%20(1).jpg)
Františkánska sestra Mária Fidelis Weissová sa narodila 12. júna 1882 a zomrela 11. februára 1923, na sviatok „Panny Márie z Lúrd“, čo je dnes zároveň Svetový deň chorých. Jej život bol zmierlivou obeťou za obrátenie a záchranu hriešnikov. Silu čerpala pritom z mystického osvietenia a zjednotenia s Pánom na kríži.
Idylicky položený kláštor Reutberg leží asi 45 km južne od Mníchova v okrese Bad Tölz-Wolfratshausen na jednom pahorku pri Sachsenkame. Kláštorný kostol v sebe ukrýva okrem známeho Reutberského Jezuliatka zvláštny poklad, a to hrob sestry Márie Fidelis Weissovej, františkánky zosnulej v povesti svätosti. 15. októbra 1982 bol v Ríme zahájený apoštolský proces jej blahorečenia.
Svoj mystický život, vyznačujúci sa horúcou láskou k Bohu a nevýslovným utrpením za záchranu duší, prežívala veľmi pokorne, v skrytosti. Do toho, čo prežívala, zasvätila v poslušnosti len svojho špirituála Johanna Mühlbauera.
Sestra Mária Fidelis, kedysi Eleonóra Weissová, sa narodila 12. júna 1882 v Kemptene a už veľmi skoro prejavovala veľkú záľubu v modlitbe. Chodila pravidelne so svojou rodinou do kostola a už čoskoro hmatateľne zakúsila skutočnú Božiu prítomnosť. Veľmi intenzívne sa pripravovala na prvé sväté prijímanie a pri prijatí Eucharistie pocítila, ako sa s ňou Ježiš vrúcne zjednotil. V tomto okamihu nevidela a nepočula nič z toho, čo sa dialo okolo nej.
V 16 rokoch začula volanie, aby sa stala nevestou Kristovou a prežila život v kláštore. Na radu svojho farára sa obrátila na kláštor Reutberg. Kvôli jej mladosti jej tamojšia predstavená nakázala, aby si najprv osvojila zručnosť v ručných prácach a v hre na organ. Tým sa začalo jej vzdelávanie v Inštitúte chudobných školských sestier v Lenzfriede pri Kemptene. Tam bola prijatá do Tretieho rádu sv. Františka a dostala meno Serafika.
Keď mala 20 rokov, konečne vstúpila 16. októbra 1902 do kláštora Reutberg. Od tej chvíle prijala meno sestra Mária Fidelis. Obliečka nasledovala 4. júna 1903, sľuby zložila 21. júna 1904. Rozprávala: „V okamihu zloženia sľubu sa vylial až do vnútra mojej duše taký hlboký, blažený mier, že sa to nedá vypovedať.“ Vyše dvadsať rokov vykonávala v kláštore službu varhaníčky a učiteľky ručných prác v vtedy existujúcej dievčenskej škole.
Vo svojej horúcej láske a veľkej túžbe po Ježišovi sa veľmi postila a preberala na seba mnohé cvičenia v pokání. Tým dosiahla hlboký vzťah k svojmu Pánovi. Cítila neustále Božiu prítomnosť, prežila však napriek tomu v rokoch 1908 – 1911 takzvanú „temnú noc“ a cítila sa úplne osamotená. Ježiš pre ňu zmizol. Jeden kňaz sa o tom vyjadril, že to bola skúška, podobne ako napríklad u svätého Jána od Kríža.
Dlhú dobu zotrvávala vo vnútornej modlitbe. Mohla hovoriť s Ježišom bez toho, aby používala modlitebnú knižku, nebola si však vedomá, či išlo o mystickú modlitbu. Často mala vnuknutie, videnie a extázu. O svojich vzletoch k Bohu napísala: „Som ihla, ktorá sa nemôže sama predrať k inému predmetu. Ale magnet – to je môj Ježiš – ma pritiahol bez toho, aby som ja, úbohá ihla, mohla odporovať.“
Ponúkla sa Ježišovi na záchranu hriešnikov. Preto jej Boh nakladal stále znova veľké duševné utrpenia, ktoré sa prejavovali tým, že dostávala pochybnosti o viere a zažila odvrátenie Boha od hriešnikov. Tieto utrpenia pokračovali, kým títo hriešnici nezomreli v pokoji. Všetky jej modlitby, pôsty a obete smerovali k záchrane duší. Dlhé roky vytrpela každý týždeň vo štvrtok a v piatok Kristove bolesti a v sobotu aj utrpenie Matky Božej. Všetko toto znášala s veľkou trpezlivosťou. Jej mottom bolo: „Všetko pre Ježiša a pre duše!“
V extáze 2. augusta 1918 videla ťažké hriechy v ich celej zlobe. Jednu dušu v zaťažení nečistotou a inú dušu v nevere a v rúhaní Bohu. Aby tieto duše zachránila, vytrpela obrovské muky. Vo svojom modlitebnom živote pestovala veľkú lásku a úctu k Matke Božej. Na prosbu sestry Márie Fidelis zaviedol špirituál v kláštornej spoločnosti dennú modlitbu loretánskych litánií, čo sa udržuje dodnes. Veľkú úctu chovala aj k svätému Jozefovi, svätému Františkovi a ďalším svätým, ktorých prosila o príhovor.
V sobotu pred Turícami roku 1912 videla duchovným zrakom Ducha Svätého. Pritom sa vyliala v jej duši sedemnásobná žiara, v ktorej spoznala a pocítila sedem darov Ducha Svätého.
„Cez presvätý sviatok Ducha Svätého som mala taký silný pocit a také jasné poznanie svojej hriešnosti, ako ešte nikdy. Vzhľadom k tomu som videla a spoznala jasnejšie ako inokedy tretiu Božskú osobu. Pocítila som v sebe takú veľkú silu, že sa mi zdalo, že by som mohla teraz prekonať všetko, dokonca aj najväčšie ťažkosti. Tiež som v sebe pocítila milosť Ducha Svätého, ako sa vo mne šíri a vzrastá, ako by ma chcel zaplaviť, a láska bola vo mne rozmnožená.“
O mystickom sobáši s Ježišom na kríži povedala: „Ponorila som sa ešte hlbšie do modlitby, čím som sa uviedla do videnia troch Božských osôb Najsvätejšej Trojice. Stalo sa potom niečo také vznešené, že tomu sama nerozumiem. Bola som v prítomnosti nebeského Otca ako svedok Ducha Svätého, samotná so Synom Božím, svojím Ježišom na kríži, keď prinášal sám seba za obeť svojmu nebeskému Otcovi k spáse sveta svojou smrťou na kríži. Bola som s Ním navždy spojená, aby som od tejto chvíle mohla pokračovať v Ježišovom diele spásy tajomným spôsobom ku cti Božej a pre duše.“
Sestra Mária Fidelis musela tiež znášať mnohé útoky satana, ako vnútorne, tak aj navonok. Raz ju sotil na stĺp, takže mala niekoľko dní bolesti hlavy. Pri vešaní bielizne s ňou niekoľkokrát hodil od šnúry a vrhol ju do špiny. Sestra, ktorá to pozorovala, sa veľmi čudovala. Častejšie jej pridržiaval dvere spovednej miestnosti. Otvoriť mohla až vtedy, keď kňaz vyslovil požehnanie a rozkázal jej, aby vstúpila.
Práve roku 1912 zverila svojmu duchovnému vodcovi, že si Ježiš praje, aby sa v júni v kláštornom kostole každý deň organizovala pobožnosť k Srdcu Ježišovmu. Špirituál po váhaní na to pristúpil. Nikto v kláštore ale nevedel, že sa tak stalo na podnet sestry Márie Fidelis.
V roku 1921 rozprávala o prípravách na sviatok Srdca Ježišovho: „V tomto týždni je Najsvätejšie Srdce Ježišovo tu; je to duchovné videnie... Ja som úplne v ňom, v takom videní a v takej žiare, že si myslím, že musím zomrieť.“ V tento sviatok videla v priebehu nóny (modlitby hodiniek o 15 hodine), aká plnosť božstva býva v Ježišovom Srdci.
11. februára 1923 bola po mnohomesačnom utrpení vyslobodená a prijatá k svojmu milovanému Ženíchovi, Ježišovi Kristovi. O jej mystike sa dozvedeli až v deň jej pohrebu z kázania jej duchovného vodcu Johanna Mühlbauera. Samotné jej spolusestry, ktoré sa s ňou denne zdržiavali, o tom nič nevedeli, pretože sestra Mária Fidelis nechcela byť považovaná za niečo zvláštne alebo byť na to pyšná. Keď Márii sestry začali prednášať rôzne žiadosti v modlitbách, boli často vypočuté. Tak sa obracali stále v dôvere na sestru Máriu Fidelis a bývali vypočuté.
Dekrétom zo 14. decembra 1936 nariadil mníchovský arcibiskup Michael kardinál von Faulhaber začatie procesu blahorečenia. 22. mája 1938 boli telesné pozostatky sestry vyzdvihnuté z hrobky kláštora a pochované v kláštornom kostole. V roku 1939 bol informatívny proces na diecéznej úrovni v Mníchove uzavretý a zbierka akt bola poslaná do Ríma a v roku 1982 vystavila Kongregácia pre blahorečenie a svätorečenie v Ríme dekrét na začatie apoštolského procesu.
