Extázy svätej Mariam Baouardy

Začalo to pre ňu tým vnútorným slovom, ktoré zreteľne počula ako dieťa v záhrade svojho strýka, keď vtáky, ktoré vyslobodila z klietky, zomreli v jej rukách. „Takto zaniká všetko! Ale keď mi dáš svoje srdce, zostanem u teba navždy.“

O tej doby, od tohto stretnutia, začala pre ňu po tomto „fiat“ a vnútornom prijatí ponúknutého zväzku absolútna intimita s božskými vecami. Toto vnútorné vzplanutie je svätým sobášom. V jej piesňach, ktoré boli inšpirované jej krajinou, sa porovnáva s tým miláčikom, s tou nevestou z Galiley v tradičných krojoch, ktoré poeticky popisuje: „Pane, som nahá, daj mi košeľu nevinnosti, odev z rôznych cností, plášť z blíženskej lásky, ktorý ma dobre prikryje, závoj, ktorý ma uschová a dá mi zmiznúť. Potom tiež vreckovku, aby som zahnala roztržitosť a nepotrebné veci ako hmyz, ktorý lieta okolo a ruší.“

Siaha zase k básňam svojho detstva, aby darovala svojmu milému každú čiastočku svojho tela: „Ak sa ti páčia moje oči, vezmi si ich; moje uši, môj jazyk, moje ústa, vezmi si, čo sa ti páči... vezmi si všetko, dávam ti všetko, ale nemôžem súhlasiť s tým, aby som mala pre Teba, Pane, chladné srdce.“ Ako svadobný dar pre túto mystickú svadbu si žiada: „Môj Ježišu, daj mi svoje klince!“ –  tak ako svätá Terézia z Ávily ich dostala vo svojej vízii svadby. Tiež Mariam ich dostala pri svojej stigmatizácii. Dostala tiež skrytý prsteň, symbol večného zväzku, vo svojich 30 rokoch v Karmeli v Betleheme.

Keď sa jej ľudia pýtali, ako môže tak ľahko upadnúť do extázy, bola naivne prekvapená: „Cítim svoje srdce otvorené. Je to ako rana, a keď mám nejaké myšlienky a dojmy a keď počujem Božie slovo, ktoré sa ma dotýka, potom je to, ako by sa dotýkalo rany môjho srdca a upadám do bezvedomia, strácam sa.“

Ďalej bola spomenutá jej citlivosť na svetlo, ktoré pre ňu znamená krásu, lásku, moc, život. Je to Boh. „Príď, Ježišu, Ty slnko spravodlivosti, príď a osvieť ma. Moja duša sa zožiera, stravuje sa, keď čaká... Nech na mňa zostúpi Tvoje teplo, Tvoje svetlo. Nech rozpustí ten ľad, ktorý ma utláča... Daj, nech k Tvojej sláve rozkvitnú ruže.“ 

A pokračuje ďalej: „Chcela som vysloviť túto modlitbu, nie preto, aby som sa stala týmto ružovým kríkom, veď k tomu som len kôpkou hnoja, ale aby som pritiahla Slnko spravodlivosti na svoju hriechom stvrdnutú a zľadovatenú dušu. Ó Svetlo! Príď, Duchu Svätý!“ V jej víziách je Ježiš slnkom a Boh stromom. 

Zo svojho Karmelu v Judei diktovala v marci 1878 svojmu duchovnému vodcovi, ktorý zostal v Pau: „Vidím Boha pod olivovým stromom uprostred polí a zdá sa mi, že to svetlo, ktoré od Boha vychádza, dáva rýchlo dozrievať olivám a pšenici. Videla som všade svetlo. Jasot radosti uchvátil moju dušu a chcela som sa ponáhľať k tomu olivovému stromu, aby som objala svojho Boha...“

„Videla som pšeničné pole, ktoré sa predo mnou sklonilo, ako by chcelo pozdraviť svojho Stvoriteľa, a videla som nad týmto pšeničným poľom napísané veľkými písmenami: Toto je moje Telo…“

„Ja som v Bohu a Boh je vo mne. Cítim, že všetky stvorenia, stromy, kvety patria Bohu a tiež mne. Už nemám svoju vlastnú vôľu, ona patrí Bohu. A všetko, čo patrí Bohu, patrí aj mne...“

Niekedy je požehnaným stromom palma. „Tento strom je ako céder, jeho listy sú ako pri banánovníku, jeho kvety ako fialky, jeho plody ako olivy! Podivuhodný strom!“ Palma je prastarý strom, symbol východných krajín, spoločne s olivou a cédrom. Všetky tieto farebné vízie uvádzajú v nadšení malú karmelitánku natoľko, že sa nechá doslovne… vznášať ako vták.

V Pau sa Mariam vznášala vo vrcholkoch stromov – zvláštne javy, ktoré sa podobali pôvabným úletom. Vo svojej túžbe byť ako vták, aby prišla k svojmu milovanému, povedala: „Ó, kiež by som mala krídla holubice. Tento exil už nemôžem dlhšie znášať. Kto mi odstráni tieto paže, kto mi odreže tieto paže, ktoré mi bránia v tom, aby som uvidela svoju nebeskú vlasť a vzniesla sa k svojmu milovanému?! Povznes sa, moja duša, vyleť na krídlach holubice.“ Holubica je biblický vták, symbol Ducha Svätého, ktorý zostúpil na Ježiša (porov. Lk 3, 22), ale tiež svätý obetný dar pri predstavení Ježiša v chráme (porov. Lk 2, 24).

Mariam ako galilejská žena, „vyšíva“ alebo rozpráva svojimi metaforami, svojimi slovami o kráse svojej krajiny. Takto vymaľováva svoju modlitbu ako úctyhodnú ikonu. Tak sa stáva Mariam tiež žalmistom, tým, že napodobňuje spievané básne, ktoré sú v kulte Izraela také známe. Bohužiaľ sa nezachovali tieto melódie, ktorými sprevádzala svoje vízie a ktoré Mariam improvizovala, aby vyjadrila svoj jasot a svoju lásku, keď sa jej slovo zdalo byť príliš bledé.

Rovnako, aby popísala zlo, čerpá Mariam zo starého orientálneho dedičstva, ktoré pozná: „Roztvárali proti mne svoju papuľu revúce, dravé levy.“ A „sprevádzala som Vykupiteľa, nikto ho nechcel nasledovať. Ľudia zostávajú na zemi, lev prichádza a prehĺta ich. Prebuďte sa a poďte ku mne, aby ste ho potešili. Pri nohách svojej svätej Matky v tomto kláštore som znova našla život!“

Existuje aj mnoho malieb, na ktorých je zobrazený symbol jaskyne v Mariaminých snoch a extázach. Asociácia jaskyne života je pre ňu prirodzená: predovšetkým preto, že jaskyňa je miestom istého útočiska.

V „Mliečnej jaskyni“, ku ktorej rodičia Mariam putovali 170 kilometrov, prosili Matku Božiu o zázrak jej narodenia, keď im predtým zomrelo dvanásť prvých detí. Tradícia rozpráva, že tam Mária dojčila Ježiša, skôr ako utiekli do Egypta. Z toho vznikol obyčaj prosiť na tomto mieste Matku Božiu o nové narodenie potomka.

Jaskyňa Narodenia v Betleheme bola vybudovaná nad sieťou jaskýň, ktoré boli ľuďmi využívané v 1. tisícročí pred naším letopočtom. Dnešná bazilika Zvestovania v Nazarete stojí nad dvoma jaskyňami. Prvý Petrov kostol v Alexandrii bol jaskyňou. Keď Mariam zostala ležať takmer mŕtva na alexandrijskej ulici, zdvihla ju jedna modro oblečená rádová sestra a starala sa o ňu v jednej jaskyni. A v tomto útočisku jej bol neskôr odhalený jej osud.

Pre Mariam teda symbolizuje jaskyňa zvláštny priestor, kde sa Boh svojho stvorenia tajomne dotýka, ako transpozícia v materskom lone: ​​„Pýtam sa Najvyššieho: Kde prebývaš? Ja sa sťahujem každý deň do nového príbytku; nový pôrod v jaskyni, v chudobnom ubytovaní. Som šťastná v jasliach, otváram bránu do jaskyne.“ A neskôr sa modlila: „Pane, ochraňuj ma vo svojej láske, tak ako je chránené dieťa v lone svojej matky. Ono má všetko! A mne, Pane, nebude nič chýbať, keď ma ochrániš vo svojej láske; netúžim po ničom inom, než byť u Teba, nechcem nikdy od Teba odísť, a tak ako je dieťa krehké a úbohé, keď opustí lono svojej matky, tak by som bola aj ja nešťastná, keby som odišla od Teba. Ochraňuj ma, Pane, vo svojom lone. Ochraňuj ma v lone svojej lásky!“

V Haife sa takisto uctievajú dve jaskyne, ako útočisko proroka Eliáša, ku ktorému mala Mariam zvláštnu náklonnosť a úctu. 19. júla 1873 Eliáša na jeho sviatok prosila o pomoc, keď zamýšľala založiť Karmel v Betleheme, a bola vypočutá. Eliáš je prosebník Boží. Je osamelý, ktorý sa na vrchole hory Karmel poklonil až k zemi. Palestínska tradícia rozpráva, že keď niektorá matka stratí čoskoro svoje deti, má svoje posledné narodené dieťa vyniesť na vrchol hory Karmel a ponoriť ho na okamih do nádrže Mar Elija, do skutočne živej vody.

Sviatok Mar Elija zjednocuje v Oriente židov, kresťanov, moslimov a drúzov – taká všeobecne dôležitá je plodnosť ženy a prežitie dieťaťa. Eliáš je ideálnym príhovorcom za neplodné páry a Mariam sa viackrát v tejto záležitosti modlila za priateľov Karmelu a bola vypočutá.

Bolo prekvapujúce, že Mariam v posledných mesiacoch života v Betleheme žila iba svojimi extázami. Keď jej Boh ponúkol, aby si zvolila rýchlu smrť alebo ďalšie utrpenie, povedala pred jedným kňazom na Veľkonočnú nedeľu: „Pán mi povedal: »Dcéra moja, dávam ti voľbu,« a ja som odpovedala: »Prijímam všetky utrpenia od Teba namiesto krátkeho okamihu.«“ 

Načúvala a povedala: „Nie, nie, nepokúšajte ma. Čo sa starám, že pôjdem horúcim popolom! Zostanem radšej slepá ako mať oči a neuvidieť Boha.“ A so vzlykom dodala: „Ó, keby som patrila dieťaťu a telu, bola by som odišla!“

Masima - Verím a Dôverujem