%20(1).jpg)
Prečo v dnešnej dobe už nepočujeme o vypočutých prosbách a zázrakoch na príhovor svätého Prokopa? Nie je tým vinný svätý Prokop, ale my. Pritom ich vykonal mnoho, na opísanie všetkých by bolo treba veľa priestoru. Nateraz si pripomeňme zázračné vypočutie prosby doposiaľ žijúcej ženy a jej svedectvo.
„Keď mal môj syn štyri roky a doposiaľ nehovoril, navštívila som odborného lekára v pražskej nemocnici. Syna si tam nechali na odborné vyšetrenia. Keď som poňho prišla, bola mi oznámená veľmi smutná správa, že chlapec ma zasiahnuté určité centrá v hlave, nikdy sa nenaučí zrozumiteľne hovoriť a vyrastie z neho mentálne postihnutý (retardovaný) muž, ktorý raz skončí v ústave pre takýchto mentálne postihnutých ľudí. S veľkou bolesťou som cestovala domov vlakom z Prahy cez Čerčany a nebola som schopná ani na chvíľu sa stíšiť k modlitbe. Prišla mi na um spomienka na Sázavu a svätého Prokopa. Nevystúpila som z vlaku, aby som išla domov, ale pokračovala na Sázavu. Plná bolesti som ľudí ani nevnímala, kláštorná brána bola zatvorená, do chrámu ani na nádvorie som sa nemohla dostať, a tak som stála chvíľu pri bráne a snažila sa trochu upokojiť a poprosiť svätého Prokopa za dieťa, ktoré ma držalo za ruku. Prišla mi na um myšlienka: „Vráť sa späť k železničnej stanici!“ Neuvažovala som, bol to silný vnútorný hlas. Keď som sa vrátila, všimla som si svätoprokopskú kaplnku i so studňou. Prišla som ku kaplnke, chytila sa železnej mreže a dívala sa chvíľu na obraz svätého Prokopa. Spomenula som si na niektoré zázraky spojené so svätým Prokopom, o ktorých som počula ako dieťa od svojej mamičky. Začala som s vierou vzývať meno svätého Prokopa, chlapca som pustila a oboma rukami som sa chytila mreží, začala som plakať a slzy mi prudko tiekli z očí. Veľká bolesť, ktorú som mala, sa začala meniť v hlboký pokoj: „Pane Ježišu, ktorý si konal zázraky a konáš ich skrze svojich svätých, zachráň, uzdrav toto dieťa pre zásluhy služobníka Prokopa!“ Tá prosba nebola ani tak povedaná ústami ako hlboko v srdci. Pokoj ešte viacej zaplavil moju dušu, bolo mi dobre, cítila som tento zvláštny pokoj, ale vtedy som si spomenula na svojho chlapčeka. Otočila som sa a on hľadel uprene a spokojne na mňa! Otvorili sa mu ústa a pokojne a prirodzene povedal „Mama!“ Pri ďalšej prehliadke lekári trvali na svojom: „Dieťa síce začalo hovoriť, ale podľa odborných vyšetrení zostane psychicky postihnuté.“ Znovu som prišla na Sázavu a prosila Božieho Syna Ježiša Krista pre zásluhy svätého Prokopa o uzdravenie chlapca! Od tej doby už ubehlo 40 rokov, chlapec žiadne následky nemal. Zmaturoval a pracuje v zamestnaní dosť náročnom na psychiku. Pane Bože, kedykoľvek si na to spomeniem, ďakujem Ti za tento zázrak, ktorý si urobil na mocný prihovor svätého muža so Sázavy!“ /ukážka z knihy Svatý Prokop divotvůrce/
Nasledujúcu modlitbu sa môžete modliť sami, kdekoľvek je možné ju pomaly a uvedomelo opakovať a menovať len tu závislosť, ktorá sa vás týka. Pokiaľ si urobíte púť na Sázavu (ČR), môžete sa ju modliť v areáli kláštora, v chráme pri niektorej zo sôch svätého Prokopa či v krypte, kde vyhnal tisíc démonov. Je potrebná viera, viera biblická, kristologická, viera živá, nie mŕtva viera, ani nie magická.
Ježiš urobil všetko pre našu spásu a pre našu slobodu, ale krok musíte urobiť i vy. Prijať Ho, ako svojho osobného Spasiteľa a Pána a zrieknuť sa všetkých démonických závislostí.
Modlitba
Pane Ježišu Kriste, ktorý si za mňa zomrel a za moje hriechy prelial svoju krv, na mocný príhovor svätého Prokopa osloboď ma od démonickej závislosti… (napr. alkoholu, drog, hracích automatov, pornografie, homosexuality, cudzoložstva, onánie, astrológie, horoskopov, špiritizmu, mágie, veštenia a iných neopohanských pút). Amen.
Svätý Prokop sa narodil v Chotouni, okolo roku 985. Vzdelal sa v staroslovienčine a traduje sa, že bol istú dobu pobýval v ktoromsi slovanskom kláštore v Uhorsku, kde sa zdokonalil v slovanskej liturgii. Hoci bol ženatý, svoje povolanie videl v duchovnom stave a prijal kňazské svätenie, vtedy ešte prísne predpisy o kňazskom celibáte neboli známe.
Najskôr pobýval v jaskyni pri Jinoniciach a neskôr sa usadil v Posázaví. V kronike sa o ňom môžeme dočítať, že Prokop pohrdol márnosťou sveta, zriekol sa domu, manželky, príbuzných aj priateľov, dokonca aj seba samého, zriekol sa klamstiev sveta a jeho biednej nádhery.
Stal sa benediktínskym mníchom. Žil v modlitbe a v práci, rúbal stromy, obrábal pôdu, no vždy to bol predovšetkým pustovník. Neskôr sa k nemu pridali jeho syn a synovec spolu s ďalšími osobami a vznikla tak pustovnícka osada, v strede ktorej stála kaplnka zasvätená Panne Márii a svätému Jánovi Krstiteľovi.
Časom začali prichádzať za svätým Prokopom ľudia hľadajúci radu, telenú i duševnú pomoc. Jeho veľkým obdivovateľom sa stal knieža Oldřich, ktorý prispel na výstavbu sázavského kláštora, ktorý sa pod Prokopovým vedením stal významným strediskom náboženského života a kresťanskej kultúry.
Prokop mal jednu pevnú zásadu - Všetko pre Boha! Pre seba nič. - Keď sa priblížil čas jeho smrti, v kláštore bol jeden chorý človek. Prokop mu povedal, aby vyčkal do druhého dňa a keď zomrie, aby si vzal plášť, ktorým je prikrytý. Potom dostal Prokop záchvat, vyvolaný chorobou, rozlúčil sa s bratmi, ktorých ešte naposledy napomenul a utešoval a sväto zomrel. Chorý človek si obliekol po smrti Prokopa jeho plášť a celkom vyzdravel.
Masima - Verím a Dôverujem
