%20(1).jpg)
Život Íñiga Lópeza de Loyola, ktorý sa neskôr nazýval „Ignácom“, sa úplne zmenil 20. mája 1521. O tom viac napísal o 30 rokov neskôr vo svojej autobiografickej knihe „Správa pútnika“. Odtiaľ pochádzajú všetky nasledujúce citáty. Ignác v nich o sebe hovorí v tretej osobe.
Spomína si, že „až do veku 26 rokov sa oddával márnivostiam sveta a z neviazaného a márnivého priania, aby si získal slávu, nachádzal záľubu hlavne v cvičení so zbraňou.“ Keď jedného májového dňa bránil citadelu v Pamplone proti Francúzom, pobádal celé mužstvo vrátane veliteľa na to, aby odolávali útoku, až „ho jedna delová strela zasiahla do nohy a úplne ju zlomila. A pretože prešla vnútornou stranou nohy, bola pritom ťažko zranená aj druhá noha.“
Francúzi „ošetrili zraneného po dobytí pevnosti a preukazovali mu všetku zdvorilosť a pozornosť. Po 12 alebo 15 dňoch nechali ho na nosidlách preniesť do jeho vlasti“, kde sa ho rôzni lekári pokúšali znova uzdraviť. „Podľa ich názoru sa musela noha ešte raz zlámať a kosti druhýkrát vyrovnať, lebo na prvýkrát vraj boli zle zostavené alebo sa počas dopravy posunuli, preto teraz nie sú v správnej polohe, a tak nie je uzdravenie možné.“
Pri bolestivých procedúrach, ktoré Ignác sám označil ako mäsiarčinu, „nevydal zo svojich pier ani hlásku a bolesť, mohli pozorovať len z toho, že svoje päste spínal kŕčovito do seba.“ Napriek tomu všetkému sa lekári vzdali ďalšej liečby.
Ale v podvečer sviatku Petra a Pavla sa dostavilo zlepšenie. „Menovaný chorý konal vždy zvláštnu pobožnosť k svätému Petrovi. A preto sa stalo vôľou nášho Pána, že sa práve vtedy okolo polnoci začal cítiť lepšie. Jeho zotavenie robilo také rýchle pokroky, že o niekoľko dní neskôr nadobudol presvedčenie, že je mimo nebezpečenstva smrti.“
Najskôr bol Ignác „rozhodnutý pokračovať vo svojej svetskej kariére.“ Preto si nechal odrezať vyčnievajúci kus kosti na nohe, ktorý sa mu nepáčil. „Zranený to zniesol trpezlivo ako vždy.“ A pretože táto noha bola kratšia ako druhá, „preťahoval ju stále prístrojmi, ktoré ho trápili po mnoho dní. Ale náš Pán mu dal uzdravenie.“
V čase, keď bol upútaný na lôžko, sa chcel Ignác zabaviť čítaním, a to vtedy modernými rytierskymi románmi. „Ale v tom dome nebolo nič z jeho obvyklého čítania. Preto mu dali Život Kristov a zbierku životov svätých v španielčine. V týchto knihách si čítal častejšie. A nadchol sa tým, čo tam bolo napísané.“
Teraz prišiel okamih jeho obrátenia a začínajúceho rozlišovania duchov. „Keď takto čítal, zameral niekedy svoje myšlienky na veci, ktoré práve prečítal, a potom zase na veci tohto sveta, na ktoré predtým stále myslel.“
Jeho myšlienky sa túlali na jednej strane v snívaní, čo by všetko mohol robiť v službách nejakej vznešené dámy. Potom ale premýšľal aj o tom, čo čítal v životopisoch svätých a pritom „uvažoval sám pre seba: Aké by to bolo, keby som urobil všetko to, čo urobil svätý František, alebo to, čo robil svätý Dominik? Jeho celé premýšľanie spočívalo v tom, čo povedal sám sebe: Svätý Dominik to urobil, musím to urobiť tiež, svätý František to urobil, teda to musím urobiť aj ja.“
Ignác teraz vyrovnal pôsobenie oboch myšlienkových pochodov, ktoré v ňom vznikli. Pritom zistil: „Keď sa zaoberal svetskými myšlienkami, mal v nich veľké zaľúbenie. Keď sa ale potom unavil, upustil od toho, pripadal si ako vyprahnutý a mrzutý. Keď ale pomyslel na to, aby išiel bosý do Jeruzalema a jedol iba poľné byliny a vzal na seba všetky ostatné ťažkosti, naplnila ho nielen útecha, pokiaľ sa týmito myšlienkami zaoberal, ale zostal spokojný a radostný aj potom, keď ho opustili.“
Stále viac si tento rozdiel uvedomoval. „Tak začínal konečne pociťovať túto rôznosť ako pozoruhodnú a začal o tom meditovať. Z jeho skúseností mu vyšlo, že po jedných myšlienkach je trudnomyseľný, zatiaľ čo po druhých zostáva radostne naladený. A tiež sa mu konečne podarilo rozpoznávať rôznosť duchov, ktorí pri tom pôsobia, totiž na jednej strane ducha diabla a na druhej strane ducha Božieho. Toto bolo prvé premýšľanie, ktoré sa týkalo Božích vecí. A keď neskôr spísal Exercície, začal mať odvtedy jasno o náuke rôznosti duchov.“
Teraz sa začal Ignác „vážnejšie zamýšľať nad svojím minulým životom a poznal, ako by bolo pre neho potrebné, aby za to vykonal pokánie. Vtedy na neho doliehala túžba, aby sa podobal svätým. Čo ale ihneď po svojom uzdravení naplánoval, bola iba púť do Jeruzalema, s toľkými skúškami pokánia a odriekania, aké si na seba môže vziať len veľkomyseľná duša zapálená pre Boha.“
S týmito svätými prianiami zmizli svetské sny. Pritom mu prišla na pomoc ešte jedna zvláštna milosť: „Keď raz v noci ležal v bdelom stave, uvidel jasne obraz našej Milej Pani s Ježiškom. Pri tomto pohľade pocítil na dlhú dobu mimoriadnu útechu a zároveň takú ošklivosť nad svojím celým minulým životom a zvlášť telesnými hriechmi, ktorá ho naplnila, že sa domnieval, že z jeho duše by mali zmiznúť všetky predstavy, ktoré sa predtým do nej vryli. Od tejto hodiny, až do augusta 1553, kedy boli tieto riadky napísané, nestalo sa už nikdy ani v najmenšom, že by súhlasil so zmyslovými pokušeniami.“
Ignác bol po celý život veľmi kritický voči mystickým javom, aj u seba samého. Ale skrze prijatú milosť mohol napísať: „Kvôli tomuto pôsobeniu sa dá povedať, že tá vízia prišla od Boha, hoci on sám by sa to s určitosťou neodvážil tvrdiť, a iba toto práve povedané opakoval na potvrdenie. Ale jeho brat, ako aj ostatní obyvatelia domu mohli už na vonkajšom vzhľade spoznať zmenu, ktorá sa stala vo vnútri jeho duše.“
Masima - Verím a Dôverujem
