%20(1).jpg)
Terézia od Ježiša, občianskym menom Teresa de Cepeda y Ahumada sa narodila 28. marca 1515 v španielskej Avile v Kastílii, a zomrela 4. októbra 1582 v Albume de Tormes blízko Salamanky. Blahorečená bola v roku 1614, svätorečená 1622 a jej sviatok sa v Cirkvi oslavuje 15. októbra.
Svätá Terézia je jednou z najdôležitejších osobností, ktoré v dejinách ovplyvnili katolícku spiritualitu. Jej diela – najmä štyri najznámejšie (Život, Cesta dokonalosti, Vnútorný hrad, Kniha o zakladaní), obsahujú náuku zahŕňajúcu celý proces rastu duchovného života od prvých krôčikov až k hlbokej dôvernosti s Bohom v samom strede „hradu vnútra “. Jej poučenia, ktoré odovzdala nielen svojim synom a dcéram, ale celej Cirkvi, ktorú milovala a ktorej tak veľkodušne slúžila sú pre nás vzácnym dedičstvom.
Ak máte stále o čom hovoriť, keď hovoríte s ľuďmi, prečo by sa vám malo nedostávať slov pri dôvernom rozhovore so Stvoriteľom? Nebojte sa toho; ja tomu totiž neverím. Avšak je potrebné si na to zvyknúť, lebo sa stáva, že v prítomnosti osoby, ku ktorej človek nemá blízky vzťah, je celý rozpačitý: zdá sa, ako by bola cudzia, aj keď je z rodiny, ale on napriek tomu nevie, čo by jej povedal. Veď ak sa neudržuje nejaký vzťah, vyprchá aj tá dôverná známosť, ktorá vyviera z príbuzenstva či z priateľstva.
(Cesta k dokonalosti XXVI,9)
Náš Pán nie je náročný, ba naopak je veľmi veľkodušný a ľahko odpúšťa každý dlh, hoci by bol najväčší. Preto je tak obdivuhodný pri odplate, že nenechá bez odmeny ani prosté pozdvihnutie očí, vykonané s myšlienkou na Neho.
(Cesta k dokonalosti XXIII,3)
Vedzte, že tieto dve veci, totiž splniť vôľu Božiu a odpúšťať urážky, sú nevyhnutné pre všetkých, aj keď v ich plnení môžu byť rôzne stupne. Dokonalí odovzdajú svoju vôľu ako dokonalí a odpustia s dokonalosťou; my potom budeme robiť, čo môžeme… Pánovi sa páči všetko.
(Cesta k dokonalosti XXXVII,3)
Chudinka duša nemôže vždy robiť čo chce, ale s Božou pomocou. Avšak jej najväčším bohatstvom je práve to, že je stále dlžníčkou, hoci sa všemožne snaží Mu splácať. Často vo svojej túžbe aspoň nejako Mu oplatiť prepadá skľúčenosti pri pohľade na svoju bezmocnosť, ako je zavalená toľkými prácami, prekážkami a trápnosťami, ktoré pochádzajú z tela, v ktorom žije ako uväznená. Je však zbytočné sa trápiť! Nedá sa nič iné robiť, než uznať našu núdzu a dať mu našu vôľu. (…) Hovorte jednoducho a s pokorou v srdci, lebo pokora dosiahne všetko: Buď vôľa tvoja!
(Cesta k dokonalosti XXXII,13)
Áno, musíte sa presvedčiť, že máme vo svojom vnútri niečo úchvatné. Keby sme si často pripomínali Hosťa, ktorý je v nás, potom by podľa môjho názoru nebolo možné, aby sme sa tak vášnivo utápali vo svetských veciach, lebo v porovnaní s Tým, ktorého nosíme v sebe, by sa ukázali v celej svojej ničotnosti.
Nič nie je úchvatnejšie, než vidieť, že Ten, ktorý môže svojou veľkosťou naplniť tisíc svetov, ba oveľa viac, sa uzatvára do takej malej veci. On je Pánom sveta a môže robiť, čo chce, a preto z lásky k nám sa vo všetkom prispôsobuje našim možnostiam.
(Cesta k dokonalosti XXVIII,10.11)
Ak je duša zavalená vyprahnutosťou, roztržitosťou a nepokojom, nech na to nedbá a nech sa tým netrápi. Ak chce mať vnútornú slobodu a nechce sa stále súžiť, nech sa prestane báť kríža, a uvidí, ako jej Pán pomôže ho niesť: pôjde vpred s radosťou a zo všetkého bude mať úžitok, pretože je jasné, že ak nedáva studňa vodu, my ju tam nemôžeme dolievať. Avšak nemáme byť nepozorní, pretože ak ju dáva, potom ju máme čerpať, pretože Boh v nás chce týmto spôsobom rozmnožiť cnosti.
(Kniha života XI,17)
Hoci by bola vaša predstavivosť ktovieako nestála, vždy nájdete medzi Otcom a Synom Ducha Svätého. Nech zanieti vašu vôľu, a ak vás nestačí uchvátiť taká strhujúca úvaha, kiež vás pripúta svojou horúcou láskou.
(Cesta k dokonalosti XXVII,7)
Ako si to Pán váži, keď sa navzájom milujeme! Veď dobrý Ježiš mohol uviesť iné dôvody a povedať: „Odpusť nám, Pane, pretože konáme veľké pokánie, pretože sa veľmi modlíme, pretože sa postíme, pretože sme kvôli tebe opustili všetko a náramne ťa milujeme“.
Ba ani nepovedal: „Odpusť nám, pretože sme ochotní obetovať pre teba i život“ a podobné veci, ale iba: „Odpusť nám, ako aj my odpúšťame“.
(Cesta k dokonalosti XXXVI,7)
Strážte sa, dcéry, onej pokory, ktorá vrhá dušu do hlbokého nepokoja nad veľkosťou vašich hriechov. (…) Niekedy môže byť pocit vlastnej úbohosti skutočnou pokorou, zatiaľ čo inokedy veľmi vážnym pokušením. Ja som to zakúsila a dobre to poznám. Najväčšia rýdza pokora nikdy neuvádza do zmätku, neznepokojuje, nerozvracia, ale zaplavuje dušu pokojom, sladkosťou a pokojom. Nielenže neznepokojuje a netiesni dušu, ale ju rozširuje a dáva jej väčšiu schopnosť slúžiť Bohu, zatiaľ čo pokora, ktorá pochádza od diabla, uvádza v zmätok, rozvracia poriadok, všetko prehádže a je veľmi trýznivá. Ak ste v tomto stave, všemožne sa usilujte nemyslieť na vlastnú úbohosť, zato úporne myslite na Božie milosrdenstvo, na lásku, akou nás Pán zahŕňa a čo pre nás vytrpel.
(Cesta k dokonalosti XL,1-3)
Vyhýbajte sa prílišným obavám, lebo ak duša začne vidieť nebezpečenstvo všade, nebude schopná vykonať nič dobré, môže upadnúť do škrupulí a bude na ťarchu sebe i druhým.
(Cesta k dokonalosti XLI,5)
Pozrite sa do seba a ... nájdete v sebe svojho Majstra, ktorý vás nikdy neopustí. Ba čím menej pozemských útech sa vám dostane, tým viac vás zaplaví svojou radosťou. On je plný súcitu, nikdy neopustí toho, kto je strápený a ponižovaný, a napriek tomu v Neho dôveruje. Dávid tvrdí, že Pán je so zarmútenými. Veríte tomu, alebo nie? A ak tomu veríte, prečo sa tak trápite?
(Terézia od Ježiša, Cesta k dokonalosti XXIX,2)
Tí, ktorí sú zahŕňaní prejavmi Božej priazne, dychtia po tom byť tam, kde ich hojnejšie zakúšajú, a nie len nejaký hlt. Nechcú už zostávať na tejto zemi, kde im nespočetné prekážky zabraňujú vrhnúť sa do tých nesmiernych dobier: chcú byť tam, kde nikdy nezapadá slnko spravodlivosti. Po takých milostiach sa im zdá všetko temné a ja len žasnem, ako môžu žiť. Kto začal okúšať a dostal už tu závdavok jeho kráľovstva, toho už nemôže nič uspokojiť. Ak žije ešte tu na zemi, potom nie kvôli tomu, že by to chcel on sám, ale že to chce jeho Kráľ.
(Cesta k dokonalosti XLII,3)
Pre dušu naozaj milujúceho Pána nie je lepšej modlitby, ako mu obetovať lopotu a chorobu, ktorou trpí, pripomínať si, pre koho trpí, podrobovať sa jeho vôli a iné podobné veci, ako ich okolnosti vnukajú. Modlitba je úkonom lásky. A je to nesprávny názor, že nie je možné sa modliť, keď človek nemá k dispozícii čas a ústranie. S trochou pozornosti môžeme nazhromaždiť veľké bohatstvo aj vtedy, keď nám Pán rozmanitými útrapami vezme hodiny určené na modlitbu...
(Kniha života VII,12)
Duša sa môže postaviť pred Krista, zvyknúť si na neho a veľmi sa zamilovať do jeho svätej ľudskosti, stále žiť v jeho prítomnosti a rozprávať sa s ním: prosiť ho ohľadom svojich potrieb, sťažovať sa mu na svoje trápenia a radovať sa s ním v útechách – a to bez toho, aby sa pri tom snažila o kvetnaté modlitby, ale len o slová, zodpovedajúce jej túžbam a potrebám. Je to výborný spôsob, ako pokročiť, a to veľmi zakrátko. A kto sa bude namáhať stále zotrvávať v tejto vzácnej spoločnosti, dobre ju využije a bude naozaj oplácať láskou tomuto Pánovi, ktorému toľko dlhujeme, toho považujem za pokročilého.
(Kniha života 12,2)
Pripomínajte si chorých chudobných, ktorým sa stáva, že sa nemajú ani komu posťažovať. Napokon, byť chudobný, a zároveň opatrovaný, s tým sa nikam nedôjde. … Dokážte trošku trpieť pre lásku Božiu bez toho, aby o tom museli hneď všetci vedieť! Tým skôr, že toto nariekanie nie je k ničomu, pretože dané zlo to aj tak neutíši. Vo všetkom tom, čo som povedala, nemám na mysli vážne choroby, ale ony boliestky, ktoré sa dajú premôcť. Verte, dcéry, že keď už raz začneme premáhať tieto telíčka, ony nás už potom nebudú toľko trápiť. Ak sa raz a navždy nerozhodneme prijať smrť a nedostatok zdravia, nikdy nič nedokážeme. Snažte sa preto toho nebáť a celé sa odovzdajte Bohu, nech si príde, čo príde. Čo na tom, či zomrieme? Koľkokrát sa telo vysmialo nám: nevysmejeme sa aj my občas jemu? A verte, že toto rozhodnutie je dôležitejšie, než si dokážeme predstaviť; ak to totiž budeme robiť stále častejšie, s Pánovou milosťou sa staneme jeho pani. Nuž, zvíťaziť nad takým nepriateľom je pre zvládnutie bitky tohto života veľkou vecou. Nech to urobí Pán, ako len on sám môže.
(Cesta dokonalosti, 11,3-5)
