip Neri nič nenávidel viac, ako strojenú svätosť, ľudí, ktorí sa tvárili sväto a prenábožne spínali ruky, či prekrúcali oči. Raz k nemu prišli na návštevu hľadači zázrakov, pútnici za svätými, ale vlastne ich skôr zaujímali ich videnia a zjavenia. Títo dvaja pútnici z Poľska počuli o svätom Filipovi.
Filip ich vľúdne prijal a potom vytiahol svoju starú milovanú knihu vtipov Piovana Arlotto. Čítal im jeden vtip za druhým a sám im úprimne smial. Zrazu však spozoroval, že títo lovci "senzácií" zmizli. Svätý Filip sám pre seba zamrmlal: "Dobre im tak. Prišli sa na mňa pozrieť ako na cudzokrajné zviera. Chceli vidieť svätého a videli hlupáka. Dobre im tak, prečo sú takí hlúpi?"
Ale vráťme sa späť k jeho láske k Bohu. Tá bola neobyčajne prudká. Už pri letmej spomienke na Boha a jeho lásku sa mu srdcu prudko rozbúšilo, ale až po jeho smrti sa porozumelo, prečo mal taký neobyčajný tlkot srdca - pri prehliadke sa prišlo na to, že jedno rebro nevydržalo tieto nárazy a prasklo, takže Filip mal neobyčajne zväčšené srdce. Jeho vnútorná láska bola sprevádzaná telesnou teplotou, ohňom, ktorý sprevádzal výbuchy Božej lásky.
Počas Turíc v roku 1544 sa modlil na svojich najobľúbenejších miestach v katakombách a vtedy pocítil obrovský oheň a srdce sa mu prudko rozbúšilo. Uvedomil si, že jeho srdce potrebuje väčší priestor a vtedy pocítil, ako zdvihla komora nad srdcom.
Po jeho smrti sa pri prehliadke našlo prasknuté rebro, ktoré sa vyklonilo dosť dopredu a uvoľnilo tak miesto medzi chrupavkami a hrudným košom a srdce sa tak nezvyčajne zväčšilo. Jeho lekár zverejnil odborný výklad o tomto mimoriadnom prípade a zmieňuje sa o tom aj slávny lekár svojej doby Cesalpini.
Milosrdný Boh a milosrdné oči Panny Márie boli pre Filipa sladkou a častou skúsenosťou. Neraz preplakal sladkými slzami celé Salve Regina. A toto mu dalo prežiť istotu, že máme veľkú, dobrú a milosrdnú Matku. S Máriou sa utešoval, zveroval jej svoje bolesti a starosti, s veľkou láskou hovoril o Nej kajúcnikom a predovšetkým mládeži. Ukazoval im v Nej ich pravú, rozumejúcu Matku. Keď raz ochorel, mysľou sa ocitol kdesi inde a zrazu vzrušene volal: "Nechajte ma predsa objať svoju Matku!" a naťahoval k nej svoje žilnaté ruky.
Hoci bol naplnený mnohými mimoriadnymi milosťami, stále pozoroval, že kresťanský život a zbožnosť nezáležia v týchto mimoriadnych zjavoch. Bol k nim veľmi nedôverčivý. Bolo by bývalo veľmi nebezpečné, keby rodiaca sa reforma mala byť kompromitovaná vizionármi. Aj preto prísne karhal tých, o ktorých sa dozvedel, že túžia po mimoriadnych zjaveniach. Varoval ich, že za týmito zjaveniami sa môže najľahšie skrývať ten, ktorý vie viac ako my a mnohokrát môže napodobniť Božie dary a zázraky, pretože je už jeho úlohou, aby chodil v Božích stopách ako tieň, ako ustavičná opica Božej všemohúcnosti.
Aj preto s neobyčajnou prísnosťou vyšetroval osem mesiacov Benincasu Orsolu, ktorá však v jeho skúškach obstála dobre. Od svojich zverencov, ktorí boli alebo sa domnievali, že mali mimoriadne zjavenia, či videnia žiadal, aby pýtali od Boha veľmi zreteľné dôkazy. Učil, že jedine dokonalé plnenie Božej vôle je zárukou spasenia.
Svätý Filip tiež veľmi dobre vedel, že keď sa duša oddá Bohu v pokore a úprimnosti, nemôže ju nechať blúdiť, ani ju ponechať bez svetla. Pre toto všetko bol ešte jeden veľký a hlboký dôvod. Pôsobením Filipa a iných svätých sa rozprúdil hlboký náboženský život. Nič však nemá toľko falzifikátov, ako náboženský život a jeho vrcholné stavy. Preto sa svätý Filip bál, aby tento živý a svieži prúd obrodeného duchovného života nebol zanesený nánosom prepiato nadšených, v prítmí a preludoch sa vyžívajúcich ľudí, ktorí by mohli duchovné hnutie ľahko zviesť na scestie.
Sám vedel, aká vážna a obťažná je cesta skutočného duchovného života. Preto, hoci bol taký činný, stále sa vracal do samoty, kde žil s Bohom, prebýval s ním, a kde načúval Jeho tichému hlasu. Veľmi túžil po uzobranosti, preto rád chodil za mesto na jeho najobľúbenejšieho miesto, ktorým bolo Kolloseum v noci a katakomby. A aj preto si všade, kde býval, vybral vždy nejaké odľahlé tiché miesto, aby k nemu nedoliehal hluk mesta.
Hovorieval, že je lepšie riadiť duše Duchom Svätým, ako dlhými úvahami a radami. Neučil nijaký duchovný systém, ani nezaložil žiadne duchovné školy, dokonca ani nebol pôvodcom žiadneho duchovného hnutia. Hojne iba prelieval svoje srdce a rozdával z plnosti svojho duchovného života. Mal však veľký dar urobiť zbožnosť prístupnou všetkým, predovšetkým prijateľnou pre mládež.
Jeho cesta k Bohu je cestou úplnej a stále rastúcej dôvery k Bohu, cestou dieťaťa k Otcovi, ktoré svojmu Otcovi verí, a vie, že Otec s ním zmýšľa dobre, oveľa lepšie, než dieťa samo so sebou. Učil, že Boh sa dáva duši vo svojej plnosti tak, ako sa Mu duša sama odovzdá a že sa nedá zahanbiť našou šľachetnosťou.
Poznal päť stupňov lásky k Bohu - najnižší stupeň je láska služobníka k Pánovi. Potom nasleduje láska chorého k lekárovi, ktorú strieda láska priateľa k priateľovi. Ale Boh nechce, aby sme zostali na tomto stupni, máme sa k nemu vinúť synovskou láskou, aby sme túto lásku, aby sme túto lásku korunovali mystickým vyvrcholením v láske manželky k manželovi. Hovorieval, že na poslednom stupni lásky niet milosti, ktorú by Boh odoprel človeku, ktorý sa mu takto celkom odovzdal a vydal na milosť i nemilosť, ako sa odovzdáva snúbenica snúbencovi.
Svojich zverencov však nehnal ihneď k tomuto najvyššiemu stupňu, pretože poznal mladistvý zápal, o ktorom vravel, že hasne tak rýchlo, ako vzplanie. Doporučoval časté sväté prijímanie, ešte častejšie svätú spoveď, v ktorej nechal vždy skôr pracovať a viesť Ducha Svätého. Jeho zásahy boli veľmi diskrétne, nechcel sa tu uplatňovalo jeho vlastné vedenie. Tiež netrpel na tom, aby jeho zverenci zúžili náboženstvo iba na teológiu, rozum a na poučky. Bál sa takých ľudí, ktorým celé náboženstvo sídlilo iba v rozume.
Predovšetkým odporúčal umŕtvovanie sebalásky, svojich hlavných chýb, pýchy. Tak, ako nenávidel pýchu, strojenosť, tak miloval prostotu, ktorá preňho bola sestrou jeho pokory. Preto tak veľmi miloval Félixa z Cantalice, ktorý chodil žobrať po rímskych uliciach. Svätý Filip sa často s ním stretával.
Jeho najobľúbenejšou cnosťou u seba aj u druhých bola pokora. Miloval ju, ako najistejšiu záruku Božej pomoci. Videl v duchu ľudskú slabosť a preto aj svoju slabosť a dobre vedel, že len Božou milosťou sme tým, čím sme v duchovnom živote a že každý pokrok a tiež spolupráca s milosťou je zasa darom milosti. Aj preto často opakoval: Pane, drž Filipa, lebo ťa zradí horšie ako Judáš. Jeho pokora sa zaskvela počas dôb prenasledovania, kedy pokojne a najmä pokorne znášal protivenstvá, vyšetrovania, hrozby, zákazy. Nikdy nedovolil radovať sa z pokorenia svojich nepriateľov. Bol taký presvedčený o svojej vnútornej nehodnosti a úbohosti, že mu bolo protivné, keď si ho iní ľudia vážili. Preto robil rôzne kúsky, aby sa nimi zosmiešnil a odvrátil tak od seba pozornosť a úctu ľudí.
Rovnakú metódu používal aj pri výchove svojich žiakov. Keď spozoroval, že ktorýsi z nich zakladá na svojej mladosti, kráse, či titule, pokoril ho práve v tom, na čom si zakladal. Vášnivo prenasledoval duchovnú pýchu. Mal veľkú nedôveru k chladným mozgom, hovoril, že sú najnebezpečnejším úskalím v duchovnom živote.
Svätý Filip videl do budúcna, kedy ho mnohí budú nazývať predovšetkým veselým svätým. Povedal: V službe Bohu sa nestačí len usmievať. Božie kráľovstvo nie je pre lenivcov, preto tu niet miesta na odpočinok.
Tak, ako bol oslobodený od všetkého, tak si chránil slobodu Božieho dieťaťa. Celý duch jeho oratória bol duch svätej, evanjelickej slobody. Preto sa tak dlho bránil presťahovať sa do svojej rehoľnej rodiny. Jeho radosť bola odrazom jeho úplnej istoty v Bohu. Mal radosť z Boha a preto radosť zo všetkého čo stvoril a pretože našim údelom v nebesiach má byť radosť, chcel dať ľuďom ochutnávať už tu v zbožnosti túto Božiu veselú radosť. Preto nemal rád zamračených, prudkých duchov, ktorí iba vzďaľovali od Boha.
Táto radosť mu získavala mladých a tiež on sám si udržal večnú mladosť. Táto radosť mu bola ochranou pred hriechom. Chcel ukázať, aké je radostné slúžiť Bohu, oveľa radostnejšie než slúžiť hriechu, v ktorom sa toľkokrát domnievame, že sme našli radosť a zábavu, no pritom iba nachádzame kričiacu nudu, ktorá je diablovým falzifikátom Božej radosti.
Vyžarovala z neho svätá Božia radosť, takže ľudia sa s ním neradi lúčili. Aj pre túto radosť bol svetlým lúčom pre umierajúcich, ktorí posilnení jeho radostnou tvárou a istotou svätej veselosti odchádzali do Božieho náručia upokojení.
Masima - Verím a Dôverujem
