%20(1).jpg)
Mélanie Calvat si vybrala Matka Božia, Panna Mária, ako svoju vizionárku, keď sa v polovici devätnásteho storočia zjavila v alpskej La Salette, aby oznámila svetu svoje posolstvá.
Mélanie sa narodila v juhofrancúzskom Corps 7. novembra 1831 v početnej rodine. Otec Peter Calvat, známy predovšetkým ako drevorubač, prijímal aj inú prácu, aby mohol uživiť rodinu. Matka Julie Barnaud porodila svojmu manželovi desať detí. Mélanie bola štvrtá v poradí. Matka ju nemala rada a chovala sa k nej veľmi zle, pretože Mélanie s ňou nechcela chodiť na tancovačky a za zábavou.
Mélanie sa narodila v juhofrancúzskom Corps 7. novembra 1831 v početnej rodine. Otec Peter Calvat, známy predovšetkým ako drevorubač, prijímal aj inú prácu, aby mohol uživiť rodinu. Matka Julie Barnaud porodila svojmu manželovi desať detí. Mélanie bola štvrtá v poradí. Matka ju nemala rada a chovala sa k nej veľmi zle, pretože Mélanie s ňou nechcela chodiť na tancovačky a za zábavou.
Dievča chodila len málo do školy, už v šiestich rokoch nastúpila prvýkrát do služby. Rodina bola taká chudobná, že rodičia posielali občas deti žobrať. Preto tiež Mélanie už odmala pásavala kravy nielen susedom, ale aj v blízkom okolí.
Od jari až do konca jesene roku 1846 pracovala u Jean-Baptistu Praa v Ablandise, v osade blízko La Salette. Sused Praových sa volal Pierre Selme. Práve on si najal na jeden týždeň Maximina miesto chorého pastiera.
Mélanie bola na rozdiel od Maximina veľmi uzavretá a málovravná. Aj keď obe deti bývali v Corps, nepoznali sa, lebo Mélanie sa často zdržiavala mimo mestečko. Ani jeden z nich nehovoril francúzsky, iba nárečím. Nechodili do školy, ani na náboženstvo. Nevedeli čítať, ani písať. To, čo deti ešte spájalo v deň zjavenia, bola ich chudoba. Mélanie, podobne ako Maximin, nemala doma príliš lásky a rodinného tepla. Deti boli chudobné nielen preto, že nemali peniaze, ale predovšetkým preto, že nemali pochopenie, lásku a vzdelanie, neprežili radostné detstvo.
Od jari až do konca jesene roku 1846 pracovala u Jean-Baptistu Praa v Ablandise, v osade blízko La Salette. Sused Praových sa volal Pierre Selme. Práve on si najal na jeden týždeň Maximina miesto chorého pastiera.
Mélanie bola na rozdiel od Maximina veľmi uzavretá a málovravná. Aj keď obe deti bývali v Corps, nepoznali sa, lebo Mélanie sa často zdržiavala mimo mestečko. Ani jeden z nich nehovoril francúzsky, iba nárečím. Nechodili do školy, ani na náboženstvo. Nevedeli čítať, ani písať. To, čo deti ešte spájalo v deň zjavenia, bola ich chudoba. Mélanie, podobne ako Maximin, nemala doma príliš lásky a rodinného tepla. Deti boli chudobné nielen preto, že nemali peniaze, ale predovšetkým preto, že nemali pochopenie, lásku a vzdelanie, neprežili radostné detstvo.
Mélanie poznala svoj domov a rodinu iba v čase zimných mesiacov. Stále sa zdržiavala niekde u cudzích ľudí, často spala v chlieve spolu s dobytkom, ktorý strážila. Niet preto divu, že bola uzavretá do seba.
"Odpovedala iba áno, alebo nie," povedal o nej hospodár Jean-Baptiste Praa. Namiesto s ľuďmi sa rozprávala s kvetmi a zvieratami. Keď jej ale boli kladené otázky týkajúce sa zjavenia, zodpovedala ochotne a otvorene.
"Odpovedala iba áno, alebo nie," povedal o nej hospodár Jean-Baptiste Praa. Namiesto s ľuďmi sa rozprávala s kvetmi a zvieratami. Keď jej ale boli kladené otázky týkajúce sa zjavenia, zodpovedala ochotne a otvorene.
Štyri roky bývala u Sestier Božej Prozreteľnosti, avšak chýbali jej schopnosti k učeniu. Od novembra 1847 mala jej predstavená obavu, že Mélanie využíva slávu, ktorú jej prinieslo zjavenie, preto grenobelský biskup odmietol jej žiadosť o rehoľné sľuby. Mala sa najprv naučiť kresťanskej pokore.
Nanešťastie, Mélanie načúvala ľuďom, ktorí jej prinášali vieru v ľudové proroctvá, skoro-apokalyptické a skoro-mystické teórie. Bola nimi poznamenaná po celý život.
V Melaniných hlásaniach sa preplietali jej sny a predstavy s posolstvom z La Salette. Týmito občas podivnými proroctvami sa chcela vysporiadať s ľuďmi, ktorí jej ublížili, alebo s ktorými mala problémy. Asi boli aj reakciou na poníženie, ktoré prežívala vo svojom detstve a mladosti.
V Melaniných hlásaniach sa preplietali jej sny a predstavy s posolstvom z La Salette. Týmito občas podivnými proroctvami sa chcela vysporiadať s ľuďmi, ktorí jej ublížili, alebo s ktorými mala problémy. Asi boli aj reakciou na poníženie, ktoré prežívala vo svojom detstve a mladosti.
V roku 1854 biskup Ginoulhiac napísal: "Proroctvá, ktorá sa pripisujú Melánii, nie sú pravdivé, nie sú od Boha. Nemajú s udalosťou v La Salette žiadnu súvislosť. Sú neskoršie než zjavenie."
Biskup ďalej píše: "Deťom bola ponechaná plná sloboda, aby mohli potvrdiť, alebo poprieť pravdivosť posolstva. Ony ale nikdy nezmenili obsah posolstva z La Salette." To isté vyhlásil biskup 19. septembra 1855 na hore La Salette. Bohužiaľ, Mélanie naďalej predkladala svoje prorocké predstavy, a to aj za pomoci takého známeho človeka, akým bol Leon Bloy, ktorý začal formovať hnutie "mélanistov". Vychádza zo zjavenia v La Salette, ale zároveň používa ťažko prijateľné Melaniine vízie. Obsahovo sú jej predpovede náboženským prejavom, ale v praxi nemajú nič spoločného s učením cirkvi a s poslaním z La Salette. Opúšťa sa v nich pevnosť kresťanskej viery, ktorú Mélanie deformuje v duchu svojich predstáv a neplodných vízií.
Biskup ďalej píše: "Deťom bola ponechaná plná sloboda, aby mohli potvrdiť, alebo poprieť pravdivosť posolstva. Ony ale nikdy nezmenili obsah posolstva z La Salette." To isté vyhlásil biskup 19. septembra 1855 na hore La Salette. Bohužiaľ, Mélanie naďalej predkladala svoje prorocké predstavy, a to aj za pomoci takého známeho človeka, akým bol Leon Bloy, ktorý začal formovať hnutie "mélanistov". Vychádza zo zjavenia v La Salette, ale zároveň používa ťažko prijateľné Melaniine vízie. Obsahovo sú jej predpovede náboženským prejavom, ale v praxi nemajú nič spoločného s učením cirkvi a s poslaním z La Salette. Opúšťa sa v nich pevnosť kresťanskej viery, ktorú Mélanie deformuje v duchu svojich predstáv a neplodných vízií.
V roku 1854 sa dostala Melánie vďaka kňazovi z Anglicka do ostrovnej krajiny. V ďalšom roku vstúpila do kláštora ku karmelitánkam v Darlingtone. Ale zase urobila iba časové rehoľné sľuby a v roku 1860 odtiaľto odišla.
Jej ďalší pokus o rehoľný život je spojený so Sestrami Ľútosti v Marsilio. Po krátkom pobyte v ich kláštore v Kefalinii prešla opäť ku karmelitánkam v Marsilio a potom na chvíľu k Sestrám Ľútosti.
Po niekoľkých dňoch strávených v Corps a na hore v La Salette sa rozhodla presťahovať sa do Talianska do Castellamare blízko Neapola, kde žila sedemnásť rokov. Tu spísala svoje "tajomstvo", ktoré v rôznych verziách obiehajú svet dodnes, a tiež rehoľný poriadok pre prípadný vznik jej vlastnej kongregácie. (Je potrebné povedať, že Mélanie niekoľkokrát žiadala o súhlas s tlačou rôznych svojich brožúr, ale ani raz ho nedostala. Odvolávanie sa mélanistov k autorite biskupa Lepideho, a to až do dnešnej doby, je neoprávnené.)
Jej ďalší pokus o rehoľný život je spojený so Sestrami Ľútosti v Marsilio. Po krátkom pobyte v ich kláštore v Kefalinii prešla opäť ku karmelitánkam v Marsilio a potom na chvíľu k Sestrám Ľútosti.
Po niekoľkých dňoch strávených v Corps a na hore v La Salette sa rozhodla presťahovať sa do Talianska do Castellamare blízko Neapola, kde žila sedemnásť rokov. Tu spísala svoje "tajomstvo", ktoré v rôznych verziách obiehajú svet dodnes, a tiež rehoľný poriadok pre prípadný vznik jej vlastnej kongregácie. (Je potrebné povedať, že Mélanie niekoľkokrát žiadala o súhlas s tlačou rôznych svojich brožúr, ale ani raz ho nedostala. Odvolávanie sa mélanistov k autorite biskupa Lepideho, a to až do dnešnej doby, je neoprávnené.)
Neskôr sa Melánie objavila na juhu Francúzska v Cannes, potom v Chalon-sur-Saôn, kde stále hľadala pomoc pre založenie kongregácie. Súdnou cestou, za pomoci kanonika Brandta z Amiens, sa snažila získať súhlas biskupa Perrauda z Autunu. Svätá stolica však potvrdila odmietavá slová biskupa.
Po nejakej dobe sa objavila na fare v Diou v Allier u farára Combe, ktorý mal záujem o rôzne proroctvá. Tu dopísala svoju autobiografiu, ktorá je však viac prácou beletrickou, v ktorej predstavuje seba samu takmer zázračným a mystickým spôsobom.
Rôzne Mélaniine posolstvá, ktoré si vymyslela a vydala pod záštitou La Salette, naozaj nemali nič spoločné s tým, čo hovorila spolu s Maximinom večer po zjavení a počas najbližších rokov po zjavení. Kedykoľvek sa jej niekto pýtal, napríklad aj po rokoch, na udalosť z 19. septembra roku 1846, Mélanie sa v okamihu menila v chudobnú dievčinu z dediny, o ktorej nikto pred zjavením nepočul. Vždy opakovala slovo za slovom, celé posolstvo rovnako ako Maximin, po celý život úplne rovnako, ako ho vyslovili v prvých dňoch po zjavení.
V závere nepokojného života sa Mélanie opäť vrátila do Talianska, do Altamury pri Bari. Tu 14. decembra 1904 zomrela. Odpočíva v hrobke pod mramorovou doskou, na ktorej je zobrazená Matka Božia z La Salette, ako prijíma chudobnú pastierku do neba. Mélanie zostala po celý svoj ťažký život chudobnou a zbožnou, vernou posolstvu z La Salette.
Masima
zdroj: Rytier Nepoškvrnenej
