%20(1).jpg)
Modlitba ruženca nadviazala na mníšsku tradíciu opakovania modlitby Otče náš (z toho vznikol pojem pátričky), rokmi sa menila a jej dnešnú podobu poznáme vďaka dominikánom.
Trvalo zhruba šesť storočí, kým sa modlitba ruženca sformovala do podoby, ako ju poznáme dnes. V 11. storočí sa v kláštoroch rozšírila modlitebná prax, ktorá spočívala v recitovaní 150 Otčenášov. Slúžila ako náhrada modlitby breviára, pozostávajúceho zo 150 žalmov, najmä pre mníchov, ktorí neboli schopní aktívne sa do nej zapájať. Z kláštorov sa rozšírila medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou.
V 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavili veľkí mariánski ctitelia (napríklad svätý Bernard z Clairvaux) a aj vďaka nim sa sformovala modlitba, ktorá neskôr dostala pomenovanie žaltár Panny Márie, keďže pozostávala z recitovania 150 Zdravasov. V tom čase modlitba Zdravas, ako podstata Máriinho žaltára, obsahovala len biblickú časť (anjelovo a Alžbetino pozdravenie).
Až v 16. storočí, aj ako reakcia na mnohé vojny či morové epidémie, svätý pápež Pius V. oficiálne pridal k modlitbe Zdravas aj druhú časť, v ktorej prosíme Máriu o orodovanie v dvoch podstatných chvíľach života: prítomný okamih a okamih našej smrti.
Štruktúra modlitby ruženca sa ustálila v 15. storočí. Podieľali sa na tom viacerí mnísi či rehoľníci, z ktorých môžeme spomenúť najmä kartuziánov Henricha Kalkarského a Dominika Pruského, ktorí na záver modlitby Zdravas odporúčali vkladať krátke invokácie opisujúce udalosti z Ježišovho a Máriinho života.
Zásadnú vec vo vývoji ruženca má na svedomí dominikán, blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 150 Zdravasov rozdelil na 15 desiatkov, pričom každý desiatok začínal modlitbou Otče náš a každý Zdravas bol zakončený invokáciou.
Taktiež ich rozdelil na tri skupiny po päť desiatkov. Hoci sa jeho invokácie po modlitbe Zdravas líšili od tých dnešných, samotným zoskupením desiatkov do troch skupín položil základy pre radostný, bolestný a slávnostný ruženec. Prvá skupina sa zameriavala na tajomstvá vtelenia, druhá na tajomstvá umučenia a posledná na tajomstvá zmŕtvychvstania.
Pomyselnú bodku vo vývoji ruženca môžeme prisúdiť svätému pápežovi Piovi V., ktorý bulou Consueverunt Romani Pontifices z roku 1569 ako prvý pápež definoval modlitbu ruženca. No a o niekoľko storočí neskôr, v roku 2002, svätý pápež Ján Pavol II. pridal nové ružencové tajomstvá (tajomstvá svetla) k tým pôvodným, ale tým sa na povahe a štruktúre ruženca nič nezmenilo.
S modlitbou ruženca je spojený aj sviatok (spomienka) Panny Márie Ružencovej. Jeho počiatky sú späté s dátumom 7. októbra 1571. V bitke pri Lepante kresťanské vojská porazili tureckú armádu. Keďže pred bitkou sa očakávalo, že turecká armáda bude v značnej prevahe, pápež Pius V. vyzval veriacich, členov ružencových bratstiev, aby modlitbou ruženca vyprosili zázrak. A ten sa skutočne udial. Kresťanské vojská zvíťazili. Na znak vďaky pápež Pius V. rozhodol, aby sa každoročne 7. októbra slávil sviatok Panny Márie s titulom Panna Mária Víťazná.
Nasledujúci pápež Gregor XIII. presunul tento sviatok na prvú októbrovú nedeľu, pričom zmenil jeho názov na sviatok Panny Márie Ružencovej. Po viacerých zmenách pápež Pius X. presunul tento sviatok späť na 7.októbra, a tak je to dodnes.
Ruženec nemusí vyhovovať každému, no mnohí svätci či učitelia duchovného života nám ho odporúčajú ako perlu medzi modlitbami. Hlavným dôvodom je jeho jednoduchosť na jednej strane, krása, bohatstvo a hĺbka na strane druhej. Modlitba ruženca je jednoduchá, keďže je založená na opakovaní modlitby Otče náš a Zdravas’, Mária.
Zároveň je to modlitba, ktorá v sebe ukrýva nesmierne bohatstvo v podobe ružencových tajomstiev. Vďaka nim sa ruženec stáva evanjeliovou modlitbou, keďže obsahuje základné udalosti z Ježišovho života a zo života Márie. Vďaka nim je ruženec akoby malým katechizmom obsahujúcim základné pravdy našej viery.
Pri modlitbe ruženca vstupujeme spolu s Máriou do tajomstiev a udalostí Ježišovho života a zároveň dovoľujeme Ježišovi, aby on vstúpil do udalostí a tajomstiev nášho života. Ruženec je tak vzájomným darovaním sa človeka Pánovi a Pána človekovi. No ak berieme ruženec vážne, nemôžeme ostať iba pri tom, že je to „len“ vzájomné darovanie sa človeka a Pána.
Ruženec nás pozýva k tomu, aby sme sa v každodennosti života darovali aj našim bratom a sestrám. Ruženec nás pozýva k aktívnej láske. Až vtedy budeme môcť povedať, že sa ruženec nielen modlíme, ale ho aj žijeme. Aj v tom sa prejavuje hĺbka a geniálnosť tejto modlitby.
Ruženec je teda modlitba, pri ktorej nám Mária pomáha spoznávať, ako sa Boh daroval nám; pri ktorej nás Mária učí darovať sa Pánovi; a pri ktorej nás Mária vyzýva, aby sme sa darovali iným. A takáto modlitba bola, je a bude stále aktuálna.
V mnohých kostoloch sa nachádza obraz, na ktorom Panna Mária podáva ruženec svätému Dominikovi Guzmánovi. Bol to blahoslavený Alan, ktorý v svojej dobe (15. storočie) šíril podanie, podľa ktorého Panna Mária odovzdala modlitbu ruženca svätému Dominikovi. Počas jeho života boli práve dominikáni najhorlivejšími ohlasovateľmi a šíriteľmi tejto modlitby. O svätom Dominikovi je totiž známe, že sa vyznačoval hlbokou mariánskou úctou a zároveň bol mužom, ktorého fascinovalo Božie slovo. Cez deň či v noci nad ním uvažoval a rozjímal. A tak hoci svätý Dominik nie je historický pôvodca modlitby ruženca, pokojne ho môžeme považovať za jedného z hlavných duchovných pôvodcov tejto modlitby.
