%20(1).jpg)
Počas sviatku Všetkých svätých zvykneme počúvať, že svätí neboli zvláštni ľudia, ani svätcami na stĺpe, či sladké bytosti zo sadry, dreva, či kameňa, ale to boli statoční ľudia a predovšetkým hrdinovia všedného dňa. Ľudia, ktorí napriek rôznym ťažkostiam boli povýšení nad všetko, čo im prekážalo, aby prišli k Bohu.
Prečo teda neurobiť opačný pokus a miesto dokazovania, že svätí neboli žiadnymi vyvýšenými „svätými na stĺpe“, ukázať, že boli ľuďmi, ako sme my ostatní, a stali sa svätými preto, že išli inou cestou.
Byť svätým znamená byť oslobodený od seba samého, od všetkého pozemského. Svätí mali svoju hlavu a svoje srdce v nebi. A preto mohli byť tiež na zemi takí dobrí, ako ich na to povolával Kristus. Aby sme hlbšie prenikli do toho, čo znamená byť svätým, predstavíme si tri príklady „vyvýšených“, na ktorých je možné vidieť, čo to znamená odpútať sa od tohto sveta a jeho zákonov a dosiahnuť v ľahkosti hlbokej viery úroveň svätosti, a že je to rovnako krásne, ako sa vyšplhať na zelený a vzdušný kopec na okraji dusného veľkomesta.
Prvým je štátnik. Druhý najdôležitejší muž vo svojej krajine a vo svojej dobe, úspešný právnik, skvelý rečník, ovládajúci všetky dôležité úrady a priateľ kráľov. Akú lepšiu kariéru by mohol očakávať? Okrem toho bol spisovateľ a humanista. V súkromí šťastne ženatý a milovaný otec rodiny. Muž plný humoru, ale aj zbožný muž, ktorému nebolo zaťažko aj ako druhému najdôležitejšiemu človeku v štáte, aby každé ráno miništroval pri svätej omši vo svojom farskom kostole.
A potom – náhle – došlo k rozhodnutiu: Kráľ po ňom žiadal, aby odprisahal niečo, čo sa protivilo jeho viere a jeho svedomiu. Vedel, čo bude nasledovať, keď sa neprispôsobí a rozhodne sa inak. Nielen koniec jeho kariéry a strata všetkých úradov a sociálny zostup jeho rodiny, ale nakoniec aj jeho fyzická poprava ako zradcu. Takto bol anglický lord-kancelár Tomáš More sťatý v Towere v Londýne vo veku 57 rokov, 6. júla 1535, pretože nesúhlasil s protiprávnym rozvodom a novým sobášom kráľa Henricha VIII. a s jeho cestou odlúčenia od rímskej cirkvi.
Jeho viera mu dala silu, aby sa uvoľnil z tých zväzkov, ktoré ukladajú ľudia a ktoré oddeľujú od Boha. Vstúpil do zástupu svätých ako patrón tých, ktorí stoja pred rozhodnutím svedomia, keď sa od nich požaduje veľká obeť. Aký aktuálny je jeho život a smrť aj ešte dnes, dokazujú mnohé diskusie o rodine.
Tým druhým je mladý človek. Nežil síce v našej dobe, ale akoby v našej dobe, obklopený všemožnými zmyslovými dráždidlami. V 16. storočí bolo ťažké, aby ako mladý muž žil život, ktorý by sa páčil Bohu. Zvlášť v jeho postavení, bol šľachtickým pážaťom na dvore Medicejského kniežaťa v Brescii. Všetci jeho priatelia – ba dokonca jeho otec, markgróf z Castiglione – ho povzbudzovali, aby žil tak ako všetci a hovel všetkým pudom, ktoré má mladý muž.
Alois z Gonzagy povedal: Nie! Spomenul si na slová svätého Pavla, podľa ktorých je telo človeka chrámom Ducha Svätého a je stvorené pre neho a nie na uspokojovanie žiadostivosti. Vyhýbal sa rozkošiam svojej doby. V 17 rokoch sa vzdal svojho dedičstva, opustil svet svojich priateľov a vstúpil v Ríme do novozaloženého jezuitského rádu. Tam sa intenzívne staral o chorých morom v meste, až sa sám nakazil a zomrel ako dvadsaťtriročný.
Jeden mladistvý svedok viery, ktorý ukazuje, že môže byť mužnejšie žiť cudne, ako byť otrokom svojich pudov. Tak sa Alois vymanil z diktátu svojej doby. Keby sa vymenili jeho šaty za dnešné oblečenie, jeho život a zápas by veľmi dobre zapadal do dnešných dní!
Tretia je mladá hudobníčka. Ako pianistka stála dcéra jedného dôstojníka pred slávnou kariérou. Už vo veku 13 rokov dostala na konzervatóriu v Bourges prvú cenu za svoju virtuóznu hru. Proti vôli svojej matky sa rozhodla v 21 rokoch opustiť kariéru umelkyne a nastúpiť život v chudobe a poslušnosti ako rádová sestra v Karmeli v Dijone a 11. januára 1903 tam zložila prvé sľuby.
Alžbeta, silná vo viere, ale čoskoro telesne oslabená svojou nevyliečiteľnou chorobou, prežila svojich málo zostávajúcich rokov v kláštore. Po niekoľko mesiacov trvajúcom smrteľnom zápase zomrela 9. novembra 1906 vo veku 23 rokov so slovami: „Teraz idem k svetlu, k láske, k životu.“
Veľa nevykonala, ale žila správne – oslobodená od všetkej strnulej viazanosti na to, čo pominie: telesná krása, výkon, zdravie, sláva. Pápež Ján Pavol II. blahorečil Alžbetu Catezovú ako „Alžbetu od Najsvätejšej Trojice“ v roku 1984. Je to žena zvláštneho druhu. Svätica, ktorá nevykonala síce na pohľad nič heroické, ale napriek tomu ju smieme nazývať „svätou“, pretože jej láska bola taká veľká, že prekonala všetko, čo mala v srdci a v hlave, čo jej bránilo k vzostupu k Bohu. V tom spočívalo tajomstvo jej života.
Štátnik, mladík a mladá umelkyňa – mali na štarte rovnaké šance ako my. A ukázali nám, čo sa môže podariť, keď je dostatočne veľká láska k Bohu. Slávnosť Všetkých svätých je vhodnejšia ako ktorýkoľvek iný deň, aby sme sa zamysleli, ktorá kariéra je nám milšia. Či svätých len obdivujeme a inak ich odsúvame do hraníc ich neobyčajných životných príbehov, alebo sú pre nás príklady, ktoré môžeme nasledovať, keď chceme.
Keď to chceme, budú nám každopádne pomáhať svojím príhovorom, aby sme boli ako oni: aby sme boli vzdialení od všetkého, čo nás spútava, aby sme našli šťastie u Boha. Budú nám pomáhať obracať pohľad do budúcnosti, tam, kde má byť pre nás naša vlasť, miesto pokoja a šťastia, miesto uspokojenia všetkých otázok, ktoré nás trápia. Budú nám pomáhať chápať, že sú nám svojím životom blízko. Nielen v rozprávaní o ich živote, ale aj svojou prítomnosťou.
Oni sú tu teraz takým spôsobom ako za doby svojho pozemského života. Sú teraz našimi príhovorcami a sprievodcami, pretože – Bohu vďaka! – boli za svoje pozemské existencie tak vzdialení od pozemských ciest, že našli cestu do neba, do večnej prítomnosti Božej. V tom spočíva záruka, že Cirkev je nadčasová a prekračuje priestory, tu aj na onom svete je táto Cirkev rovnaká. Súčasne je to záruka, že naša budúcnosť nie je len v myšlienkach pozostalých, až zomrieme, ako to často s obľubou vyjadrujú smútoční rečníci, ale že smieme očakávať skutočnú osobnú a radostnú budúcnosť v nebi, ak máme odvahu k vyššiemu bytiu, tak ako ju mali svätí.
Odvrátenie od zlých väzieb k pozemským veciam oslobodzuje a víťazí nad časnosťou vo večnosti! Toto je myšlienka, ktorá hlboko spája slávnosť Všetkých svätých a spomienku na všetkých verných zosnulých. Pretože tak, ako svätí sú už teraz vo svetle, tak môžu aj zosnulí očakávať toto svetlo na mieste očisťovania. A môžeme im pomôcť prejsť z tmy do svetla, keď sa za nich budeme modliť, oslavovať svätú omšu, získavať odpustky. Pre kresťana, ktorý žil bohabojne, nemusí byť žiadny prominentný hrob, utopený v kvetoch a dobrých prianiach. Ten sa môže tešiť z novej vlasti u Boha a nielen v hlavách tých, ktorých opustil a ktorí sú sami pominuteľní.
Slávnosť Všetkých svätých v nás posilňuje nádej, že Boh na nás myslí. To je naše šťastie. Všetci svätí nám dávajú nádej, že môžeme pomôcť našim zosnulým na ceste do večnej vlasti. Smrť nie je žiadna kapitulácia života. Je to zrodenie k novému životu. Nie je bez bolesti a strachu - ako každý pôrod. Na konci je radosť z toho, čo bolo vybojované odvrátením sa od toho, čo je ako pečať na našich krokoch do budúcnosti. Pohľad na svätých pomáha v obrátenej perspektíve nielen na to, aby sme objavili, že oni boli ako my. Pomáha predovšetkým k tomu, aby sme sa rozhýbali, aby sme sa stali takými, ako sú oni!
Masima - Verím a Dôverujem
