Pomohla mu pripraviť sa na cestu do večnosti

Pán Xavier ochorel a nemal nikoho, kto by sa ho ujal a ošetroval. Dobrí susedia prosili sestry kongregácie Panny Márie Pomocníčky kresťanov v Chambéry, aby sa neho pozreli. Aj keď mali sestry plné ruky práce, jedna z nich sa k tejto práci ponúkla.

Hneď v prvú noc videla, ako je na tom pán Xavier zle. A na cestu na večnosť vôbec nie je pripravený. Náboženské povinnosti si dlhé roky neplnil. Jeho syn, ktorý toto otcovo zmýšľanie poznal, sestre povedal: "Zavolať kňaza je nemožné. Už tu bol, otec ho síce zdvorilo prijal, ale o spovedi nechcel ani počuť. Povedal mi, že pochovaný chce byť cirkevne, ale o ostatnom nechce ani počuť, zvlášť kňaza aby som mu nevodil."

Uplynuli tri dni naplnené starosťami a obavami. Sestra chcela dušu chorého zachrániť za každú cenu, čo najobetavejšie ho ošetrovala a pritom polohlasne hovorila: "Môj Ježišu, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy tvojich svätých rán!"

Sestra začala znovu naliehať na syna, aby priviedol kňaza. A tu sa stalo čosi nevídané! Pán Xavier sa ani trochu nevzpieral a od tej chvíle bol celý zmenený. Predtým bol mrzutý a nevýrečný, teraz vravel povzdychy k svätým ranám spolu so sestrou.

Keď pre hrozné bolesti, ktorými trpel, zo zvyku zaklial, sestra ho upozornila: "To sa nesmie, keď trpíme, musíme hovoriť - Môj Ježišu, odpustenie...!"

A pán Xavier, plný dobrej vôle, sa potom uprostred kliania zastavoval a opravoval sa: "Ach, takto nesmiem hovoriť! Môj Ježišu, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy tvojich svätých rán!"

Občas sestričke povedal: "Sestrička, modlite sa za mňa, mám mnoho odpykávať." Sám sa ustavične modlil, prejavoval veľmi dobré zmýšľanie a uisťoval, že keby mohol ešte raz žiť, svoj život by zariadil inak.

Konečne prišla smrť, ale taká, že mu otvorila nebeskú bránu:

Pre dušu, ktorá umiera v mojich ranách, nie je smrti, lebo moje rany jej dajú pravý život.

Masima