%20(1).jpg)
Pred kláštorom v Hautvillere sa rozkladá rovina Montécuelle a práve toto miesto bolo vyvolené na konanie ostatkovej slávnosti. Svätá zvedavosť pútnikov si tiež prišla na svoje a každý si prial čo najviac využiť túto príležitosť. Na planine bola veľká tlačenica, veď každý chcel zblízka vidieť vystavené sväté ostatky a vzdať im úctu.
Potom sväté ostatky zahalili do veľmi jemného závoja, zvnútra bol bielej farby a zvonku purpurovej. Celá výzdoba niesla ráz cisárovnej. Jej telo malo chrániť pred poškodením najjemnejšie voňavé korenie, ktoré - ako poznamenali svedkovia - vydávalo veľmi ľúbeznú vôňu. Zo všetkých strán sa niesli hore k nebesiam vrúcne modlitby.
Keď sa slávnosť skončila, biskupi uložili sväté ostatky do novej schránky a práve v tej chvíli prenesenia ukázal Boh pre zásluhy svätice, ktorej telo bolo predmetom oslavy, svoju božskú moc. Medzi tisícami pútnikov boli aj dvaja chudobní starci. Jeden z nich bol tri roky slepý a druhý kríval na pravú nohu, pričom akoby bol ranený mŕtvicou a nohu mal ako mŕtvu.
Obaja starci navštívili so skutočnou zbožnosťou sväté ostatky a obaja celkom vyzdraveli. Hneď potom z vďačnosti hovorili o veľkej milosti, ktorú dostali a na dôkaz, že naozaj vyzdraveli, vystúpili na vyvýšené miesto, pristúpili k svätým ostatkom a vrúcne ich bozkávali. Duchovenstvo, aj všetci pútnici boli hlboko dojatí, nespočetné davy spínali ruky a prevolávali na slávu svätej Helene.
Stala sa aj iná milá príhoda. Vysoký hodnostár kráľovstva, knieža Štefan si zaumienil, že sa zaviaže sľubom vybudovať pomník, čo najviac podobný kostolu v Hautvilleri a k tomu pútnickému chrámu chcel spraviť prístup verejnou cestou. Keď na to dostal súhlas, dal urobiť pohodlnú cestu k svätyni, ktorú nazval cesta svätej Heleny.
O šesť dní neskôr sa touto cesto poberal muž Balduin z Tournai, aby si u svätého Leonarda vyprosil zdravie. Bol skľučovanými azda všetkými chorobami. Cestou sa stretol s kniežaťom Štefanom, ten ho zastavil a vypytoval sa ho, odkiaľ je, kto je a ako ochorel na ťažkú chorobu, ktorá ho celkom zmáha. Balduin sa pustil do rozprávania: "Pochádzam z Tournaiskej krajiny a navštevujem svätyne, aby som na príhovor svätých vyzdravel, lebo mnou lomcuje zlý duch."
Balduin mal záhradku na polovicu so susedom. Keď sa však priblížil mesiac august a nastala doba zberu úrody, chcel aby sa s ním sused rozdelil rovnakým dielom. Lenže on nesúhlasil, chcel počkať, aby všetko lepšie dozrelo. Balduina to každým dňom viac trápilo, lebo bol celkom bez peňazí a hladný. Noc pred sviatkom mučeníka svätého Krištofa zašiel bez vedomia suseda na políčko a začal tam žiť. Vzápätí ho postihol trest. Zasiahol ho blesk a tiež aj oslíka. Balduina premkli veľké bolesti, v hrdle mal plno vredov a na živom tele sa začala prejavovať hniloba. Pach, ktorý z neho vychádzal, bol neznesiteľný pre každého, kto sa k nemu priblížil.
Kniežaťu bolo chorého ľúto, dal mu peniaze na cestu a odporučil mu, aby zašiel do Hautvilleru a vrúcne vzýval svätú Helenu. "Uzdravíš sa, buď si istý, veď na vlastné oči som videl, ako slepý na jej príhovor začal vidieť a chromý nadobudol zdravie." Potešený Balduin prišiel v podvečer do hospicu pútnikov. Prijali ho s veľkým údivom - hlava sa mu neustále pohybovala, bolesti mu spôsobovali závrat a všetko čo zjedol, či vypil, hneď vyvrátil. Ale počas noci si predsa trochu odpočinul.
Na druhý deň ráno sa vliekol pred kostol svätice. Zriedkakedy bolo vidieť takého úbožiaka. Jedni sa ho báli a neodvážili sa k nemu pristúpiť. Druhí nad ním strnuli a vzdychali. Balduin zašiel do kúta na schodisko, vedúce na chór a tu sám nad sebou boľavým srdcom vysielal vzdychy a takto sa modlil: "Ó svätá Helena, ktorá si bola matkou takej rozsiahlej ríše, ty si našla Spasiteľov kríž, nájdi oddnes odpočinok pre mňa." Sotva predniesol tieto slová, jeho hlava sa zdvihla, vyšiel z nej hustý pot a potom zostala pevne stáť a bola pokojná. Balduin sa potom, celý premenený, vrátil domov.
Milostivosť svätej Heleny však nepoľavovala, lebo o niekoľko hodín neskôr, keď sa schyľovalo k večeru, sa stala opäť obdivuhodná vec. Akýsi chudák z Trecuntia priviezol na káričke svoju ženu Emelinu, ktorá sa už šesť mesiacov nemohla starať o domácnosť, lebo sa jej noha skrátila a nevládala chodiť. Chudobná na peniaze, ale bohatá na vieru, vošla do predsiene chrámu plná dôvery, že ju Všemohúci navštívi a uzdraví.
Jej ústa sa nepohybovali v modlitbe, ale srdcom sa veľkou láskou niesla k súcitnej cisárovnej. Potom sa pätou pokúšala dostúpiť na zem. S námahou obnovovala svoj pokus, až sa jej svaly natiahli a oboma nohami stála pevne na zemi. Potom sa rozbehla k oltáru, aby celá radostná vzdávala vďaky. Hoci bola chudobná, presne ako žena v evanjeliu, darovala malý peniaz do pokladnice svätice.
Masima - Verím a Dôverujem
