%20(1).jpg)
Panna Mária sa Mélanie a Maximinovi zjavila v La Salette a Mélanie si na ňu takto spomína: Presvätá Panna bola veľmi veľká a súmerného vzrastu, zdala sa byť taká ľahká, že by s ňou mohol pohnúť aj najmenší vánok, a predsa stála nepohnuto a pevne.
Jej vzhľad bol velebný, vznešený, ale nebola taká vznešená, ako sú páni tu dolu. Svojou vznešenosťou vzbudzovala úctyhodnú bázeň. Zároveň jej Veleba dávala úctu, zmiešanú s láskou, čím k sebe priťahovala.
Jej pohľad bol sladký a prenikavý, jej oči akoby hovorili s mojimi, avšak rozprávka vyvierala z hlbokého a živého citu lásky k tejto uchvacujúcej kráse, ktorá ma roztavovala. Zo sladkosti jej pohľadu, z nepochopiteľne dobrotivej tváre sa rozumelo a cítilo, že priťahovala k sebe a chcela seba darovať, bol to výraz lásky, ktorý sa nedá vyjadriť slovami, ani písmenkami.
Odev Presvätej Panny bol striebristo-biely a veľmi skvejúci, nemal nič hmotné, bol zložený zo svetla, plný nádhery a slávy, meniaci a trblietajúci. Na zemi niet pre toto ani výraz, ani prirovnanie.
Svätá Panna bola celá krásna a celá utvorená a vycibrená láskou, pozerajúc na ňu som túžila po tom, aby som sa v nej rozplynula. V jej odeve, ako aj v jej osobe všetko dýchalo velebou, skvelosťou, nádherou neporovnateľnej Kráľovnej. Zdala sa krásna, biela, nepoškvrnená, skryštalizovaná, oslňujúca, nebeská, svieža, nová ako Panna, zdalo sa, že slovo Láska unikalo z jej striebristých a číročistých pier. Zdala sa mi ako dobrá Matka, plná dobroty, roztomilosti, lásky k nám, zľutovania, milosrdenstva.
Koruna z ruží, ktorú mala na hlave, bola taká krásna, taká skvejúca, že si nemôžete o tom urobiť predstavu - ruže rôznych farieb neboli z tejto zeme, bolo to zoskupenie kvetov, ktoré venčili hlavu Presvätej Panny v podobe koruny, ale ruže sa menili, alebo nahrádzali, potom zo stredu každej ruže vychádzalo také krásne svetlo, že uchvacovalo a ružiam dodávalo skvejúcu krásu. Z koruny ruží vyvstávali ako zlaté vetvy a trsy iných, menších kvietkov, premiešaných diamantmi. Celok tvoril veľmi krásny diadém, ktorý sám o sebe žiaril viac, než naše pozemské slnko.
Svätá Panna mala veľmi pekný kríž, zavesený na krku. Tento kríž bol akoby pozlátený, vravím pozlátený, aby som nepovedala zo zlatej dosky, lebo som videla mnohokrát pozlátené predmety s rozmanitými odtieňmi zlata, čo na môj zrak pôsobilo oveľa krajšie, ako obyčajná zlatá doska. Na tomto krásnom kríži, napospol skvejúcim sa svetlom, bol Ježiš, náš Pán, s rozpaženými ramenami na kríži. Takmer na samých koncoch kríža bolo z jednej strany kladivo a z druhej strany kliešte.
Pán Ježiš bol farby prirodzeného tela, ale žiaril veľkým leskom a svetlo, ktoré vychádzalo z jeho celého tela, sa zdalo ako skvejúce sa šípy, ktoré mi rozrývali srdce žiadosťou, aby som sa v Ňom rozplynula. Ježiš sa občas zdal byť mŕtvy - hlavu mal sklonenú a telo bolo ako zmalátnené, akoby malo padnúť, keby nebolo zadržiavané klincami, ktoré ho pútali ku krížu. Bola som ranená živým súcitom a bola by som chcela znovu opakovať celému svetu jeho neznámu lásku, najvrúcnejšiu a najživšiu vďačnosť k Bohu, ktorý nás vôbec nepotreboval k tomu, aby bol čím je, čím bol a čím vždy bude, a predsa, ó láska nepochopiteľná!
Stal sa človekom a chcel zomrieť, aby lepšie vpísal do našich duší a do našej pamäti Šialenú Lásku, ktorú mal k nám! Och, ako veľmi som nešťastná, že som taká chudobná vo vyjadrovaní, hoci by som mohla znovu a znovu rozprávať! O láske, áno, o láske nášho dobrého Spasiteľa k nám!
Po druhýkrát sa Ježiš zdal živý, hlavu mal vzpriamenú, oči otvorené a zdalo sa, že je na Kríži z vlastnej vôle. Tiež sa zdalo, že niekoľkokrát aj hovoril - zdalo sa, akoby chcel ukázať, že bol na Kríži pre nás, z lásky k nám, aby nás pritiahol k svojmu milovaniu, že má stále novú lásku k nám, že jeho láska od počiatku a od tridsiateho tretieho roku je stále tá istá aj dnes a navždy bude.
Svätá Panna plakala skoro celý čas, pokiaľ hovorila. Jej slzy tiekli jedna za druhou pozvoľne až k jej kolenám, potom mizli ako iskry svetla. Boli skvejúce a plné lásky. Chcela som ju potešiť, aby už neplakala, ale sa mi zdalo, že potrebovala ukázať svoje slzy, aby lepšie ukázala svoju lásku, na ktorú ľudia zabudli.
Chcela som sa jej vrhnúť do náručia a povedať jej: "Moja dobrá Matka, neplač! Chcem ťa milovať za všetkých ľudí zeme." Ale zdalo sa, že mi vravela: "Je ich toľko, ktorí ma nepoznajú." Bola som medzi smrťou a životom, vidiac z jednej strany toľko lásky, toľko žiadosti byť milovanou, a z druhej strany toľko chladu, toľko ľahostajnosti.
Och, Matka moja, Matka celá krásna a celá rozkošná, moja láska, srdce môjho srdca! Slzy našej nežnej, láskyplnej Matky, boli ďaleko od toho, aby zmenšili jej výraz Kráľovnej a Pani, naopak, zdalo sa, že ju skrášľujú a tým sa stala nádherne milá, krajšia, mocnejšia, plnšia lásky, materskejšia, úchvatnejšia a bola by som jedla jej slzy, nad ktorými poskakovalo moje srdce súcitom a láskou.
Ó, Matka viac než dobrá! Bola si obdarená všetkými prednosťami, ktorých je Boh schopný, Ty akoby si vyčerpala Božiu mocnosť, si dobrá a potom dobrá dobrotou samého Boha. Boh sa v Tebe rozmohol, tvoriac svoje pozemské i nebeské veľdielo.
Presvätá Panna mala žltú zásteru, ale bola žiarivejšia než mnoho sĺnk dohromady. Nebola to hmotná látka, bola to zmes lesku slávy, nádhery a toto všetko sa trblietalo a bolo uchvacujúcej krásy. Na presvätej Panne ma všetko unášalo a akoby mi našepkávalo, aby som sa klaňala Ježišovi a aby som Ho milovala vo všetkých stavoch jeho smrteľného života.
Presvätá Panna mala dve reťaze, jednu trochu širšiu, ako druhú. Na užšej bol zavesený kríž, o ktorom som sa zmienila vyššie. Tieto reťaze boli ako nádherné lúče veľkého, meniaceho sa a trblietavého lesku.
Črievičky boli biele, avšak striebristej belosti, skvejúce, okolo boli ruže, ktoré boli oslňujúcej krásy a z vnútra každej ruže vychádzal plameň prekrásneho a očiam veľmi príjemného svetla. Na črievičkách bola zlatá pracka, ale nie zo zlata zeme, no zo zlata raja. Pohľad na Pannu Máriu bol sám dokonalý raj.
Svätá Panna bola obklopená dvomi svetlami - prvé svetlo, bližšie pri presvätej Panne, dosahovalo až k nám, žiarilo prekrásnym a trblietavým leskom. Druhé svetlo sa akosi rozprestieralo okolo Krásnej Pani a my sme boli objatí týmto svetlom, stálo nepohnuto (totiž nemihotalo sa tak trblietavo), ale zasa žiarilo oveľa viac než naše úbohé pozemské slnko. Tieto svetlá neškodili očiam, a nijako neunavovali zrak. Okrem týchto svetiel, celého toho jasu, vychádzali ešte trsy alebo zväzky svetiel, či lúčov, svietiacich z tela Svätej Panny, z jej šiat a zovšadiaľ.
Hlas Krásnej Pani bol sladkoľúbivý, okúzľoval, uchvacoval, dobre pôsobil na srdce, nasycoval, búral všetky prekážky, utišoval, zjemňoval. Zdalo sa mi, že by som stále chcela pojedať jej krásny hlas, a moje srdce akoby tancovalo, alebo chcelo letieť k jej stretnutiu, aby sa v ňom rozplynulo.
Oči presvätej Panny, našej nežnej Matky, sa nedajú popísať ľudským jazykom. Aby sa o nich niečo povedalo, bolo by treba nejakého serafína, jazyk samého Boha, ktorý utvoril Nepoškvrnenú Pannu, veľdielo svojej všemohúcnosti.
Oči vznešenej Márie sa zdali tisíckrát krajšie než brilianty, diamanty a najhľadanejšie drahokami, žiarili ako dve slnká, boli sladké vtelenou sladkosťou, jasné ako zrkadlo. V jej očiach bol videný raj, priťahovali k nej, zdalo sa chcela darovať a pritiahnuť k sebe. Čím viac som na ňu pozerala, tým viac som ju chcela vidieť, čím viac som ju videla, tým viac som ju milovala a milovala som ju zo všetkých svojich síl.
Oči krásnej Nepoškvrnenej boli ako brána Boha, ktorou sa videlo všetko, čo mohlo opájať dušu. Keď sa moje oči stretávali s očami Matky Božej a mojej Matky, vnútri som ochutnávala blahé rozvlnenie lásky a všetko vo mne sľubovalo milovať ju, a rozplynúť sa láskou.
Keď sme pozerali na seba, naše oči spoločne hovorili svojim spôsobom, a tak veľmi som ju milovala, že som si priala ju objať uprostred jej očí, ktoré zmäkčovali a znežňovali moju dušu a pozývali ju, aby sa rozplynula v jej duši.
Jej oči privádzali sladké chvenie do mojej celej bytosti, aj som sa bála urobiť čo len najmenší pohyb. Tento jediný pohľad očí najčistejšej Panny by bol postačil, aby nastalo nebo niektorého blahoslavenca, bol by stačil, aby uviedol dušu do náplne vôle Najvyššieho vo všetkých udalostiach, ktoré sa počas smrteľného života naskytajú, bol by stačil, aby primäl túto dušu k ustavičným úkonom chvály, vďaky, zadosťučinenia a odpykania.
Tento jediný pohľad sústreďuje dušu v Bohu a činí ju ako za živa mŕtvou tak, aby nepozerala na všetky veci zeme, hoci by to boli veci na pohľad najváženejšie, nechcela by počuť hovoriť o ničom, než o Bohu a o tom, čo sa týka jeho slávy. Hriech je samojediné zlo, ktoré vidí na zemi, umrela by ním bolesťou, keby ju Boh nepodporoval. Amen.
Castellamare, 21. novembra 1878.
Mária z Kríža, Ježišova obeť,
rodená Mélanie Calvat, pastierka z La Salette
Masima - Verím a Dôverujem
