%20(1).jpg)
Presvätá Panna Mária si rady vyberá pre zjavenie svojich posolstiev, varovaní a dobrých rád pre ľudstvo malé deti. Nie je na tom nič čudné, veď deti boli odjakživa úprimné, jednoduché. Tak sa stalo aj v roku 1846, kedy sa stretla s Mélanie Calvat a Maximinom Giraudom v La Salette.
Mélanie Calvat sa narodila v Corpse 7. novembra 1831 ako štvrté z jedenástich detí. Po zjavení ešte do polovice decembra zostala v Ablandinse a potom sa, ako i Maximin, dostala do školy rehoľných sestier v Corpse. V roku 1851 prijala v hlavnom dome sestier Božej Prozreteľnosti v Corence pri Grenoble rehoľné oblečenie i meno Mária z kríža. Tu bola Melania - nie zo svojej viny - zle vedená. Navyše ju obťažovali početné návštevy a nebola na tom ani zdravotne celkom v poriadku. Aj preto nebola pripustená k zloženiu rehoľných sľubov.
Na krátky čas sa potom vrátila do Corpsu, odkiaľ ju istý anglický prelát, ktorý bol v La Salette na púti, s povolením biskupa z Grenoble zobral so sebou na konci roku 1854 do Anglicka. Tam vstúpila ku karmelitánkam v Darlingtone. Ale Mélanie to stále ťahalo domov, a tak po šiestich rokoch, v roku 1860, bola pápežom oslobodená od sľubu kláštora na Karmeli a tak sa mohla vrátiť späť do Francúzska.
Mélanie najprv bývala v kláštore Milosrdných sestier v Marseille, potom viedla detský domov. Po návrate do Marseille spoznala biskupa Castellamare, ktorý ju poveril výchovou mladých dievčat vo svojej diecéze v Taliansku.
Mélanie bola samotárska, po ničom netúžila viac, ako po samote. Raz povedala: "Prosím Pána, aby ma ukryl a dovolil mi trpieť." Začiatkom roka 1867 bola oficiálne prepustená z rádu a presťahovala sa do Castellamare blízko Neapola, kde žila ďalších sedemnásť rokov a tam aj spísala posolstvo, ako jej bolo zjavené.
Melánia viedla život v krajnej chudobe, plný utrpenia, ale hlboko náboženský a prísny. Až do konca zostala verná všetkému, čo sa týkalo zjavenia v La Salette. Hoci bola nevzdelaná a bez výchovy, vo veku osemnásť rokov bola považovaná za osvietenú a vzdelanú ženu. Napríklad mala povolenie viesť počas trvania noviciátu za prítomnosti novicmajsterky akési tlačové besedy pre kňazov, ktorí prichádzali zďaleka i zblízka a ktorí každú jej výpoveď zapisovali ako veľmi vzácnu a cennú. Neskôr tieto poznámky často použili, keď ich v nedeľu čítali počas kázní, alebo zverejňovali v novinách.
Keby mala Melánie Calvat takú novicmajsterku, ako vizionárka svätá Bernardeta Sobirousová, jej budúcnosť mohla byť úplne iná. A takto nie z vlastnej viny bola postavená do úlohy, ktorá nezodpovedala ani jej povolaniu, ani výchove, ani jej povahe. Kňaz Perrin, jeden z prvých farárov v La Salette správne povedal: "Biedna, musí za milosť, že uvidela Božiu Matku, draho platiť!"
Onedlho po zjavení, v Corpse u sestričiek a potom i v noviciáte ovládol Melániu skutočný smäd po čítaní. Celý život viedla bohatú korešpondenciu, v ktorej sa zhromaždilo viac ako tisíc listov. Mélánie rýchlo zistila, že svet sa o ňu zaujíma len vďaka tomu, že bola svedkom zjavenia. A biskup Grenoble po cirkevnom schválení pravdivosti zjavenia jasne vyhlásil: Teraz sa končí poslanie detí a začína sa poslanie Cirkvi! Možno i preto je pochopiteľné, že Melánia čoraz viac bojovala so zachovaním tajomstva, ktoré poznal len biskup z Grenoble, pápež a jeho dôverník.
V roku 1879, ako 47-ročná (trpela fóbiou z prenasledovania) zverejnila svoje tajomstvo. Cirkev toto tajomstvo nikdy neschválila, lebo nebolo totožné s tým, o ktorom písala v roku 1850 pápežovi. Keď mala šesťdesiatdeväť rokov, dala do tlače svoje Poznámky života, ktoré boli pokračovaním zápiskov z dvadsiateho roku jej života. Z poznámok bolo zreteľne vidieť, ktorými životopismi svätých a legendami sa inšpirovala a s ktorými postavami sa stotožňovala. V jej poznámkach sa spomína, že už pred rokom 1846 mala vízie, hrala sa s malým Ježiškom a sv. Jozefom atď.
To, čo jedného času povedala Mélanie o svojich predpovediach, sa týka i jej životných poznámok: Mali by sa spáliť! – pretože nemali veľa spoločného s historickou pravdou. Mélanie ťažko znášala, že jej biskup nepovolil vo svojej diecéze zložiť rehoľné sľuby a ani neschválil jej rehoľnú regulu.
I keď biskup v Grenoble cirkevne schválil zjavenie a stal sa veľkým ctiteľom Plačúcej Matky z La Salette, považoval za svoju povinnosť nedovoliť Mélanii zložiť rehoľné sľuby. Nielen že jej chýbala pripravenosť, ale i schopnosť podriadenia a zapojenia sa do nejakej komunity. To, čo raz ironicky napísala vo svojej korešpondencii, sa týka i jej samotnej: Mélanie z kríža je krížom pre každého, čiže ťarchou pre všetkých. Lenže zodpovednosť za tento stav leží viac na pleciach vychovávateľov a duchovných vodcov ako na nej.
15.decembra 1904 si biskup, jej duchovný vodca všimol, že nebola na svätej omši a tak po ňu poslal. Keď sa po viacnásobnom klopaní na dvere nikto neozýval, dvere vylomili a a Mélanie našli mŕtvu na zemi, s rukami vystretými ako v modlitbe.
Maximin Giraud sa narodil 27. augusta 1835 v Corpse. Po zjavení sa dostal v svojej rodnej obci do školy vedenej rehoľnými sestrami. V roku 1850, po návšteve svätého farára z Arsu, prežil duchovné cvičenia vo Veľkej Kartúzii pri Grenoble a prihlásil sa do malého seminára. V tom čase Maximin odcestoval do Ríma, aby tam vyzbieral peniaze na hlavný oltár do baziliky v La Salette. Vtedy sa vo Vatikáne urobila zbierka a vyzval sa celý katolícky svet, aby sa zapojil.
Maximin sa v roku 1856 presťahoval do Daxu, a potom do Aire-Sur-ľAdour do seminára, kde prednášal P. Champon. Keď pochopil, že nemá povolanie ku kňazstvu, začal v roku 1859 v Paríži študovať medicínu a pridŕžal sa nádeje, že možno neskôr odcestuje na misiu. Napokon po dvoch rokoch pochopil, že ani na túto profesiu nie je súci.
Ďalšie roky prežil Maximin Giraud ako súkromný učiteľ a kvôli mnohým ťažkostiam podliehal chorobám astme a reume, ktoré sa časom zhoršovali. V roku 1865 sa v Ríme prihlásil do pápežskej gardy, no bol v nej len šesť mesiacov, lebo mal problémy s dodržaním náročnej vojenskej disciplíny. Opäť sa vrátil do Paríža k spriatelenej rodine Jourdainovej, s ktorou sa v roku 1869 presťahoval do svojej rodnej obce Corps.
Maximin zostal po celý tento čas taký aký bol vždy – detský, trocha ľahkovážny, ale i úprimný, nábožný, bol veľkým ctiteľom Panny Márie a svätého Jozefa. Neochvejne dôveroval Panne Márii. Keď sa jedného dňa krátko po zjavení zastavil na moste nad priepasťou, dedinský policajt mu hrozil, že ak všetko neodvolá, zhodí ho z mosta. Maximin bez strachu odpovedal: "Len ma soť, samotná Krásna Pani zachráni."
Žil bezúhonným životom a nikdy nezmenil názor na zjavenie. Mélánie o ňom hovorila: Bol dobrosrdečný a štedrý. Videla som, ako si odtrhol chlieb od úst, aby dal ho chudobným, aj svoje vlastné oblečenie rozdal. Nikdy si pre seba nič nenechal z toho, čo mu niekto daroval."
Po celý život ho napĺňal zvláštny nepokoj, ktorý mu nedovoľoval sústrediť sa a ísť za svojím cieľom. S tým bola spojená bezstarostná ľahkomyseľnosť a naivita, ktorá mu zabraňovala brať ľudí i život vážne. Svedectvom toho je veľa typických situácií, napr. ako pastier v La Salette zjedol svoju desiatu už ráno, alebo ju dával psíkovi hneď ako vyšiel z domu. Keď ho žiadali, aby to vysvetlil prekvapený hovoril: "Prečo nie, teraz predsa nie som hladný."
V každej situácii sa správal slobodne, ale niekedy ho považovali za neslušného. Dokonca pri zjavení, keď sa s nimi Krásna Pani rozprávala, náhle sňal klobúk z hlavy a točil s ním na palici a potom hádzal malé kamienky až k nohám Krásnej Panej. Neskôr sa zahanbený Maximin bránil: "Vôbec to tak nebolo, ani jeden kamienok sa jej nedotkol."
Viacerí sa čudovali, že sa Maximin neoženil. Nakoniec jedného dňa jednoducho povedal: "Ten, kto raz videl Krásnu Paniu, už nikdy nemôže inú ženu ľúbiť tak, aby sa s ňou zosobášil."
Čo si myslel o sebe a o svojom vyvolení za vizionára Krásnej Panej, ukazuje jeho odpoveď na pochybnosti kamarátov, ktorí nevedeli pochopiť, prečo si Panna Mária vyvolila práve jeho: "Keby Panna Mária našla ešte väčšieho šintra, vtedy by si jeho vyvolila." Počas svojho života veľa rozprával o La Salette, a vždy s rovnakou láskou a presvedčením.
Najdojímavejší dôkaz vernosti Maximina Girauda sa našiel dokonca i v písomnom prehlásení: "Nezlomne verím, i za cenu svojho života, v zjavenie v La Salette 19. septembra 1846. Bránil som ho celý svoj život slovom i písmom i viacerými utrpeniami. Nech nikto po mojej smrti netvrdí, že by niekedy odo mňa počul odvolanie tej veľkej udalosti. Bol by som klamárom pred svetom i pred sebou samým."
Maximin Giraud zomrel v Corpse 1. marca 1875. Ešte na smrteľnej posteli vyznáva za prítomnosti biskupa, že čo sa týka La Salette, nikdy neklamal. Podľa jeho poslednej vôle je jeho srdce ako dôkaz vernosti uložené v lasaletskej bazilike Panny Márie na svätej hore na mieste zjavenia.
Masima - Verím a Dôverujem
