%20(1).jpg)
Príbeh tohto svätého opáta pustovníkov začína zázrakom jeho obrátenia. Vo Florencii žil jeden šľachtic, ktorého starší brat bol rytier. Ten pán mal ale sluhu, ktorý mu zabil brata, vzal si jeho koňa a všetko, čo mal, a išiel preč. Pretože pán chcel svojho brata pomstiť, hľadal vraha, ale nenašiel ho. Keď raz na Veľký piatok chcel ísť hore do benediktínskeho kláštora, kde je pochovaný svätý mučeník Minias (San Miniato), šiel úvozovou cestou. A tu nečakane narazil na hľadaného vraha. Zdesený sluha padol pred mladým šľachticom na kolená a prosil ho o milosť. Ten ale povedal: "Nie, ty si zabil môjho brata, tak musíš tiež zomrieť. Ale nechcem si svoje ruky zašpiniť tvojou krvou. Odovzdám ťa sudcovi, ten nech ťa súdi ako vraha."
Sluha vo svojom smrteľnom strachu hovoril: "Ach nie, milý pane, prosím vás, poďte so mnou hore do kláštora. Tam visí kríž. Keď vám kríž dá znamenie, urobte podľa svojej vôle."
"Zdá sa mi, že si medzitým prišiel medzi kazateľov. Dobre, poď teda so mnou!"
Keď prišli do kostola mníchov, vyhľadali kríž, namaľovaný na doske, a si pred neho obaja kľakli. Vtedy mladý šľachtic vyriekol: "Môj Pane Ježišu Kriste, ak mám vrahovi odpustiť, daj mi znamenie!" Namaľovaný kríž sa vtedy k nemu naklonil a videlo to mnoho ľudí, ktorí boli na pobožnosti v kostole.
Otrasený pán objal toho sluhu. "Pokoj s tebou, milý brat." Potom išli obaja do kláštora a prosili opáta o prijatie.
Jeden z nich sa stal svätým a volá sa Ján Qualbert, ktorého pamiatku slávi Cirkev 12. júla od roku 1679. Ján sa narodil v rodine Qualberti okolo roku 995 vo Florencii. Až do svojho obrátenia viedol svetský život a oddával sa ľahkomyseľným radovánkam. Potom ho ale Boh uchopil zmieneným zážitkom, Ján sa úplne obrátil a odvrátil sa od sveta.
Keď poprosil o prijatie k benediktínom, opát, ktorý jeho život poznal, požadoval od neho rok na skúšku, pričom sa zúčastňoval vo svetskom oblečení cvičení mníchov. Keď sa jeho otec plný smútku, že teraz mal stratiť druhého syna, vyrútil na kláštor, aby ho násilím priviedol späť, Ján utiekol do kostola. Pri oltári položil na seba obnosenú kutňu jedného brata a za prítomnosti mníchov si sám ostrihal vlasy na znamenie svojho nezmeniteľného rozhodnutia. Tú sa musel otec podvoliť a dal mu svoje požehnanie. To sa stalo roku 1013.
Qualbert teraz podrobil svoje zmysly bdeniu, pôstu a modlitbám a podriadil svoju vôľu najprísnejšej poslušnosti. Podarilo sa mu osvojiť si mníšske cnosti v takej krátkej dobe, že ho mnísi po smrti svojho opáta zvolili za jeho nástupcu. Ale on sa necítil pre to hodný. Pretože sa mu pod novým opátom kláštorný život nezdal byť dosť prísny, vydal sa okolo roku 1030 do samoty "Údolia tieňu", východne od Florencie, ktoré bolo neskôr pomenované na Vallombrosa. Tu založil s dvoma pustovníkmi rád "šedých otcov", ktorí žili podľa rehole svätého Benedikta, ale ako pustovníci.
Čoskoro k nim prišlo mnoho žiakov. Skôr než ich Qualbert prijal, požadoval od nich tvrdé skúšky sebazaprenia. Tak nechával novicov po dlhšiu dobu pásť ošípané a čistiť stajne vlastnými rukami. Pred zložením sľubov museli po tri dni a noci ležať nepretržite položení na zemi a uvažovať o utrpení Krista. Aký bol svätec mierny vo svojom srdci, tak prísne dbal na kláštornú disciplínu. Zakazoval svojim mníchom každú praktickú činnosť, ktorá patrila len laickým bratom. On sám sa ale nikdy nepovyšoval nad svojich bratov a slúžil Bohu vo všetkej pokore rovnako ako oni.
Lud hovorieval, že kto chce vedieť, kto je vo Vallombrose opátom, mal by chcieť vidieť toho, ktorý je z mníchov najpokornejší, najtrpezlivejší a najzbožnejší. Považoval sa za nehodného prijať svätenie a zostal po celý život laikom.
Boh na neho zoslal tiež rozličné utrpenie, takže bol stále chorý a svojou preveľkou horlivosťou priťahoval k sebe mnoho nepriateľov, z ktorých jeden mu dokonca usiloval o život. Trpel to všetko z lásky k Ježišovi a povesť jeho svätosti sa šírila ďalej a do celého kresťanského sveta.
Pracoval tiež pre čistotu Cirkvi, zvlášť proti vtedy veľmi rozšírenej simonii (svätokupectvo). Zakladaním a pripájaním ďalších kláštorov vznikal postupne rád valombroských. Qualberta vyhľadal aj pápež Lev IX., aby ho videl a pohovoril si s ním. Po tom, čo založil dvanásť kláštorov svojho rádu, dostal svätec vo svojich 77 rokoch silnú horúčku. Zomrel 12. júla 1073.
Bol pochovaný v Passignano pri Siene. Svätec je zobrazovaný vo svetlosivom rádovom odeve, s Kristovým obrazom v ruke alebo s Ukrižovaným, ktorý k nemu s miernosťou nakláňa hlavu. Veriacimi býva vzývaný proti posadnutosti, pretože jedného mnícha vyliečil z tejto choroby znamením kríža.
„Láska je žriedlom, z ktorého vyvierajú všetky ostatné cnosti. Je základom, na ktorom rastú všetky vetvy dobrých skutkov. K láske napomáha svornosť, podrobujúca sa vôli inej osoby.“ (sv. Ján Qualbert)
