Zázrak v Moncada

Bola Svätá noc roku 1392. Hodiny na veži odbili jedenástu hodinu. Chvíľu nato vysielali zvony prvé melodické znamenie. Studený vietor roznášal pozvanie na polnočnú svätú omšu do ulíc obce Moncada, cez ryžové polia a pomarančové sady až k mestu Valencia. 

Napriek zimnej noci vychádzali bohatí z kaštieľov, chudobní zo svojich chalúp a náhlili sa ku kostolu. Nič ich nemohlo zadržať. Veď bola Svätá noc a každý sa chcel zúčastniť na polnočnej. Aj malé deti presadili svoju vôľu, dobre zababušené odchádzali so svojimi rodičmi. Veď túžili vidieť Ježiška, Máriu i Jozefa, anjelov, jasličky i pastierov. Už sa nevedeli dočkať skorého odchodu. 

Ich živé, čierne očká sa nevedeli nasýtiť pohľadom na pastierov, na pekne vyzdobené jasličky umiestnené pri bočnom oltári. Zrazu malé dievčatko drglo matku a tíško sa spýtalo: "Jasličky sú prázdne. Kde je Jezuliatko?"

"Po modlitbe ho pán farár položí do jasličiek. Musíš trocha čakať a byť pekne ticho!" 

V sakristii si kňaz obliekal posvätné rúcho a zamyslene sa zahľadel na kríž visiaci na stene. Na pánu farárovi nebolo vidieť také vianočné nadšenie ako u detí, ktoré netrpezlivo sedeli v prvých laviciach. Bol to šľachetný a svedomitý kňaz, ale niekedy až veľmi úzkostlivý. Zlý duch na neho neustále útočil, nedal mu pokoja, chcel využiť jeho jemnosť a urobiť ho neistým pri posvätnom povolaní. 

Trápili ho pochybnosti, či jeho kňazská vysviacka je platná, pretože bol vysvätený v čase, keď Cirkev žila v ťažkých, komplikovaných pomeroch a dokonca na Petrovom stolci boli dvaja pápeži. Dobrý kňaz veľmi mnoho trpel. Prosil Pána Boha o milosrdenstvo, aby ho zbavil pochybností, dokonca sa odhodlal aj k pohovoru so svojím biskupom a keď to bude potrebné, mienil ho poprosiť, aby ho vysvätil znova. Takto by sa raz navždy zbavil pochybností. 

Keď odbili hodiny na veži dvanásť, vkročil pán farár do slávnostne vyzdobeného kostola. Svätá omša sa začala. Kňaz sa ponížene modlí: "Pane, zmiluj sa! Kriste, zmiluj sa! Pane, zmiluj sa!" Potom zaintonoval potešujúce vianočné slová: Glória in excelsis... Pritom potichu prosil Vykupiteľa, aby sa nad ním zmiloval a jeho úzkostlivej duši poskytol vytúžený pokoj. Svätá omša pokračovala.

S veľkou úctou vyriekol potom kňaz slová premenenia a vysoko zdvihol svätú hostiu. V kostole nastalo zbožné ticho. Všetci pokľakli a ich zraky i srdcia vzdávali úctu Spasiteľovi. Zrazu sa ozval detský hlások: "Mama, aké krásne dieťa. Pozri hore, mama!" 

Matka okrem bielej hostie nevidela nič iné. Bolo jej nepríjemné, že dieťa tak nahlas prehovorilo, preto sa pokúšala malú Inéz umlčať. Dieťa poslúchlo a mlčalo, no jeho tvár žiarila radosťou a ani na okamih nespustila oči z krásneho dieťaťa, ktoré sa mu však po svätom prijímaní stratilo. 

Živé čierne očká malej Inéz hľadali dieťatko po celom oltári. Tichučko chcela svojej matke povedať, čo videla, ale matka ju hneď umlčala: "Buď ticho! Hneď po svätej omši položí kňaz Jezuliatko do jasličiek, potom ho uvidíš." Duchovný skutočne niesol malú sošku Jezuliatka slávnostne k bočnému oltáru. Položil Jezuliatko do jasličiek, pričom ľudia spievali.

Medzitým, čo ľudia spievali, obrátilo sa dieťa k matke: "Mami, to nie je živý Ježiško, ktorého som predtým videla na oltári." Matka kývla hlavou. Aké čudné nápady má dnes moja dcérka. Inokedy bola v kostole tak ticho a dnes? 

"Modli sa, dieťa, a buď konečne ticho!" 

Inéz zopla rúčky a modlila sa, lebo sa práve začala druhá svätá omša. Po slovách premenenia zdvihlo dievčatko prst a ukazovalo na oltár: "Pozri sa, mami, v rukách kňaza je zase malý Ježiško. Ó, aký je krásny. Pohybuje sa a usmieva sa na mňa. Mami, nevidíš?"

V skutočnosti prežívala Inéz už druhý raz ten istý zázrak. Aj pri tretej svätej omši sa jej dostalo tej istej milosti. Viacerí veriaci sa čudovali malému dievčatku a po svätej omši ho zaplavili mnohými otázkami. Inéz s radosťou rozprávala, ako malý Ježiško vyzeral, ako sa na ňu díval a ako žehnal prítomných ľudí. 

Táto správa sa čoskoro rozšírila po celej dedine. Dopočul sa o nej aj kňaz, ktorý nechal Inéz zavolať. Dieťa odpovedalo jednoducho a stručne a ani pri krížových otázkach sa nedalo zmiasť. Z jeho čiernych nevinných očí žiarila pravda. Teraz poznal kňaz v celej udalosti zásah Boží. 

Urobil si tento záver: "Zdá sa, že moja vysviacka je predsa platná!" Nebol si však celkom istý, preto podrobil dieťa ešte jednej skúške. 

Po niekoľkých dňoch prišla ako obyčajne do kostola na svätú omšu. Kňaz vzal tri rovnaké hostie a položil ich na oltár. Pri premenení konsekroval kňaz iba dve z nich, tretiu položil nabok. Pri svätom prijímaní jednu ako zvyčajne prijal sám. Potom zavolal malú Inéz na stupeň oltára a ukazujúc na dve hostie, sa jej pýtal: "Aj teraz vidíš Ježiška?" 

Dievčatko ukázalo prstom na konsekrovanú hostiu a radostne zvolalo: "Ó, áno! V tejto hostii vidím malého Ježiška, ale v druhej nie. Ó, aký je krásny!"

Kňaz bol šťastný. So slzami v očiach kľakol k oltáru a ďakoval Božskému dieťaťu z celého srdca za tento milý zázrak, ktorý ho konečne oslobodil od pochybností. Inéz neskôr ako dospelé dievča vstúpila do kláštora. Žila sväto dovtedy, kým ju malý Ježiško nezavolal do večnej vianočnej radosti.

Masima - Verím a Dôverujem

zdroj: Mária Haeseleová - Eucharistické zázraky